snívali. Divadelníci prudko začínali dobiehať sklz.
S novou dramatikou prichádzal aj nový pohľad na svet. Divadelníci neskrývali očarenie Eugenom Ionescom, Albertom Camusom, Tadeuszom Róžewiczom, Edwardom Albeem a ďalšími svetovými dramatikmi.
Aj študenti si prvý raz mohli vyberať hry proti tradícii školského kánonu. „Siahali najmä za textami Slawomira Mrožka,“ spomína profesorka Soňa Šimková, ktorá v roku 1968 končila štúdium divadelnej dramaturgie na VŠMU. Medzi nimi sa zrodila nová, mladá generačná skupina s vlastnou poetikou, ktorá vyvrcholila založením Divadla na korze a jeho uvedením do profesionálneho života.
„Tento krok znamenal obrat v našom divadle. V duchu všetkých možných odtienkov humoru sa destabilizovali dovtedajšie pravdy, stereotypy, dogmy. Divadlo bolo zrazu mladé a aj veselé,“ tvrdí Šimková.
Pružne nanovo
Vcelku pružne sa otvorilo Slovenské národné divadlo. Uviedlo okrem iného aj európsku premiéru hry Arthura Millera Po páde. Prišli si ju pozrieť aj západní kritici a usúdili, že Quentin v podaní Ladislava Chudíka bol zatiaľ najlepším zo všetkých, ktorých videli. Tradične zaškatuľkované psychologicko-realistické slovenské herectvo sa postupne začínalo cibriť na poetike grotesky, irónie a paródie. Ukázalo sa, že niektorí divadelníci dokážu na nové tóny pružne reagovať.
„V nových, netušených podobách sa objavili herci ako Ladislav Chudík, Ctibor Filčík, Mária Prechovská, Viera Topinková, a potom spomínaná mladá generácia - Marián Labuda, Stano Dančiak, Martin Huba, režiséri Peter Mikulík či Vladimír Strnisko a, samozrejme, dvojica Lasica - Satinský,“ hovorí Soňa Šimková.
Na skupinu týchto divadelníkov bol priam pupočnou šnúrou napojený režisér Miloš Pietor, pôsobiaci v martinskom divadle. Jeho inscenácia Gorkého hry Na dne v Strniskovej dramaturgickej spolupráci bola v roku 1967 pre mnohých zjavením. Hra, roky zahltená klišé, sa zrazu v novej interpretácii stala výpoveďou, ukazujúcou nielen sociálne a ekonomické, ale aj existenciálne dno človeka.
Svoju cestu si našli na slovenské javiská aj hry Václava Havla - Záhradná slávnosť a Vyrozumenie. Prvé pokusy využitia novej poetiky v nich síce neboli kritikou stopercentne odobrené, no išlo o veľký krok, cez ktorý si český dramatik nachádzal spontánne spojencov aj medzi slovenskými divadelníkmi.
Napriek dupotu čižiem
Bolo to v lete roku 1968, keď Milan Lasica a Julo Satinský ukončili prvú sezónu v Divadle na korze, ktoré sa ešte oficiálne tak nevolalo. Veľmi sa tešili na začiatok ďalšej sezóny. Medzitým sa to stalo – spojenecké vojská Varšavskej zmluvy obsadili Československo. „Keď sme teda v polovici septembra začali hrať, okolnosti boli také, že v našom Soirée sme reagovali na situáciu, ktorá nastala. Potom sme urobili ďalšiu premiéru, Radostnú správu, a v nej sme reagovali tiež. Nešlo o aktuálnu satiru, ale predstavenie bolo okrem reakcie aj pokusom o predpoveď, ako sa bude situácia vyvíjať. Bohužiaľ, splnila sa až do tej miery, že sme ho od ďalšieho septembra už nehrali,“ hovorí Milan Lasica.
Život je však veľký paradox. Preto sa do divadla práve vďaka 21. augustu 1968 dostal spisovateľ Kornel Földvári.
Bolo to presne vtedy, keď prestal vychádzať časopis Kultúrny život a on nečinne sedel v redakcii, prijímajúc návštevy sklamaných prispievateľov. „Prišiel za mnou aj Milan Lasica, tak som sa ho opýtal, či by pre mňa nemali nejaké miesto v divadle,“ spomína na začiatky s Divadlom na korze. Síce malým a skrytým v pivnici, ale so skvelými ľuďmi a veľkými plánmi.
Milan Lasica z voleja ponúkol Földvárimu miesto dramaturga, no zakrátko prišiel so správou, že divadlo ho chce za riaditeľa. Zažartovali si na túto tému, nie veľmi verili v zázraky.
O pár týždňov však Kornel z istého oficiálneho bulletinu zistil, že povereník kultúry ho od 1. januára 1969 vymenoval za riaditeľa. Uprostred okupácie a dupotu čižiem piatich spriatelených armád!
Gogoľ na našej strane
Do bratislavského Divadla na korze, ktoré okrem Lasicu a Satinského zastrešovalo aj skupinu Prúdy, prestúpilo v tom čase aj niekoľko činohercov zo SND a vznikla revolučná inscenácia hry Samuela Becketta Čakanie na Godota. Zistilo sa, že výborne korešponduje so spoločenskou aj politickou situáciou. Absurdná hra v podaní mladistvých hercov, ako boli Marián Labuda, Stano Dančiak, Martin Huba, Paľko Mikulík a Peter Debnár s režisérom Petrom Mikulíkom pôsobila v kontraste s realitou mimoriadne aktuálne.
„Hneď potom, ako som nastúpil do funkcie, naštudovali aj Gogoľovu Ženbu. Vyšla tiež fantasticky, napriek tomu, že mi to ktosi z klubu divadelných sólistov, ktorý sa rozhodol bojkotovať ruské a sovietske hry, vyčítal,“ hovorí Földvári. „Nepochopili, že Gogoľ stojí na našej strane.“
A potom tu bola spomínaná dvojica L+S. Ich Večer pre dvoch, Soirée či najbojovnejšia Radostná správa, to všetko boli inscenácie, ktoré cez metaforu a nonsens dokázali vyjadriť hádam všetko, čo človek vtedajšej doby prežíval. Ich predstavenia sa stali podľa Földváriho slov univerzitou mladých ľudí, ktorí v depresívnom a zúfalom stave chodili do divadla po útechu a priateľské slovo. Hľadali posolstvo.
„Divadlo na korze fungovalo ako škola, ktorá učila, ako prežiť a zachovať si chrbticu. Popri tom upevňovala aj najmenšie záblesky pritlmeného optimizmu. Stále sme mali vypredané,“ hovorí.
Werichovou päsťou
Nakoniec sa, žiaľ, ukázalo, že s Gogoľom mal Földvári pravdu. O niečo vyše roka po premiére totiž spomínanú Ženbu na návrh sovietskeho generálneho konzulátu ako dehonestujúcu zo dňa na deň zakázali. „Gogoľ vlastne trpel spolu s nami,“ vraví. Podobný osud čakal aj Mrožekove jednoaktovky, Arthura Kopita, Čechova, Ostrovského, Büchnera aj na dvojicu L+S.
„Boli sme v ofenzíve asi polovicu roka 1969, potom prišla pohroma. A my sme postupne sami začali chápať, že niektoré veci nemôžeme hrať, lebo by sme narážali hlavou do múru. Museli sme začať uvažovať, čo nehrať, aby sme sa uchránili zbytočných zásahov a na druhej strane sa neodrezali z tela divadla viac, než bolo nevyhnutné.“
Znepokojenie sa šírilo, a tak si Kornel Földvári vyžiadal u ministra Válka audienciu. Dostal ju v deň svojich 38. narodenín aj s dekrétom, že prestáva byť riaditeľom. Po troch rokoch existencie bolo Divadlo na korze v roku 1971 zrušené. Lasicovi so Satinským sa podarilo ešte chvíľu pôsobiť v divadle Večerní Brno, potom sa spolu s ďalšími bývalými členmi s milosťou dostali na Novú scénu.
Odvtedy sa dlhé roky dalo už iba potichu spomínať na časy, keď do Divadla na korze prišli Václav Havel či Ludvík Vaculík ešte ako nedisidenti, keď Milan Lasica s Julom Satinským hosťovali v pražskom Semafore a divákov na nich púšťali načierno cez réžiu, lebo hľadisko bolo stále preplnené. Keď v prvom rade sedel aj Jan Werich, nadšene búšiac päsťou do javiska. A keď sa medzi desiatkami recenzií v novinách objavila pochvalná dokonca aj v Rudom práve.
„Vidím to ako tragédiu, nie osobnú. Keď vás odniekiaľ vyhodia, snažíte sa jednoducho prežiť,“ hovorí Milan Lasica. „Tragédia to bola preto, lebo sa vytýčili úplne iné morálne kritériá. Ten, kto nebol ochotný sa prispôsobiť, musel sa do značnej miery ponížiť. A bol ohrozený.“
