BRATISLAVA - Martin Frič nakrútil spolu 111 filmov a stal sa tak vôbec najproduktívnejším českým režisérom. Väčšina z jeho filmov má svojich divákov i dnes.
Martin (prezývaný aj Mac) Frič sa narodil 29. marca 1902 v Prahe. Študoval na reálnom gymnáziu a na umelecko-priemyslovej škole, ale už od šestnástich rokov pôsobil ako herec. Vystupoval v pražskom kabarete Červená sedma, v divadlách Rokoko, Revoluční scéna a v Bratislave bol spoluzakladateľom nočného podniku Moderna.
Ako dvadsaťročný náhodou nakreslil plagát k filmu Dáma s malou nožkou (1919) a prostredie filmu si ho navždy získalo. Prestal túžiť po hereckej kariére a vo filmových ateliéroch navrhoval a maľoval kulisy, pracoval v laboratóriách, v strižni, písal scenáre, občas si zahral menšie úlohy, ale túžil iba po jednom - stať sa režisérom. Koncom éry nemého filmu sa mu to i podarilo a rýchlo po sebe nakrútil štyri filmy (Páter Vojtěch - 1928, Varhaník u svatého Víta - 1929, Chudá holka, Vše pro lásku - 1930).
Fričovým prvým zvukovým filmom bol Dobrý voják Švejk (1931) a potom už prišlo obdobie, keď sa ročne podpísal najmenej pod tri až štyri nové tituly. Vždy v nich dokázal uplatniť cit pre obraz, rytmus príbehu a spracovať často i banálne témy tak, aby mali divácky prijateľnú úroveň. Čím sa, najmä spočiatku, odlišoval od iných režisérov, ktorých schopnosti boli oveľa obmedzenejšie. Už v medzivojnovom období bola pre Martina Friča typická tiež tematická a žánrová rozmanitosť a stála spolupráca so špičkovými hercami. U veselohier išlo najčastejšie o Vlastu Buriana, ktorý s ním nakrútil mnohé zo svojich najlepších filmov (On a jeho sestra, To neznáte Hadimršku - 1931, Anton Špelec, ostrostřelec - 1932, Dvanásť křesel, Pobočník Jeho Výsosti, Revizor, U snědeného krámu - 1933, Hrdina jedné noci - 1935, Tři vejce do skla - 1937, Barón Prášil, Katakomby - 1940). Hugo Haas hral v jeho filmoch Život je pes - 1933, Ulička v ráji - 1936 a Mravnost nade vše - 1937.
VIDEO: Ukážka z filmu Anton Špelec, ostrostřelec (1932) Jan Werich a Jiří Voskovec ho oslovili na svoje filmy Hej rup! (1934) a Svět patří nám (1937). Oldřich Nový vytvoril hlavné úlohy vo Fričových komédiách Advokátka Věra (1937), Kristián, Eva tropí hlouposti - 1939, Roztomilý člověk, Hotel Modrá hvězda - 1941, Valentín Dobrotivý (1942). Známe sú tiež jeho "školské" filmy Škola, základ života (1938), Cesta do hlubin študákovy duše (1939) a historické komédie Počestné paní pardubické (1944) a Prstýnek (1945). Martin Frič je tiež režisérom legendárneho Jánošíka s Paľom Bielikom (1935) a podľa predlohy Karla Čapka nakrútil i drámu zo slovenských hôr Hordubalové (1937).
Po oslobodení sa najskôr aktívne zúčastňoval na procese zoštátnenia filmu a potom v roku 1946 nakrútil Varúj!, ktorý bol vôbec prvým slovenským celovečerným filmom. Nasledovali Čapkovy povídky (1947) a Pytlákova schovanka (1949). Vo filme z robotníckeho prostredia Zocelení (1950) však aj on podľahol dobovému schematizmu, ktorý bol typický i pre jeho okupačnú drámu Past (1950), Jiráskových Psohlavcov (1955) a ďalšie filmy (Bylo to v máji - 1950, Nechte to na mně - 1955, Dnes naposled - 1958). Výnimku tvoria iba známe rozprávky Princezna se zlatou hvězdou a Dařbuján a Pandrhola z roku 1959, a čiastočne Císařův pekař – Pekařův císař (1951), ktorý sa v dôsledku zásahov "zhora" tiež miestami nevyhol zjednodušujúcej ideológii.V postupne liberalizujúcich šesťdesiatych rokoch však kvalita Fričových filmov išla opäť výrazne nahor. Nakrútil známe komédie Král Králů (1963), Přísně tajné premiéry (1967), Najlepší ženská mého života (1968), drámu z 1. svetovej vojny Hvězda zvaná Pelyněk (1964) a príbeh z prostredia cirkusu Lidé z maringotek (1966). V tomto období spolupracoval Martin Frič často aj s televíziou. Dodnes zostávajú živé najmä jeho dva televízne filmy s Janom Werichom Medvěd a Slzy, které svět nevidí (1961), či televízny film s Janom Pivcom Námluvy (1963).
Martin Frič zomrel 26. augusta 1968. Podľa spomienkovej knihy režiséra Miloša Formana spáchal samovraždu v súvislosti s okupáciou Československa armádami Varšavskej zmluvy. Martin Frič bol ženatý s herečkou nemého filmu Suzanne Marwille a mal dcéru Martu, ktorá bola tiež herečkou. Sám ale vždy tvrdil, že jeho najväčšou láskou je i tak film. "Keď nenakrúcam hoci len niekoľko dní, mám pocit akoby som nežil..."
