Generálna riaditeľka SND Silvia Hroncová pripomenula jej výnimočnú a všestrannú divadelnú i filmovú hereckú dráhu, počas ktorej stvárnila množstvo rozličných postáv v hrách svetových dramatikov a slovenských klasikov. Aj keď zo SND odišla v roku 1969, aj neskôr v ňom hosťovsky hrávala, naposledy v rokoch 1978 až 1981. "Vlani nevynechala ani otvorenie nového SND. Milovala divadlo, ľudí, prírodu, život, všade rozdávala elixír. Je neodmysliteľnou súčasťou slovenského divadla," konštatovala v príhovore Hroncová.
Aj podľa riaditeľa Činohry SND Juraja Slezáčka bola Vilma Jamnická výnimočná osobnosť. "Po smrti manžela 60 rokov žila sama, ale nikdy nebola sama. Až do jedinej choroby na prelome tohto roka sa stretávala s ľuďmi. Takmer si tykala s hviezdami a planétami. Všetkým nám robila horoskopy, veď kto by nebol zvedavý," vyznal sa Slezáček, ktorý jej nikdy nešéfoval.
S bývalou kolegyňou sa verejne rozlúčila aj herečka Božidara Turzonovová: "Som hrdá, že sme mali spoločnú šatňu, Miluška moja."
Vilma Jamnická patrila do generácie mnohých známych hercov, ktorí v 30. rokoch pomáhali rozvíjať základy SND a napriek vojnovým podmienkam dokázali ďalej udržať a dvíhať jeho úroveň. Narodila sa ako Vilma Březinová 13. novembra 1906 v Barchove pri Pardubiciach. Detstvo a mladosť prežila najprv v rakúskom Linzi, potom v Bratislave. V roku 1925 ako 19-ročná začala študovať medicínu, rýchlo ju však vymenila za herectvo, ktorého štúdium ukončila v roku 1929 na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave. V tom istom roku ju angažoval riaditeľ Oskar Nedbal do SND, kde pôsobila do roku 1969. Jej talent sa v škole, ale aj v začiatkoch jej umeleckej kariéry rozvíjal hlavne pod umeleckým vedením Janka Borodáča.
Najintenzívnejšie roky jej činorodého života sa spájajú s významnou režisérskou osobnosťou - Jánom Jamnickým, veľkým divadelníkom a životným partnerom. Zvláštny a fascinujúci Ján ju veľmi upútal. Spolužitie veselej, nadanej a vynikajúcej herečky s mimoriadne charizmatickým a sugestívnym umelcom s temnými očami, mužom s večne hľadajúcou dušou, so sklonom k mystike bol časom milovania, rozchodov, čakania a znova stretávania, nových lások a popri tom krásnej umeleckej činnosti. Ako však sama herečka po dlhých rokoch vraví, časom priateľstva. O ich spolužití napísala v roku 1985 knihu Letá a zimy s Jánom Jamnickým. Téme svojho rozpadnutého manželstva dala priestor aj v spoločnom knižnom projekte s Marikou Studeničovou Elixír môjho života.
Na javisku SND stvárnila množstvo rôznych postáv. Najprv to boli menšie naivky, veľmi rada spomínala na svoju prvú veľkú úlohu slepého dievčatka Berty v Dickensovom Svrčkovi pri ohni. Jej premiéra bola 29. decembra 1929, teda už v prvej sezóne, čo hrala v SND. Altové zafarbenie hlasu ju predurčovalo aj na stvárňovanie chlapčenských postáv (Kurič: Malajský šíp, Jechiel: Rabínska múdrosť, Malý Jim: Americká jachta v Splite). K vrcholom jej herectva sa zaradili lyrické postavy v prevažne veršovaných drámach (Silvia: Hra lásky a náhody, Berta z Brünecku: Viliam Tell, Grófka Anna: Tanec nad plačom, Beatrica: Messinská nevesta, Katrena: Ako sa Vám páči). V realistickom poňatí vytvorila výrazné postavy matiek, starien, bosoriek, cigánok.
Vo filme sa uplatnila ako typ dedinskej ženy vyznačujúcej sa klebetníctvom, čudáctvom a uštipačnosťou. Hrala vo filmoch V hodine dvanástej, Drevená dedina, Jánošík, Katakomby, Kto odchádza v daždi. Od vzniku televízie účinkovala v mnohých inscenáciách, napríklad v Červenom víne a mnohých iných. V Jakubiskovej Nejasnej správe o konci sveta hrala ako 90-ročná.
Po odchode do dôchodku ostala aj vo vysokom veku stále aktívna. Verejnosť ju pozná i ako astrologičku, na túto tému napísala niekoľko kníh.
