v emocionálnej pamäti.
AVIGNON. Predstavenie Sami (Seuls), ktoré chcem pár vetami priblížiť, bolo o potrebe hovoriť. Plné ducha oslovovalo zároveň všetky zmysly. Diváka si podmaňovalo svetlom, zvukom, hudbou, videom. No najmä rečou vo všetkých jej odtienkoch a úlohách. Volalo po dialógu, aj keď sa formálne odvíjalo ako monológ. Tento dramaturgický trik novšieho dáta divadelná teória práve preto, že ide iba o ilúziu samovravy, pomenúva ako kvázi monológ. A je to rafinovaná podoba vyznávania medziľudskej komunikácie.
Autorom textu, jeho režisérom a aj jediným živým aktérom bol Wajdi Mouawad, kanadský divadelník libanonského pôvodu. Dnes už v svojich 40 rokoch bez pochýb jedna z najzaujímavejších osobností medzinárodnej scény s výsadou, že vďaka svojmu osudu, talentu a univerzálnym témam dokáže prepájať kontinenty. Hrajú ho s úspechom aj v susednej Viedni a v nastávajúcom 63. ročníku Avignonského festivalu bude jeho patrónom.
Takéto privilégium stať sa partnerom vedeniu festivalu dostávajú iba tí momentálne najprestížnejší. Nastúpi na tento post po tohtoročných patrónoch, francúzskej herečke Valérie Dréville a talianskom režisérovi Romeovi Castelluccim.
Dobrý deň, dámy a páni
Divadelné predstavenie si vás musí získať hneď v úvodných minútach, také je nepísané pravidlo. Inak sa osudové stretnutie nekoná. Mouawad je majster na nadväzovanie okamžitého kontaktu s publikom. Nie ako rad performerov - moderátorov, ktorí vo svojich produkciách vychádzajú na javisko v efektných outfitoch a kvetnato lovia divákov záujem. Ale práve naopak, v spodnej bielizni a s knihou v ruke, obnažený a intelektuálsky zraniteľný, predstupuje pred mlčiaci tribunál a takmer placho mu adresuje prvé vety: dobrý deň, dámy a páni, prosím o vašu pozornosť. Chcel by som vás poinformovať o obsahu mojej dizertačnej práce a pri tejto príležitosti sa zároveň za pomoc pri jej vypracúvaní poďakovať môjmu školiteľovi tomu a tomu, ako aj ctenej divadelnej vedkyni tej a tej za jej cenné pripomienky, pričom moja vďaka v neposlednom rade patrí aj ... atakďalej, atakďalej.
Pochúťka pre divadelného teoretika, lebo svojho profesionálneho dvojníka na javisku nenachádza až tak často. A ak aj áno, zväčša ide o vyrovnávanie si účtov umelcov s kritikmi. (Spomínam si čo len na Ionescov pamflet Improvizácia na Alme, kde si francúzsky klasik absurdného divadla z kritikov a teoretikov poriadne uťahuje.)
Veget v kóme
Kanadský tvorca, hoci v Montreali vyštudoval divadelné umenie, si zjavne rád „obliekol“ totožnosť človeka z opačnej strany rampy, vlastného kvázi oponenta. Nie že by svojho teatrológa Harwana netraktoval s humorom a skvostnou irónou, lenže je zároveň zjavné, že mu ako alter egu venuje tie najhlbšie sympatie a správa sa k nemu ohľaduplne.
Čo je však najpodstatnejšie, z muža dosť menšinovej profesie vytvára postavu, s ktorou sa mnohí vedia stotožniť a jej ľudsky dojímavý príbeh spoluprežiť ako vlastný. Kreslí ho totiž plasticky a realisticky, ako človeka mnohých identít a úloh, ako syna, brata, priateľa, pútnika, svetoobčana, a v konečnom dôsledku smrteľníka, ktorý ako každý z nás v každom okamihu čelí tajomnej dáme Smrti. Jeho Harwan sa jedného dňa skutočne ocitne takmer v jej náručí. Vegetuje v kóme a iba vďaka tomu, že jeho blízki s ním nepretržite hovoria, oslovujú ho, vyzývajú ho k návratu, sa napokon zo zakuklenia prehryzie späť do života.
Motív starozákonného podobenstva o návrate márnotratného syna sa vinie celou inscenáciou a ako mnohovýznamový obraz mohol by poslúžiť ako jej kľúč či podtitul.
Hoci má názov Sami, inscenácia je o návratoch k mnohým a o dialógu.
Autor: Soňa Šimková (Autorka je profesorka teatrológie na VŠMU v Bratislave)
