Všetko podstatné o tomto albume naznačuje jeho dlhánsky názov - Müller spieva Lasicu, Lasica spieva Müllera, Lasica a Müller spievajú Filipa. Stačilo by už len dodať, že to celé dal dokopy Oskar Rózsa a že tentoraz nejde o pomstu, ale o poctu hudbe Jara Filipa. Ale nestačí.
Škola: života, trieda: večná, ročník: dôležitý, správanie: 1, slovenský jazyk a literatúra: 1, hudobný jazyk: 1. To sú prvé slová, ktoré nájdete v booklete tohto albumu. Trochu insitný nápad urobiť booklet ako vysvedčenie, ale vždy je lepšie dostať CD so slabším vizuálom než so slabšou hudbou. Presne to platí pri porovnaní dvoch pôct Jarovi Filipovi, ktoré sa objavili krátko po sebe.
Keď dvaja robia to isté
Že Ivan Tásler podľa tvrdenia Richarda Müllera ukradol jeho starší nápad a stihol ho urobiť skôr, je jedna vec. Dôležitejšie zistenie je, že kde Tásler končí, Müller s Lasicom len začínajú. Hoci platí, že dobré pesničky znesú rôzne úpravy, nie všetko znesie poslucháč. Kým niektoré coververzie Filipových pesničiek na prvom projekte sú, diplomaticky povedané, dosť rozpačité, tu fungujú takmer všetky.
Müller a Lasica majú jednoducho k Filipovi bližšie. Nielen generačne a osobne, ale aj hudobne. Roky ho poznali a roky s ním pracovali. To silne počuť, aj keď si teraz vymenili textársko–spevácke úlohy. Ďalšie zásadné zistenie je, že Richard Müller stále spievať vie. Len potrebuje silnú pieseň. Presne také mu dodával predovšetkým Jaro Filip, Müller je skôr spevák a interpret než skladateľ.
Textársky je na tom lepšie, no tiež poznať rozdiel, keď sa jeho texty ocitnú vedľa textov Milana Lasicu. Lasica je navyše dosť špecifický spevák, ktorému sedia najmä šansóny alebo staré pesničky Františka Krištofa Veselého. Potom má logicky problém so slovami typu „Adolf Hitler so Stravinským / umývajú mydlom haksne“ alebo keď mu kúsok ďalej Müller vloží do úst verš „Mercury a tučný teploš (...) vystreľujú svoje svetlo.“ Vtedy to škrípe. Ale to je iba prípad skladby Boh aj v pekle prsty má a jeden nepodarený text sa podarí každému, aj géniom. Akurát že zabral miesto iným, lepším pesničkám z bohatého filipovského archívu.
Pomaly, ale presvedčivo
Keď sme pri tých možných zámenách, niekomu tu môže chýbať rýchlejšia vec. Celá nahrávka je totiž nečakane pokojná, v pomalých tempách a nostalgickej atmosfére.
Za všetky z tuctu skladieb to najviac platí o Clivote (inak zároveň aj najvydarenejší kus na celom CD). Spájanie osobných pocitov umelcov s ich dielami je vo väčšine prípadov omyl, ale v tomto prípade sa to vyslovene ponúka: „Rozmýšľam úpenlivo / prečo mi je tak clivo / čo mi tak strašne chýba / netuším,“ spieva Müller precítene. Znie to veľmi autenticky, hoci autorom týchto slov je Milan Lasica.
Ale práve spev je ďalšie príjemné prekvapenie. Müller je civilný, bez patetických veľkých gest, čo mu veľmi sedí. Vďaka tomu obstojí aj v najťažších skúškach – hitovkách My sme národ holubičí alebo Do batôžka. Fungujú rovnako dobre, ako originály.
Napriek názvu, kde sa skloňujú iba tri mená, najviac práce na tomto albume odviedol Oskar Rózsa. Ako producent, ale najmä ako autor aranžmánov. V štúdiu poskladal širokú zostavu hráčov (domáca špička plus pár amerických hostí) a pripravil na popové pomery odvážne podklady. Tie sa dosť líšia od originálov, ale sú stále muzikálne a slúžia pesničkám.
Potom nie je problém s cimbalovým zvukom (Vyletel vták) alebo so slučkami elektronických bicích (My sme národ holubičí). Dalo by sa možno baviť o tom, či je napríklad symfonický orchester z útrob počítačového harddisku v skladbe Život umelý alebo nie, ale to je už vec individuálneho vkusu.
Rózsa sa raz predvedie aj ako slušný a pritom nenápadný spevák. Výraz "slušne a nenápadne" platí aj pre spôsob, akým využil elektroniku. Vďaka tej sa dokonca na album posmrtne dostal Július Satinský, ktorého počujete recitovať „My sme nerozbili atóm / to je pravda a čo na tom? / Skúste zrátať ľudia premilí / tie kotrby, čo sme rozbili / My sme neponúkli svetu / Pytagorovu vetu / A napriek tomu sme tu / a s tým sa bude treba zmieriť.“
Nadčasové slová, ktoré charakterizujú náš národ lepšie než romantické mýty o Jánošíkovi, zároveň symbolicky uzatvárajú zoznam osobností druhého filipovského projektu. Exkluzívna spoločnosť, exkluzívne CD (ktoré má veľké šance pri hlasovaní o domáci album roka).
Je to comeback?
Či cédečko zároveň naštartuje aj comeback Richarda Müllera, sa ešte uvidí. Spevák je však už údajne v lepšom stave, čo potvrdil cez víkend koncertom na festivale Pustohlav.
Otázkou zostáva, kto s ním bude vlastne hrať – na Pohode mal v sprievodnej skupine úplne iných hudobníkov ako teraz.
