BRATISLAVA. Vstup vojsk Varšavskej zmluvy do ČSSR v roku 1968 vyvolal u autorov populárnej hudby v súlade s pocitmi obyvateľstva nevôľu, ktorá sa odzrkadlila vo vzniku viacerých piesní. Tie zazneli v rozhlase i v televízii. Tieto prejavy trvali do apríla 1969, odkedy nastal proces normalizácie.
Hudobníci sa museli vyznať aj v politike
Nasledujúce roky boli náročné aj pre bežných hudobníkov. Museli sa vedieť orientovať nielen v hudbe, ale aj v politike. Pri koncertnej a divadelnej kancelárii existovala komisia, ktorá hudobníkov skúšala po odbornej stránke, ale aj z politiky. Na základe vedomostí rozhodovala o ich platoch. Dnes to povedal hudobný skladateľ, redaktor a historik slovenskej populárnej hudby Pavol Zelenay.
"Nebolo to rigorózne, pretože mnohí umelci mali z politiky úplne minimálne vedomosti," vysvetlil Zelenay. "Komisia skúšala napríklad rómskych muzikantov, živiteľov svojich často početných rodín, ktorí hrali niekde v zapadnutej vinárni a jediné čo vedeli, bolo hrať na husliach. Našli sa aj takí čo nepoznali ani noty a mená prezidentov im nehovorili vôbec nič," spomína historik.
Oficiálne miesta vyžadovali od umelcov autocenzúru
Paralelu v angažovanosti muzikantskej obce v rokoch 1968 a 1989 sa Zelenay neodvažuje hodnotiť niekoľkými slovami. "Významnou akciou bola návšteva aktérov populárnej hudby, členov československého zväzu skladateľov, keď boli v roku 1968 vysloviť dôveru prezidentovi Ludvíkovi Svobodovi na Pražskom hrade.
Zo Slovenska sme tam boli okrem mňa Ján Siváček, Jaroslav Laifer, Pavol Hammel, Marcela Laiferová, Tatiana Hubinská a Vladimír Hlaváček," vysvetlil Zelenay. "Jeden takýto protestsong, pieseň Igora Bázlika s textom Bibiany Wallnerovej Fakľový sprievod sme nahrali a odvysielali pri príležitosti Palachovho pohrebu." V nasledujúcom období už nič podobné nebolo možno urobiť. Texty piesní nesmeli obsahovať nič proti vstupu vojsk, proti Sovietskemu zväzu, vláde, komunistickej strane a podobne, ale také piesne autori do rozhlasu ani neponúkali. Vedeli, že by to urobili zbytočne. Oficiálne miesta vyžadovali od umelcov autocenzúru.
Najväčší rozdiel rokov totality v porovnaní so súčasnosťou je v tom, že v 50. a 60. rokoch bola oblasť populárnej hudby mínovým poľom. Bolo nebezpečné sa jej dotknúť" ak ste ju súčasne neznevažovali. "Západná muzika bola považovaná za nositeľku ideologickej diverzie," dodal Zelenay. Koncom 60. rokov bola na výslní generácia spevákov, z ktorých časť sa zapojila aj do prvých ročníkov Bratislavskej lýry: Gabriela Hermélyová, Zora Kolínska, Eva Kostolányiová, Eva Máziková, Melánia Olláryová, Alena Tichá, Oľga Szabová, Karol Duchoň, Dušan Grúň, Ivan Krajíček, Jozef Kuchár, Miroslav Ličko, Peter Sedlák, Peter Vašek i viacerí ďalší.
Pokiaľ ja viem, žiaden zo slovenských spevákov ani po vyhlásení normalizácie (apríl 1969), okrem známych emigrantov, nemal v rozhlase z politických dôvodov zákaz spievať. Už vôbec nie tak, ako ho mala v Čechách Marta Kubišová," spomína Pavol Zelenay. K zákazom iste prichádzalo, ale bolo to z dôvodov, ktoré vyplývali z estetických dôvodov. Nemali sme vysielať choré, chrapľavé hlasy (Vašek, Barina, dokonca aj Lehotský).
Medzi prvých emigrantov z radov umelcov patrili Zuzka Lonská a Zdeněk Kratochvíl. Spevák Jožko Krištof tiež vycestoval do Švajčiarska, ale po čase sa vrátil. Ak ma pamäť neklame, vtedy emigrovali aj Laura Klčová, Ervín Chalupa a Eugen Šváb a možno, ešte nejakí ďalší speváci, ale tí nepatrili do prvého rangu interpretov, poznamenal Zelenay.
Aj keď boli náznaky, že niektorí umelci sa po normalizácii usilovali získať si dôveru vtedajších politikov, nepozná podrobnosti a preto menovať ich považuje za neseriózne.
Speváci pohrozili štrajkom
Meno Pavla Zelenaya je zapísané aj do histórie Bratislavskej lýry. Patrí totiž k jej spoluzakladateľom. "Koncom roku 1968 zasadala komisia, ktorá na lýru vyberala piesne. Kým však prišiel termín lýry, prišla normalizácia a po nej nastal problém," hodnotí Zelenay. Ako ďalej vysvetľuje, komisia vybrala piesne ešte pred normalizáciou. "Vybrané boli dve piesne, proti ktorým veľmi bojovali z oficiálnych miest. Jedna nakoniec nesplnila podmienky, pretože interpret sa nedostavil," vysvetľuje. Z tohto dôvodu nemohla byť podľa štatútu súťaže hodnotená. Stalo sa to Waldemarovi Matuškovi, ktorý bol chorý a jeho pieseň mala tým pádom zo súťaže vypadnúť. Bola to však jedna z umelecky najsilnejších piesní, ktorá prejavovala odpor voči vstupu vojsk Varšavskej zmluvy a speváci pohrozili štrajkom, ak táto pieseň na Bratislavskej lýre nezaznie. Nakoniec ju zaspieval autor hudby Karel Kopecký člen orchestra Karla Vlacha, aj keď mimo súťaže, dodáva spoluzakladateľ Bratislavskej lýry.
V ďalšej piesni Píseň o mé zemi, ktorej interpretom i spoluautorom bol Karol Černoch, chceli zasa zmeniť text. Neurobili sme to, zaspieval ju a Lýru aj vyhral, uzatvára Zelenay. Po nejakom období bol donútený vzdať sa ceny, symbolicky ju vrátiť, aby mohol ďalej existovať.
Súčasťou Bratislavskej lýry boli aj zahraniční umelci. V prvých ročníkoch sme mali na nich k dispozícii tisíc dolárov, na celý štvordňový festival, takže veľký výber sme nemali, spomína. Pri výbere zahraničných umelcov pomáhal organizátorom festivalu Dežo Hoffman. Pochádzal z Trnavy, žil od konca 30. rokov v Londýne, bol fotografom skupiny Beatles a tiež vďaka nemu sa nám počas prvých ročníkov podarilo dostať na festival víťazov Eurovízie, hovorí.
Podľa Zelenaya neboli zahraničné texty kontrolované tak ako slovenské, kontrolovaní boli skôr zahraniční novinári. Koncom 60. rokov západní umelci nespievali piesne s politickým obsahom, vysvetľuje s tým, že problém politického charakteru nastal v súvislosti s Joanou Baezovou a Václavom Havlom na Bratislavskej lýre v roku 1988. Dostali sme príkaz, že im máme počas vystúpenia stiahnuť zvuk, ale nenašiel sa nikto, kto by to bol ochotný spraviť. Nakoniec prišiel osobne jeden z funkcionárov a urobil to, dodáva Zelenay.
Pred cestou do zahraničia museli umelci podpísať, že nevyzradia štátne tajomstvo
Na otázku, či mali speváci problém dostať sa na festivaly do zahraničia, Pavol Zelenay hovorí: Spievať na festivale bolo túžbou všetkých spevákov. O to viac v zahraničí, ale dostať sa tam bol predovšetkým problém umelecký.
Pamätám sa, že v Rakúsku na Euro Cupe spievala Tatiana Hubinská. Vycestovala prostredníctvom Slovkoncertu. Táto agentúra to mala vo svojej kompetencii, oni vybavili potom všetko, aj pasy. Keď som ešte pred rokom 1968 mal možnosť vycestovať, musel som pre svojho zamestnávateľa, tým bol rozhlas, vždy podpísať rozmnožené prehlásenia, ktoré sa mi zdali byť bežné, že neprezradím nejaké štátne tajomstvo, ale ktoré ma nezaväzovali k nejakému povinnému hláseniu. Nepoverovali ma ničím. Samozrejme správu o služobnej ceste som musel podať vždy.
Pamätám si, že keď som bol v San Reme, sadol si na skúške za mňa hudobný redaktor Slobodnej Európy, myslím, že sa volal Slavo Volný. Chcel so mnou o niečom debatovať. Tak som mu povedal, pán Volný , nehnevajte sa, ja sa nemôžem s vami rozprávať, nie som si istý, či nie som sledovaný. Povedal som mu to rovno, veril som, že si to nechá pre seba, že to nebude šíriť. Ale určite som mal odpočúvaný telefón v byte.
Umelcov emigrantov nevysielali
"Po '68. roku, po emigrácii Zuzky Lonskej a Zdeňka Kratochvíla, mi zavolali na Vianoce domov. Zaželali sme si pekné sviatky, lebo sme boli vždy zadobre a Zuzka sa ma opýtala: Paľko a ešte nás vysielate? V tom okamihu som 'zmrzol'. V rádiu sme mali úplný zákaz hrať emigrantov. Nechcel som jej povedať, že nie, preto som odpovedal, že občas. Na druhý deň som bol u programového námestníka rozhlasu na koberci, že prečo vysielame Lonskú a Kratochvíla... Prijal moje vysvetlenie, že som jej nepovedal pravdu," dodal hudobný skladateľ.
Po roku 1989 sa začalo hovoriť o spolupracovníkoch ŠtB, zväzky boli a sú plné známych mien aj z umeleckej obce. Viete, videl som nejaké zoznamy, ktoré obsahovali takéto údaje, aj sme sa navzájom upozorňovali medzi sebou, že videl si tam a tam, krycie meno toho a toho...? Pravdu povediac nemohol som to brať za bernú mincu, lebo dôveryhodnosť takej informácie bola veľmi neistá. Nečudoval by som sa, keby som sa tam tiež bol objavil. Bol som viackrát vyšetrovaný. Na Západ som sa totiž tiež dostal, hoci som mal v kádrovom dotazníku napísané, že mám brata, ktorý emigroval."
Politicky bol a je Pavol Zelenay aktívny do dnešného dňa. "Potom som sa neskôr dozvedel od môjho menovca, športového redaktora Gaba Zelenaya, že kvôli mne dosť trpel. On mal brata operného speváka, môj brat v emigrácii vyvíjal politickú činnosť, ale ŠtB priradila jeho brata speváka automaticky ku mne ako k hudobníkovi, môjho brata pripísali jemu a potom mu bránili v cestovaní. Takže informácie v ŠtB samotnej boli aj takéto zmätočné, hodnotí Pavol Zelenay.
