k? Vytiahli fotoaparáty aj kamery a začali si skromný priestor nakrúcať. Vystupujúci ešte chýbali, tak sme aj my boli pre Aziatov vďačný objekt. O chvíľu sme mali vidieť bránu k božskému, spirituálnemu svetu – tanec dervišov. Ešte predtým než začali spievať, hrať a krútiť sa v nekonečne, zasmiala som sa nad absurdnou zvrátenosťou turistiky. Po polhodine spevu, sedemdesiat percent divákov na tých tvrdých stoličkách zaspalo. Tridsať percent udržiavali v bdelom stave mašinky, cez ktoré sa pozerali na posvätný rituál.
Ak by som chcela niečo vymazať z dvoch týždňov cestovania po Turecku, určite by to bolo toto zle zaranžované divadlo. Derviši asi nepatria na scénu. Ale nie každý je Andrej Bán a môže vnímať ich rituály v reále. Radšej si počkám na jeho ďalšie fotografie a v Istanbule si doprajem kvalitnejšie divadlo: delfíny v Bosporskom prieplave, ktoré chodia zdraviť lode.
