Má rád podvodnícke komédie. A tak sa o jednu pokúsil. Teší ho nakrúcať, a tak je to už jeho druhý film v tomto roku v slovenských kinách. Fellini mal podľa neho pravdu: režírovať znamená veliť posádke Krištofa Kolumba, ktorá sa chce vrátiť. Našťastie, vo filme nejde o život. Český režisér JAN HŘEBEJK.
U mně dobrý sa odohráva počas prvých porevolučných rokov. Máte už ten správny odstup?
„Už je to pätnásť rokov. Mám k tomu obdobiu intenzívny vzťah. Bola to zmes ilúzií, nádejí, novostí. Nemohol som sa dočkať toho, kedy režim skolabuje. V roku 1993 som tiež nakrúcal svoj celovečerný debut Šakalí léta.“
Mrklas v U mně dobrý je výborný kúzelník, škrupinkári výborní podvodníci. Zaujímajú vás ich svety?
„Videl som ruský cirkus, kde bol rýchlokresliar. Zasvietil na niekoho v publiku baterkou a za pár sekúnd ho nakreslil. Vysvetľoval mi, že to nie je podfuk. Kým sme kecali, zahmlilo sa okno. Pozeral sa na mňa a zatiaľ tromi ťahmi nakreslil na okno za ním prstom môj portrét.“
Vychutnávate si filmy ako Iluzionista či Prestíž?
„Tie som nevidel, ale mikromágia sa mi páči. Je ťažké ukázať kúzelníka vo filme. Mikromágia nie je podvod. Je postavená na tom, že kúzelník odvedie pozornosť. Ale kamera je objektívna a môže trik zachytiť. Majú to vymakané, mätú našu pozornosť. Ale to robia aj zločinci. Lenže tu je to zábava.“
Čo vás na mágii tak fascinuje?
„Mňa fascinovalo zaznamenať to do filmu. Chcel som spoznať trik založený na podobnom princípe, ako mali škrupinári – miznutie loptičiek spod pohárikov. Zakladá sa na tom, že po istom čase to človeka začne nudiť. A to je ťažké: nakrútiť to – nezničiť princíp kúzla a nezostrihať to tak, že to divákovi skazíme. Nemám však pre cirkus a kúzla takú slabosť ako Fellini. Chodím na takéto atrakcie so synom.“
S vynálezom média filmu sa spája aj zobrazovanie mágie a trikov. Aký máte vzťah k filmovým trikom?
„Nie som veľký fanúšik fantazijnej línie. Triky ma bavia ako podporné prostriedky. Ale nemám ambíciu robiť vizuálne scény ako Karel Zeman. Najviac obdivujem filmy, ktoré sa robia jednoducho ako Bokovka alebo Hovor s ňou. Keby som to tak dokázal, tak by som nakrúcal len také. Ale tiež skladám obdiv Kusturicovi a ľuďom, ktorí dokážu nakrúcať okázalé veci.“
Pri filmoch Pelíšky či Pupendo cítiť nostalgiu. U mně dobrý sa odohráva 15 rokov naspäť. Prepadla vás už nostalgia za tým obdobím?
„Nostalgia vzniká odstupom a nie tým, že my by sme boli nostalgickí. To je divácky pocit, nie autorský. Pelíšky a Pupendo pôsobia nostalgicky na ľudí, ktorí sú nostalgickí. Prelomové obdobie je však na komédiu dobré a nostalgia vyplýva zo žánru komédie. Nás bavil humor, aj keď sa to niekedy prevráti hore nohami. Keď mi niekto vyčíta, že som totalitu zobrazil naružovo, tak nepochopil žáner. Nostalgický pohľad je, keď sa niekto na to pozerá a zavzdychá si: Jéééé, ja som mal tiež merkur.“
Rekvizity sú vďačná vec, dosť ste sa na nich vybláznili aj v U mně dobrý. Sú také podstatné?
„Tak funguje aj hudba. Samozrejme, že keď zaspieva Matuška, tak mi to pripomína detstvo, ale to neznamená, že je to hudba môjho srdca. Môže to byť gýč ako prasa, ale má svoju podmanivosť. Tá nevzniká tým, že by sme pritakávali režimu. Je to rovnaké, ako keď Lustig píše o vojne – je to holokaust a hrôza, ale je to aj ich mladosť a vždy sa tam nájdu pozitívne okamihy. Tento žáner mám rád a majstrovsky je to urobené v Ostro sledovaných vlakoch.“
To obdobie pred 15 rokmi prinieslo veľa nádeje. Ako sa cítite dnes?
„Keď sme po láskavých filmoch ako Pupendo a Pelíšky prišli s Horem pádem, obviňovali nás, že minulý režim velebíme a súčasný zasa kritizujeme. Tak to nie je, veď to sú konkrétne príbehy, ktoré nehovoria o celej spoločnosti. Niekto je rasista, niekto vulgárny. Keď sa ma pýtali, či to nepoškodzuje obraz Českej republiky v zahraničí, tak som im odpovedal: aj po Kmotrovi stále jazdíme do Ameriky.“
Prečo niektorí diváci žiadajú, aby hraný film fungoval ako pravda o dobe?
„Keď sa zobrazuje súčasnosť, nemajú diváci ešte odstup. Filmu zo súčasnosti chýba aj štylizácia. Je to smiech z rozpakov. Najlepšie je, keď tvorca reflektuje súčasnosť vtipným spôsobom a pritom sa tam nestráca vážnosť.“
Je pre vás teda náročnejšie nakrúcať filmy o súčasnosti?
„Technicky to je jednoduchšie. Súčasnosť však každý vníma inak, nie je tam spoločná nostalgia. Keď sme nakrúcali Medvídka, veľa ľudí zo štábu filmu neverilo. Nechápali tie postavy, ich motívy.“
Ako sa pracuje, keď ľudia zo štábu neveria tomu, čo nakrúcate?
„Oni to často nepovedia, ale cítim to. Pozrite, Fellini – a ja nie som Fellini, len dobrý aj blbý film stoja rovnakú energiu – hovoril, že režírovať znamená veliť posádke Kryštofa Kolumba, ktorá sa chce vrátiť. To je najpresnejšia metafora. Oni vám neveria, že idete do Indie a ich podozrenie je namieste, lebo naozaj neprídu do Indie, ale do Ameriky. Ale ak je Kolumbus Fellini, tak sa doplavia niekam, kde to je ešte lepšie než v Indii. A keď je trulo, tak skončia na útese. Našťastie, vo filme takmer nikdy nejde o život.“
Nedôveru štábu poznáte len z Medvídka?
„Filmu Musíme si pomáhať neveril takmer nikto. Odohrával sa v dvoch miestnostiach, nuda. Len Honza Svěrák mi povedal, že je to dokonalý scenár a že z toho môže byť skvelý film. Nakoniec som to pomaly roztlačil a keďže to išlo do kín v tesnom závese po Pelíškach, prišlo na to dosť ľudí.“
Prekvapilo vás potom, aký mal film medzinárodný úspech?
„Bol to v Európe náš najväčší úspech a po Koljovi druhý najväčší český úspech.“
Jan Svěrák číta váš scenár, vy jeho, potom zasa Svěrák produkuje film Tajnosti Alice Nellis. To sú českí režiséri takí kamoši?
„Alica aj Honza mali rozrobené projekty, ktoré stáli, tak jej Honza pomohol. Honza mi nedáva čítať scenáre, ale napríklad som čítal Tmavomodrý svět či Vratné lahve. Ale nie je to bežné. Niekedy som dával čítať scenáre spolužiakom – Igorovi Chaunovi či Petrovi Zelenkovi, ale potom som zistil, že to nič neprináša, lebo sú to vyhranení ľudia. To by som len počúval, ako by to urobili oni, a to nepotrebujem. Mne stačí, keď si to prečíta moja žena.“
Jej dávate posudzovať scenáre?
„Jasné, ona vie, o čo mi ide. Jarchovský dáva scenáre čítať dcére.“
Slovenské kiná sú tento rok prehřebejkované. Na začiatku roka sem prišiel Medvídek, teraz U mně dobrý, a to už ste dokončili nový film Nestyda. Nie je to nebezpečné?
„Pre distribútorov to nie je veľmi výhodné. Keď niekto nakrúti film raz za desať rokov, tak je to udalosť. Ale keď máme každý rok jeden film, tak to už sme ako Woody Allen. A to aj ja, ktorý ho fanaticky zbožňujem, som dva filmy vynechal.“
Tak prečo toľko nakrúcate?
„Baví ma to. Má to zmysel. Nič iné nerobím. Svěrák je aj producent, ja len režírujem. A viac energie už nebudem mať. Myslím si, že máme čo povedať, že tie filmy majú nejakú fazónu. Ingmar Bergman nakrúcal oveľa lepšie filmy ako my, ale v mojom veku urobil dva ročne a do toho viedol divadlo.“
Vy ste s Jarchovským a Šabachom zavedená tvorivá trojica. V Nestydovi ste vymenili autora predlohy Šabacha za Viewegha. V čom vám vyhovoval Viewegh?
„Dokáže písať banality, subtílne záležitosti tak, že to zaujme. Vie to písať spôsobom, ktorý vôbec nie je jednoduchý. S takou ľahkosťou. Jarchovský musí obyčajné príbehy počuť v prehnanej verzii prerozprávané svojou tetou a potom s tým vie pracovať. Viewegh to napíše s banalitou, ale každý, kto žije v partnerskom vzťahu vie, že ľudia sa väčšinou nerozvádzajú pre veľké veci, ale pre maličkosti. Viewegh opisuje všednodennosť, s Petrom musíme mať vždy výnimočnú situáciu. Páči sa mi tiež, ako Viewegh píše o sexe, Jarchoň o sexe nepíše ani nerozpráva. Keď Jarchoň napíše do scenára milostnú scénu, buď ju vyhodím, alebo ju prerobím. Napíše: manželia sa divoko milujú. Ale Viewegh pustí na špacír svoje erotické fantázie aj ich uvädnutie, nudu, pokušenie.“
Často vám kladú otázku, ako zvládate nakrúcať film za filmom. Ako zvládate dávať toľko rozhovorov s novinármi pri toľkých filmoch?
„Keď sme boli s Musíme si pomáhať nominovaní na Oscara, videl som Ang Leeho, ako poskytoval rozhovory. Mal pripravených niekoľko odpovedí a bez ohľadu na to, čo sa ho pýtali, hovoril to pripravené. A občas to ešte zlepšil. To je profík.“
