BRATISLAVA. V rôznych periodikách doslova obletela svet a patrí medzi sto najvýznamnejších v 20. storočí. Autorovi i jeho rodine však spôsobila veľké životné problémy, o ktorých hovorí fotografov syn Peter Bielik. Tiež o súdnom spore v Nemecku pri priznávaní autorských práv či snahe neziskovej organizácie Camera Obskura vybudovať fotografickú galériu na Šafárikovom námestí v Bratislave.
Zažili ste tanky v uliciach v auguste 1968?
Nie, nie. Ja som sa narodil v roku 1974, takže si na to ani nemôžem spomínať.
Otec vám o hovoril o zážitkoch z toho obdobia?
Ako malý chlapec si pamätám jeho reakcie, keď videl ruských vojakov a vždy to otočil na humor. Raz sme išli na Tále a stretli kolónu ruských áut. Vtedy som prvý raz počul, že si robí z nich vtipy, potom na nich škaredo zahrešil. Ako malých chlapcov - mňa s bratom tým nechcel zaťažovať. Mama bola bojazlivá k tejto téme, takže sme ani nemali možnosť sa o tom rozprávať. Skôr sa to odrážalo tak, že u nás doma sa nepozerala slovenská alebo československá televízia. Väčšinou sme sledovali ORF. Tam som získaval základy nemčiny a videl som, ako otec reagoval na niektoré situácie v našej televízii. Vnímal som to ako dvojitú realitu, keď niečo iné sa mohlo verejne rozprávať a iné sa hovorilo u nás doma. Boli to dve polohy, ktoré som ako dieťa vnímal, že niečo nie je v poriadku.
Ako to prežívala mama?
Ona bola v čase príchodu vojsk rizikovo tehotná. Keď prišla 21. augusta do Smeny, nastala situácia, že všetci si líhali na dlážku, lebo tank zamieril hlaveň priamo do redakcie a vyhrážali sa, že budú strieľať. Nakoniec ich vojak so samopalom vyhnal z redakcie. Vtedy Rusi ešte nevedeli, že je tam Smena, dozvedeli sa to až 25. augusta a prišli ju zrušiť. Dovtedy ich ľudia posielali na Pražskú ulicu, kde bolo vydavateľstvo Smeny.
Ladislav Bielik na fotografiia PAVLA MELUŠA
Vojaci sa cielene zaujímali o Smenu?
Určite sa zaujímali o všetky masmédiá. Veď je známa situácia z pražskej redakcie Československej televízie, keď pod samopalom vyhnali redaktorku spred kamery v živom vysielaní. Slovenský rozhlas zlikvidovali hneď v prvý deň. Máme aj nahratý záznam, že musia končiť vysielanie, lebo ich vyháňajú. Rusi boli strašne nahnevaní, keď redaktori rozdávali Smenu, že noviny vychádzajú. Vyšla aj Pravda s fotkami a nepáčilo sa im, že informovanosť tu bola. Aj preto robíme po 40 rokoch 21. augusta na Šafárikovom námestí koncert na počesť slovenských novinárov. Nazvali sme ho Pocta novinárom. Tí urobili veľký kus práce, možno si to ostatní ani neuvedomili. Vďaka novinárom sa Rusom nepodarila manipulácia, že ide o bratskú pomoc. To sa našej komunistickej moci podarilo neskôr v rámci normalizácie, keď už mala iné páky na ľudí. K informovanosti prispeli aj otcove fotky, podobne ako Slovenský rozhlas. Ten napriek vyprázdneniu 21. augusta vysielal až do 27. augusta zo štyroch iných priestorov. Jeho redaktori z vyradených zariadení dokázali informovať občanov. Na ich počesť bude k 40. výročiu udalosti odhalená pamätná tabuľa. Podali heroický výkon, jednak pre technický zázrak, tiež pre utajenie i odvahu. Veď Rusi mali aj helikoptéry, ktorými hľadali a sledovali.
Myslíte si, že aj dnes by to novinári dokázali?
Ja nie som presvedčený, že súčasní novinári, ktorí sa hrajú na celebrity a toto povolanie si pomýlili s niečím iným, by boli schopní pod takým silným tlakom získavať a šíriť informácie. Vtedy sa na bicykli nosili texty do tlačiarne, potichučky ich vytlačili a potom chodili rozdávať. To bolo veľmi nebezpečné. Poznám človeka, ktorý pre rozdávanie novín a maľovanie transparentov dostal päť rokov basy.
Otec vám nikdy neukazoval fotky z okupácie?
Vôbec nie. Tie boli schované dlho v pivnici. Zrejme ich tam dal bezprostredne po udalosti. Starší brat mi ukazoval mimoriadne vydanie Smeny z 22. augusta 1968 s otcovými fotkami. Keď som ju ukázal spolužiakom v škole, brat mi veľmi vynadal. To boli moje sprostredkované pocity, ja som celkom dobre nerozumel týmto veciam. Doma mi vysvetlili, čo sa môže a čo nie. Viem, že viackrát k nám prišli takí čudní páni a pýtali sa: Pán Bielik, prečo sa u vás svieti večer o jedenástej a čo robíte? To boli také prebudenia, keď ako malý chlapec spíte a zrazu sa rozsvieti v celom byte a pred dverami stoja cudzí páni, podľa mňa policajti v civile. To si ako dieťa zapamätáte, pretože to nebol sen.
Tí páni evidovali informácie o otcovi?
To mi je záhadné, pretože zatiaľ sme nenašli v Ústave pamäti národa otcov spis alebo nejaké odkazy na to, kto, kde a koho monitoroval. Je možné, že jeho agenda sa nachádza v spisoch éštebé v Prahe. Som presvedčený, že otec monitorovaný bol, pretože cielene ho vyhadzovali z redakcií. Na základe komplexnej previerky, ktorá sa robila začiatkom 70. rokov bola zásadná otázka: Aký máte postoj k okupácii, resp. pobytu vojsk Varšavskej zmluvy? Tam zrejme otec povedal pravdu, čo si myslí a jednoducho ho likvidovali. Pritom používali akýkoľvek argument neporiadok na stole, v archíve, o päť minút neskorší príchod do práce, atď. Hneď mu dávali dôvod na vyhodenie z práce. Musel odísť zo Smeny a vrátil sa do športového týždenníka Štart. Lenže tam bol šéfredaktor jasne orientovaný komunista a otec vôbec nemal dobrú pozíciu. Tam zničili celý jeho archív výborných dynamických športových fotografií.
Aký bol dôvod?
Stalo sa, že na titulke bol karatista vo výskoku s vystretou nohou, ktorého odfotil pán Zelený. Náhle prišlo zdesenie, zrejme z komunistického ÚV, že je to mladý Paľo Dubček, ktorý vtedy s Františkom Šebejom trénoval karate. Keďže takmer rozpredaný náklad časopisu sa nedal stiahnuť zo stánkov, prišiel príkaz vyselektovať z archívu všetkých ľudí, ako je Šťastný, Nedomanský - všetkých hokejistov, emigrantov, ktorí poodchádzali, aby sa ani náhodou nedostali do časopisu. Šéfredaktor to prikázal podriadeným, ktorí mu povedali, že na 200.000 negatívoch sa nedá kontrolovať každá hlava. Tak on zobral plnú plechovú škatuľu a na Gorkého ulici, kde sídlila redakcia, to vysýpal na chodník, polial benzínom a zapálil. To je osud otcových športových fotografií. Preto ich máme veľmi málo a snažíme sa niečo zrekonštruovať zo starých Štartov.
Dokedy bol v tejto redakcii?
Myslím si, že do roku 1971. Potom ho vyhodili aj zo Zväzu novinárov a bol v podstate nezamestnaný, na voľnej nohe.
To bola neradostná rodinná situácia...
Našiel som rukou písané otcove texty, tie tesne pred mojím narodením dával ako predlohu svojej sestre, ktorá veľmi dobre písala na stroji. V nich už nežiadal, ale vyslovene prosil súdruhov, že nemá prácu, ide sa mu narodiť druhé dieťa a v socialistickom režime má každý prácu. On ako dobrý fotograf chce pracovať ako fotograf. Nakoniec to dopadlo tak, že si urobil kuričský kurz. No tomuto sa nevenoval, pretože ako jedinému fotografovi v ČSSR mu povolili živnosť. Bol na voľnej nohe a fotil pre Zväz invalidov, pre škôlky. Deti na konci roka sa postavili do dvojradu, on ich odfotil a za jednu fotku bral päť korún. Fotil tam, kde mu dovolili, kde mal kamarátov. Nakoniec sa dostal k motorizmu. Fotil Fera Dobrotu, Joža Studeniča a iných na Pohároch priateľstva, chodil s nimi do Maďarska a Čiech. To sa mu stalo osudným. Mal kamarátov maďarských pretekárov. Na pretekoch v Pilíšskom pohorí neďaleko Budapešti mu jeden z nich, Peter Szabolffy ukázal zákrutu, kde môže urobiť dobré zábery. No motorista ju nezvládol, vyletel z trate a zabil šesť ľudí. Medzi nimi otca. Bolo to v roku 1984.
Kedy ste objavili tie fotky?
Našli sme ich až v decembri 1989, keď prišiel najlepší otcov kamarát Paľo Meluš a hovoril, že fotky niekde musia byť. Otec by podľa neho negatívy nezničil ani nikomu nedal, ale schoval. Nakoniec som našiel filmy v pivnici v jednom plesnivom kufri. V pergamenovej obálke som videl fotografie tanku, nahnevaných ľudí, ruského vojaka, ktorý ani nevedel, kde je, a ďalšie. Pod lupou som zistil, že sú to zábery z okupácie.
Čo sa s nimi stalo a koľko ich je?
Po zaarchivovaní a nazväčšovaní bola vytvorená putovná výstava, ktorú už videli nielen v slovenských mestách, ale i v zahraničí. Všetky zábery sú prvýkrát prezentované až na terajšej výstave August 1968 na Šafárikovom námestí, pri stromoch v priestore bývalej reštaurácie Kazačok. Do 12. septembra je voľne prístupná pod holým nebom a netradične inštalovaná - natiahnutá vo forme filmového pásu okolo 12 betónových skruží uložených v tvare sovietskej hviezdy. Na oboch stranách 90-metrového pásu si možno v pokoji "premietnuť" všetkých 187 čiernobielych záberov z otcovej pozostalosti. Nafotil ich na spomínanom námestí a jeho blízkom okolí.
Výstava je aj po toľkých týždňoch stále ako nová, nepoškodená...
Hovorí sa, že Slováci si všeličo nevážia. V tomto prípade klobúk dole, ako sa k nej správajú. Ja tam chodím takmer denne a pozorujem návštevníkov, ako prejavujú emócie, spomínajú, hľadajú sa na záberoch. Chodia popri fotkách a ruky majú za chrbtom. Zatiaľ nedošlo k žiadnemu poškodeniu ani ľuďmi, ani búrkou či víchricou, aj keď vyvracala stromy
Všetky tie fotky z okupácie i zo súkromného života sú v nedávno vydanej knihe. Ako ju hodnotíte?
My sme to zhromažďovali 18 rokov a sú tam vlastne štyri príbehy. Prvý o fotografiách, potom o otcovi kde vyrastal, že bol dosť dobrý športovec. Ďalšie sú príbeh muža pred tankom - Emila Galla a snaha o autorské práva. Otec záber stojaceho inštalatéra Emila Galla pred tankom urobil 21. augusta o pol deviatej ráno a na druhý deň vyšiel v mimoriadnom vydaní denníka Smena, kde bol zamestnaný ako fotoreportér. Kuriozitou je, že Gallov pravnuk sa narodil 21. augusta o 38 rokov neskôr.
Ako ste zistili, kto je odvážny muž s odhalenou hruďou?
Informácie nám poskytla Gallova dcéra Emília Gogová. Vedeli sme o nej, pretože Smena tesne po nežnej revolúcii, v decembri 1989 uverejnila tú fotografiu, aby sa ľudia na nej ozvali. Gallo už nežil a prihlásila sa jeho dcéra. Potom v roku 1993 nemecká televízia ZDF hľadala ľudí z fotografie. Robili rozhovor s Emíliou Gogovou i s pánom Vančom, ktorý je v pozadí tej fotky. Od nás chceli päť fotografii. Hlavnú a štyri sekvencie, kde dôstojník v tanku mieri pištoľou do davu. Keď prišli honoráre zistili sme, že iba za tie štyri a za najznámejšiu nie. Tak sme sa informovali prečo. Odpovedali nám, že autorské práva a copyright má agentúra DPA.
Nechali ste to tak?
Začal som pátranie. Bol som študent, chodil som do Mníchova a v archíve hľadal uverejnenia tej fotografie. Prvé v Nemecku bolo 25. augusta 1968 vo Welt am Sonntag, kde uviedli prevzatie zo Smeny, ktorú turisti preniesli cez hranice. O deň neskôr bola uverejnená v New York Times a pri nej napísaný príbeh nemeckého študenta, ktorý Smenu preniesol cez hranice a dal ju v Mníchove k dispozícii dvom agentúram. Mala ju aj americká agentúra UPI. Našiel som veľa uverejnení a dnes už viem, že to sú milióny kusov denníkov a magazínov, ktoré vyšli s tou fotkou. Zistil som jej masové používanie a agentúry DPA som sa pýtal, prečo používajú tú fotku, či im otec predal autorské práva, kde je zmluva a honoráre od roku 1968 do 1989, resp. do 2005, dokedy trvalo riešenie. Najskôr odpovedali, že s nami sa nemajú o čom baviť, že práva odkúpili a koniec. Po ďalšej korešpondencii oznámili, že nejaký študent im predal autorské práva, vraj získal negatív na ulici od tretej osoby. Napísal som im, že takto sa autorské práva vôbec nekupujú. Cez svojich právnikov poslali definitívne stanovisko, že časovo a obsahovo neobmedzene získali autorské práva. Keď sme na nich veľmi tlačili, v roku 2000 napísali, že zrejme sa stala nejaká chyba, ospravedlňujú sa a ponúkajú honoráre za posledné tri roky, lebo že za predchádzajúce nemajú dokumentáciu.
Ale vy ste tie dokumenty našli v archívoch?
Pravdaže som ich mal a mohli si to nájsť aj oni. Ponúkol som im, ale odmietli a že ak chceme, môžeme ísť na súd. Oni udivovali tímom právnikov. Keď nám posielali listy, na okraji boli mená asi 200 právnikov. Netvrdím, že všetci robili na našom prípade, ale bola to veľmi silná právnická kancelária tej agentúry.
Prijali ste výzvu na súd?
Áno, nevzdávali sme sa. Súd trval päť rokov vo Frankfurte nad Mohanom. To bolo veľmi vyčerpávajúce. Často nám posielali 10- až 12-stranové ťažké nemecké právnické texty. No nie dôkazy ako získali autorské práva, ale uvádzali že to nie je fotografia, ktorú by chránil zákon. Že autor iba niečo odfotil, čo sa pred ním náhodou vyskytlo. To znamená, že ani tanky si neobjednal, nepostavil muža a nepovedal mu, aby si odhalil hruď. Že iba cvakol spúšť, čo nie je žiaden kreatívny čin. S tým sme nesúhlasili a získali odborné posudky, kde ľudia z Viedne a iní zaoberajúci sa fotografiou z kunsthistorického hľadiska povedali, že ide o ikonu svetovej fotografie, že patrí medzi sto najlepších fotografii 20. storočia. A bez ohľadu na to, či ide o dokumentárnu alebo reportážnu fotografiu, má všetky náležitosti na dielo podľa autorského zákona. Vrcholom súdneho procesu bolo predloženie negatívov. Oni doniesli negatív odfotenej fotografie zo Smeny, kde bol iba výrez. My nemáme negatív len jedno políčko, ale s ostatnými z tej udalosti. Navyše je tam vidieť celú Univerzitu Komenského s okolím a viacerými ľuďmi. Sudca chytil prstami ich negatív a hodil im ho, náš zobral pinzetou a vrátil nech sa páči.
Čiže ste vyhrali?
Sudca uznal náš negatív, že druhá strana má len kópiu kópie. Vlastne tam sme získali autorské práva, financie už veľmi nie, pretože súd konštatoval, že agentúra DPA nemôže zistiť, kde všade bola fotka uverejnená. Získali sme možno desatinu toho, čo nás stalo cestovanie, nelacný právnik a ďalšie výdaje, ktoré boli státisícové. Dôležitý je však platný rozsudok o priznaní autorských práv dedičom autora, pretože agentúra sa neodvolala.
Ako sa fotografia dostala do prestížnej novinárskej súťaže World Press Photo, kde bola aj ocenená?
Túto históriu nepoznám. Zrejme ju tam poslal otec poštou. Mama mi rozprávala, že dostal pozvanie na slávnostné vyhodnotenie do Haagu. Vraj sa smial, že súdruhovia ho iste pustia do Holandska.
Bol uvedený ako autor?
V oficiálnom katalógu bolo Ladislav Bielik ČSSR. Aj certifikát s jeho menom potvrdzuje, že táto fotografia bola vystavená medzi najlepšími za rok 1968 v Haagu.
Máte negatívne skúsenosti aj na Slovensku?
Dožili sme sa nepríjemnosti aj doma. Nemenovaný najpredávanejší denník uverejnil v ostatných rokoch asi trikrát tú fotografiu s uvedením nejakej agentúry DSE. Po prvom prípade v roku 2003 som ich upozornil, no opakovalo sa to. Keď som žiadal honorár, mladý šéfredaktor Slavo Klikušovský ma vysmial s dodatkom: Choďte sa súdiť, mne je to jedno. Namiesto toho, aby si uvedomil, že súčasťou jeho práce je dodržiavanie autorských práv. Neviem, či by nebojoval za to, keby sa pod jeho prácu podpísal niekto iný.
Čiže opäť sa súdite?
Áno a naše prekvapenie bolo veľmi tŕpke. Ich právnik argumentoval presne rovnako, ako nemeckí, že to nie je fotografia podľa autorského zákona. Myslel som, že sa mi sníva po tom precedense, aký sme absolvovali v Nemecku. Pritom tu ide o renomovanú právnickú kanceláriu, ktorá si dovolí robiť mediálne analýzy tlačového zákona pre jednu politickú stranu a vyjadruje sa politicky často, všeličo určuje a uzurpuje si názor, čo je pravda. Na okresnom súde sme vyhrali, ale v novembri máme pojednávanie na krajskom súde. Oni sa odvolali, no nie s novými argumentmi, ale s tým, že otec iba odfotil, čo sa pred ním vyskytlo. Ja by som poprosil týchto ľudí, aby napríklad teraz išli do Gruzínska, postavili sa s fotoaparátom medzi vojakov a potom si vypočuli argumenty, aké oni používajú. Však to nemyslia vážne!
To akoby neuznávali dokumentárne a reportážne fotografie?
Ja sa pýtam, načo títo ľudia študujú právo, o čo im ide v takýchto kauzách. Keby za mnou prišiel klient s rovnakou vecou, poviem mu zaplať, ospravedlň sa a choď domov. Ja sa nebudem na súde strápňovať, veď musím mať rešpekt aj voči sebe.
Ako televízny redaktor, po negatívnych skúsenostiach v našej tlači, aký máte názor na kolegov novinárov?
Je to smutné. Neviem, ako sa mi môžu pozerať do očí.
Na Šafárikovom námestí chcete ako nezisková organizácia Camera Obskura vybudovať rovnomennú galériu aj s fotkami vášho otca. V akom štádiu je príprava?
To je náš dlhodobý projekt urobiť galériu v parku. No neboli by tam len otcove fotky, ale aj iných slovenských autorov i takých, ktorí súvisia so Slovenskom. Málokto vie, že jeden z najvýznamnejších vojnových fotografov Robert Capa mal mamu z Veľkých Kapušian a podľa toho si dal umelecké meno, že Dežo Hoffmann z Banskej Štiavnice bol dvorný fotograf najslávnejšej anglickej skupiny Beatles. Výborný fotograf bol aj hvezdár, generál a diplomat Milan Rastislav Štefánik. Fotky nám prisľúbil americký kozmonaut Eugene Andrew Cernan, ktorý kráčal po Mesiaci, aj ho fotil. Jeho dedo pochádza z Vysokej nad Kysucou. Aj tieto osobnosti by sme tam chceli predstaviť. Na budúci rok sa má inštalovať socha Štefánika na neďalekom nábreží a výstava jeho fotiek by bola vhodná. Verím, že budú aj iné príležitosti.
Pre galériu ste robili architektonickú súťaž medzi študentmi. Ako dopadla?
My už päť rokov pracujeme na tomto projekte. Urobili sme podpisové akcie, študentskú súťaž. Mladí architekti vypracovali 18 návrhov, ktoré sme aj s výsledkami prezentovali na výstave v sieni Slovenskej výtvarnej únie. Chceme čo najmenej stavebne zasiahnuť do parku, zveľadiť zeleň a skultúrniť ho, ako je to v rôznych svetových mestách. Svoje zámery vieme, ale máme problémy s pozemkom, ktorý patrí ministerstvu vnútra. S pánom ministrom Kaliňákom sa nám rok nedarí stretnúť, nereaguje na naše žiadosti. Predtým pozemok patril ministerstvu práce a pani ministerka Tomanová náš projekt odobrila. No pozemok odovzdala ministerstvu vnútra bez toho, aby ho zaviazala pokračovať v komunikácii s nami. Mám dôverné informácie, že sa tam chystá väčšia stavba, ktorá by mohla zničiť stromy.
