Oneskorená vernisáž

V Bratislave sa v auguste '68 pripravovalo bienále mladých Danuvius. Vznikla dilema, či výstavu otvoriť, alebo nie.

Začala sa s oneskorením, no ešte dlho sa z nej potom čerpala veľká energia. Presne dvadsať rokov.

Horúca letná noc

Letné noci bývajú horúce s hviezdnym nebom a svrčkami v tráve pod oknami. Noc na 21. augusta bola rovnaká. Dva dni predtým som sa vrátila zo študentskej brigády v strednom Francúzsku, po ktorej som šla s kamarátmi stopom do Paríža.

Nazad cez Švajčiarsko so zastávkou na chate známych vo francúzskych Alpách, kam sme v aute so ženevskou značkou prešli bez toho, aby si nás na hraniciach ktokoľvek všimol. Bol to pre mňa a moju sesternicu kultúrny šok, z ktorého sme sa ľahko spamätali: za tých pár týždňov sme si zvykli, že život môže byť bezproblémový, že naši rovesníci riešia otázky podobné našim a to, že nebrali vážne ani predpisy, ani hranice, nám už prišlo normálne.

Tá letná noc sa zdala ako normálna. Ráno bolo všetko inak. Podrobnosti všetci poznáme.

Pragmatizmus zvíťazil

V situácii okupovanej Bratislavy sa pripravoval Danuvius. Bienále mladých bývalo pravidelne v Paríži a teraz ho mala vystriedať výstava s rovnakým štatútom a tou istou medzinárodnou porotou v Bratislave s názvom, ktorý označoval mesto na Dunaji.

Prípravy boli v plnom prúde, vernisáž sa mala konať onedlho. Pozorovala som to všetko s veľkým záujmom, i keď trochu z diaľky: okruh o čosi starších výtvarníkov a kritikov umenia, ktorý sa na príprave výstavy podieľal – hoci stále mladých – bol na hviezdne vzdialenosti ďaleko od niekoho, kto ešte len študoval.

Vzrušené diskusie však presiakli na verejnosť. Dilema, či výstavu otvoriť, alebo zrušiť, dlho visela vo vzduchu, kým prevážila pragmatická voľba.

Do príprav podujatia sa dlhodobo venovalo príliš veľa energie, práce, túžob, nádejí progresívne orientovanej časti slovenskej výtvarnej obce a iste aj veľa finančných prostriedkov na to, aby sa anulovalo.

Pohnutý čas ešte nemal dosah na slobodu umeleckého prejavu a tí skúsenejší možno tušili, že jej priestor sa v najbližšej budúcnosti bude zužovať, že Danuvius je jednou z posledných príležitostí dať Európe a svetu najavo, že sme tu rovnako talentovaní a orientovaní ako tí, čo žijú na druhej strane železnej opony.

Čo zostalo

Výstava sa otvorila s oneskorením až 18. októbra v Dome umenia na Námestí SNP. Medzinárodná porota síce neprišla v plnom zložení, ale v dostatočnom počte, aby udelila ceny.

Grand Prix Danuvia získal Jozef Jankovič za súsošie Veľký pád: reagoval ním na násilné ukončenie obrodného politického procesu.

Alex Mlynárčik, ktorý do poslednej chvíle vyzýval na bojkot podujatia, ostal so svojím švédskym kolegom Erikom Dietmanom sám – na výstave sa nezúčastnil. Multiple spoločného diela, Zem, ktorá ostala (igelitové vrecúško s týmto nápisom naplnené slovenskou prsťou) rozoslali priateľom v Európe.

A Július Koller vyzval Franka Stellu, ktorý prvý a aj posledný raz navštívil Bratislavu, na tenisový zápas. Dodnes si kritici výtvarného umenia lámu hlavu, či išlo o performance, alebo len o pár priateľských setov.

Aspoň satisfakcia

Čo po Danuviu okrem diel, o ktorých kvalite netreba pochybovať, útleho katalógu, niekoľkých novinových a niekoľkých domácich i zahraničných časopiseckých článkoch ostalo? Jedna dlhodobá väzba určite: Getulio Alviani, dnes kurátor výstav Múzea Milana Dobeša, tam prezentoval konštruktivistické objekty.

Jeho darom však bola najmä satisfakcia pre vystavujúcich (i nevystavujúcich, ale zviditeľnených) umelcov. Potvrdenie ich mena v medzinárodnom kontexte, kde obstáli.

Aj z takýchto zážitkov sa čerpala energia nasledujúce dvadsaťročie, keď už nemohli tvoriť slobodne a väčšina bola odsúdená na zabudnutie – najmä tí, ktorí odolali predstave kariéry umelca reálneho socializmu a vyznávali naďalej tendencie, s ktorými sa ako mladí stotožnili: novú figuráciu, konštruktivizmus, konceptuálne a akčné umenie alebo umenie objektu.

Tendencie, ktorými už vtedy rovnocenne so zahraničnými kolegami demonštrovali svoju príslušnosť k európskej pozdnej moderne v jazyku, ktorý nepoznal a rád prekračoval bez akéhokoľvek úradného povolenia hranice.

Dilema, či výstavu Danuvius otvoriť, alebo zrušiť, dlho visela vo vzduchu, kým prevážila pragmatická voľba.

Do príprav sa venovalo príliš veľa energie, práce, túžob a nádejí progresívne orientovanej časti výtvarnej obce.