s divákmi iba divadelnými obrazmi. A úplne bez slov.
AVIGNON. Avignonský festival majú divadelní nadšenci zaznačený v kalendári výraznou farbou. Má svoju tradíciu, ponúka platformu pre diskusie teatrológov, prezentuje sa výnimočným programom. Takisto sa od neho očakáva, že ponúkne nejakú „bombu“. Stalo sa. Castellucciho interpretácia Danteho Božskej komédie bola úkazom. Divadelné predstavenie nie je ten správny výraz. Bol to naozaj úkaz.
Kto zhrešil, trpí
Na javisku sa za sebou striedali výtvarno-dramatické obrazy a my v obecenstve sme asi tak každých desať minút mali pocit, že sa nám sníva. Na tlačovej konferencii sme sa dozvedeli, že maestro Castellucci celé predstavenie pripravuje dva týždne, výsledný produkt vraj vznikol za štyri dni. S veľkou skepsou sme v ten večer hľadali svoje sedadlá na nádvorí zámku, kde malo o chvíľku vypuknúť Inferno. Ale už len miesto predstavenia pod holým nebom sľubovalo zážitok.
Najskôr sme sa stali svedkami útoku rozvášnených vlčiakov na autora. Castellucci mal na sebe špeciálne penové oblečenie, ale pohľad na človeka v zuboch svorky divých psov bolo dosť nečakané entré.
Inferno je o bolesti. O tom, že kto zhrešil, musí vytrpieť trest. Po odchode svorky psov začal po niekoľko desiatok metrov vysokej zámockej stene liezť artista. Len tak. Za úplného ticha a pod jasom nočnej avignonskej oblohy. Dobrú polhodinu sme s napätím sledovali, ako sa muž v krátkych boxerkách a cvičkách driape vyššie a vyššie. Napokon nám zmizol z dohľadu za horizontom strechy. To už Castellucci na javisku maľoval ďalší obraz. Pri niektorých využíval ľudí, pri iných zvieratá.
Realita namiesto skratky
V ten večer okrem psov sa po javisku dôstojne prešiel i biely kôň. Tiež len tak. Sprava doľava a späť do zákulisia. Obrovský priestor zámockého nádvoria raz dal vyniknúť jedinej postave alebo zvieraťu, inokedy zimomriavky vyvolala masová scéna s desiatkami ľudí. Vekovo rôznorodá skupina sa najskôr objímala, potom vraždila. Iba symbolicky. Postavy prichádzali k sebe a gestom podrezania krku padali na zem.
O odtienkoch
Zaujímavé bolo sledovať, že tam, kde sa v divadle použije symbolická skratka, Castellucci využil realitu. Napríklad rozbitie televízora by režisér mohol zinscenovať tak, že rekvizita bude padať smerom k portálu a divák nakoniec z reproduktorov začuje trieštenie skla a šramot.
Castellucci postavil štyri televízory do okien na poslednom poschodí zámku a nechal ich voľne padnúť na javisko. Tak, že diváci v prvom rade uhýbali črepinám. Bizarný sled obrazov obohatil extázny tanec Andyho Warhola v kalužiach s červenou farbou, horiaci klavír na scéne či živé deti hrajúce sa v klietke zo skla. Je to divadlo? Je to umenie? O čom to je?
Niektoré obrazy rozplakali, niektoré prinútili zamyslieť sa, niektorým som nerozumela. Castellucci nás prinútil rozprávať sa o jednotlivých častiach Inferna ešte dobré dva týždne. V každodennej realite sa zrazu vynorila situácia, keď som objavila odtienok významu niektorej z Castellucciho metafor. A o tom je divadlo.
FOTO – CHRISTOPHE RAYNAUD, FESTIVAL D' AVIGNON |
