Laureát Tatarkovej ceny patril medzi nemnohých slovenských literárnych disidentov.
BRATISLAVA. „Minulosť je virtuálna, len prítomnosť jestvuje a je jedno, akú má číslovku,“ povedal nám v roku 2001 Pavel Hrúz. Bolo to v deň jeho šesťdesiatky, a napriek jubileu o veľkých oslavách nechcel ani počuť. Nebol ich priateľom („nedajbože vytiahnuť dáke červené dosky a diplomové reči“), a zabával sa na tom, ako ľudia velebia rôzne dekády, storočia či miléniá a povinne oslavujú napríklad na Silvestra.
Zrod „problémového“ autora
Od nedele tá prítomnosť, už dva mesiace nesúca číslo 67, zrazu nejestvuje, zmenila sa na definitívnu minulosť a my mu dodatočne oponujeme, že to s tými číslovkami nie je tak úplne jedno. Hoci bol dlhší čas vážne chorý, tá konečná cifra, ktorá ohraničila jeho život, je nezmieriteľne nízka. O to viac, že aj keď mu zákerná choroba zobrala hlas, svojím aktuálnym a neprehliadnuteľným písaným slovom, v posledných rokoch najmä publicistickým, sa ohlasoval až do posledných chvíľ.
So vzácnym nadhľadom, vtipne až sarkasticky, ironicky, kriticky. Nakoniec, takým „problémovým“ bol už pri svojom vstupe do literatúry. Po časopiseckom debute, keď ako maturant publikoval v Mladej tvorbe poviedku Neprehrám, si jeho knižná prvotina Dokumenty o výhľadoch (1966) vyslúžila nielen Cenu Ivana Kraska za najlepší prozaický debut roka, ale aj viac nepriaznivých recenzií. Druhá kniha, zbierka poviedok Okultizmus (1968), mu svojou originálnou koncepciou a zdôrazneným konfliktom veľkých dejín (od takzvaného víťazného februára cez päťdesiate až po šesťdesiate roky) s dejinami „malými“, teda individuálnymi ľudskými osudmi, zaistila pevnú pozíciu v slovenskej literatúre.
Dvadsaťročný dištanc
Nič na nej nezmenil ani takmer dvadsaťročný publikačný dištanc za jeho odmietavý postoj k okupácii, taký dôsledný, že pre mladšie generácie sa po zmene režimu Pavel Hrúz vynoril ako neznámy autor. Tých niekoľko samizdatových kusov jeho prózy Zvuky ticha, ktorú mu v roku 1976 uverejnil Ludvík Vaculík vo svojej edícii Petlice (okrem Hrúza tam našli azyl aj Ivan Kadlečík, Dominik Tatarka či Martin M. Šimečka), nemalo šancu osvietiť čitateľskú verejnosť na Slovensku, no explózii jeho kníh po roku 1990 sa to hravo podarilo.
Časť z nich bola oneskoreným vydaním či autorskou adaptáciou starších rukopisov. Na roky, keď písal iba pre seba, však dodatočne nespomínal zle, hoci bol jeden z tých naozaj nemnohých, čo bol v civilnom povolaní od literatúry dôsledne odizolovaný. „Samozrejme, nebolo to dobré, na druhej strane prakticky neexistovala kritika, bola fúra času donekonečna prepisovať a prečesávať staré veci.“
Jeho ponovembrové zbierky Chliev a hry a neskôr Chlieb a kry, ďalej Párenie samotárov, Pereat (vychádzajúci zo samizdatových Zvukov ticha) a Oči kuričove akoby pripravovali pôdu na triumf knihy Hore pupkom, pupkom sveta, ktorá Hrúzovi zaslúžene priniesla prestížnu Cenu Dominika Tatarku, vyjadrujúcu súvislosť medzi literárnym dielom a občianskymi postojmi autora.
Nečakaný osud vzbúrenca
Tie sa u neho vždy rodili aj z priamosti, ktorá nemohla chýbať ani v jeho slávnostnej eseji prednesenej pri pasovaní za laureáta Tatarkovej ceny, kde priznal aj svoju komplikovanú cestu k tomuto autorovi. Dlho to nebol Hrúzov svet, až kým nečítal Tatarkove samizdatové texty. „Keby som bol čo len tušil, že v jednom z autorov otcovského pokolenia drieme schopnosť robiť literatúru podľa môjho gusta, asi by moja niekdajšia generačná vzbura vyznela inak. Čo však už s tým? Čaká ma zrejme osud všetkých - niekdajších aj budúcich vzbúrencov.“
Určite tým osudom nemala byť zákerná choroba. Pavel Hrúz mal mnohé iné plány, jeden z nich bol pomerne prekvapivý a súvisel s jeho obavou, že množstvo vydávaných titulov je predzvesťou zániku čitateľov.
„Dnes ich už vlastne ani niet,“ hovoril s typickým zveličením o tom, že všetci chcú len písať. „Ak budeme usilovne písať, zistíme, že naozaj nemyslíme na čitateľa, len na seba. Ja osobne sa už na tých pretekoch nezúčastním, ale budem sa s veľkou zábavou pozerať, ako sa to vyvinie.“
Jeho knižný debut Dokumenty o výhľadoch si vyslúžil nielen Cenu Ivana Kraska za najlepší prozaický debut roka, ale aj viacero nepriaznivých recenzií.
