Je jedno, či sa budeme pozerať na dvojhodinový film, alebo či si prečítame polstranovú poviedku. Napokon zostane podľa spisovateľa, výtvarníka a filmára VLADIMÍRA HAVRILLU aj tak len dojem. A aj ten sa vyparí. Svoje krátke texty vydal vo vreckovom formáte a nazval ich Filmové poviedky.
Okrem spisovateľa ste aj výtvarník a filmár. Ako hierarchizujete svoje umelecké aktivity?
„To sa mi bude odpovedať veľmi jednoducho, pretože v tejto chvíli si spomínam na Salingerovu radu začínajúcim spisovateľom, aby písali len vtedy, keď je väčšina ich hviezd nad nimi. Tiež sa riadim podľa hviezd. To, čo na oblohe zažiari - niekedy je to socha, niekedy krátky príbeh a niekedy je to malá kresba. Hneď sa vrhám k papieru a namaľujem to.“
V knihe zasa citujete Borgesa, že spisovatelia by mali písať len vtedy, ak nemôžu nepísať. Nie je to zaväzujúci pocit?
„Prečo zaväzujúci? Je to veľký luxus, ktorý si môže dovoliť málokto. Hlavne, keď má málo peňazí.“
Názov vašej zbierky znie Filmové poviedky. Sú to nezrealizované filmy?
„Všetko sú to filmy, ktoré ešte len nakrútim. Niektoré jednoduchšie filmy som už urobil v počítači v 3D programoch. Tam je výhoda, že nepotrebujem štáb, hercov, ale všetko si urobím v noci pri svite hviezd a mesiaca.“
To je pravda?
„Čo na tom záleží?“
Nevýhoda filmovania, kde je potrebný početný štáb, zaznie aj v poviedke Time Cutter. Tam spomínate, že aj poviedka môže splniť to, čo film.
„Stačí urobiť dojem. Aj tak si nikto viac nezapamätá, či už ide o dvojhodinový film, alebo o polstránkovú poviedku. Nakoniec zostane len dojem, a aj ten sa vyparí.“
Nie je to skeptický prístup?
„Keby len skeptický, priam melancholický.“
Vo filmových poviedkach uvádzate aj dátum a niekedy aj miesto vzniku. Prvá, Niagarské vodopády vznikla v roku 1954. To ste ju naozaj napísali ako desaťročný chlapec?
„Je to najlepšia poviedka z celej knižky. Písal som ju pod lavicou, myslím, že vo štvrtej triede základnej školy, a keď ma učiteľka prichytila, dostal som za to dvojku zo správania.“
A prečítala si ju?
„Čítali to v zborovni a výborne sa na tom bavili. Potom to zase čítali na rodičovskom združení, kde bola moja mamička, a zase sa výborne bavili. Učiteľka potom poznamenala, že za to mi musia dať dvojku zo správania. O niekoľko dní potom predsa len jeden z učiteľov prišiel za mnou a dobrácky mi poradil, že ak tak veľmi chcem písať, pokojne môžem písať básničky a že to dajú na nástenku na chodbu. Na nástenke bol vtedy portrét Stalina a červené hviezdy a už ako decko som nemal chuť byť prispievateľom na túto nástenku.“
Takže ste si písali ďalej pod lavicou?
„Áno a každú poviedku som nechal kolovať po triede.“
Ale prečo je tá poviedka najlepšia?
„Pretože bola prvá. Nikdy predtým som žiadnu poviedku nenapísal a vždy, keď človek urobí niečo po prvý raz, je to stopercentne originálne, preto najlepšie. Sochy z gréckeho archaického obdobia sú preto najkrajšie, lebo boli prvé. Takisto Willendorfská venuša nemá chybu, lebo bola prvá. Všetky ďalšie sochy sú už len odvodené.“
Vyhovuje vám pri písaní krátky útvar?
„Najradšej by som písal dvestostránkový román. Ale už po prvých desiatich vetách mi dochádza dych a som rád, že to dotiahnem aspoň na pol stránky. Ak napíšem aspoň jednu stránku, je to už heroický výkon.“
Aj preto ste dali ten krátky útvar do vreckového mini formátu?
„Mám rád paperbacky z USA pulp kultúry a chcel som to napodobniť. Hlavne brakovú edíciu Harlekýn. To už je dávno vymyslené – aby sa kniha zmestila do vrecka.“
Nie je nepomer, keď v mini knižke sú poviedky od vášho desiateho roku až dodnes?
„Mám tie poviedky v rôznych šuflíkoch, ale vybral som len tie pozitívne. Pôvodne som chcel knižku ilustrovať. Ale chcel som ju vydať pri príležitosti mojej výstavy malieb a sôch v Prahe a ilustračky sa už nedali stihnúť. Druhé vydanie už bude ilustrované.“
Je pre vás - výtvarníka a sochára - ťažšie vyformovať sochu alebo literárnu postavu?
„Nepomerne ťažie je urobiť literárnu postavu. To vlastne na Slovensku ešte nikto neurobil tak, aby postava vošla do povedomia ako Rómeo alebo James Bond. Taká postava je dokonca oveľa reálnejšia ako skutoční žijúci aj veľmi známi ľudia. Zostane navždy. To je sila umenia.“
Táto kniha rozpráva v obrazoch. Aký je rozdiel medzi návštevníkom vašej výstavy a čitateľom vašej knihy?
„Asi nijaký. Sú to potenciálni zenbudhisti.“
Prečo si vaše postavy často púšťajú platne?
„Jednak preto, že som džezový fanúšik, a jednak preto, že diskovitý útvar ma stále fascinuje. Nikto nevie, či ufo existuje, ale keď držím platňu v ruke a dávam ju na gramofón, je to pre mňa malé ufo. S cédečkom už ten pôžitok nemám. A tiež je pôžitok natrafiť na vinylovej platni práve na tú skladbu, ktorú chcem počuť, do tej uzučkej štrbinky na prvýkrát.“
Takže je to pre vás poetické?
„Veľmi poetické.“
V mnohých poviedkach ste hravý, až detský, vstupujete do hry s čitateľom, keď ho v akomsi postmodernom duchu často komentujete a pozorujete. Baví vás to?
„Fakticky vždy keď vyleziem z postele, aj keď sa mi nechce, aby som napísal ten krátky nápad, vždy, vždy myslím na čitateľa. Nikdy neriešim osobné problémy, ale myslím na čitateľa. A fakt je, že sa pritom výborne bavím.“
V poviedke Čínske dievča píšete, že väčšina ľudí pracuje len preto, aby sa nad sebou nemuseli zamyslieť. Prečo vy píšete a tvoríte? Aby ste sa nad sebou mohli zamýšľať?
„Aby som sa nad sebou nemusel zamýšľať. Tak ako ostatní ľudia.“
Vladimír Havrilla: Káva pre dvoch, 2007 (výrez)
Vladimír Havrilla: Filmové poviedky
Slabá omietka
Jeden človek sedel pred obrazom a prehliadal si ho. Klinec, na ktorom bol obraz zavesený, sa naraz uvoľnil, slabá omietka v dôsledku fyzikálnych zákonov povolila a obraz spadol na zem. Ale v tej istej chvíli nastalo zemetrasenie o sile 7,2 Richterovej stupnice (chcel som napísať – zemetrasenie o sile trojitého Rittbergera – asi preto, že krasokorčuliar pri takomto náročnom skoku občas spadne), lampa sa rozkolísala a obrazy popadali na zem.
Ostro rezané črty, teda výraz tváre tohto človeka, sa náhle zmenil, vážnosť vystriedalo prekvapenie, sánka sa tiež vlastne uvoľnila, možno v dôsledku zemetrasenia a tvár sa pretiahla. Ten človek sa ale nikdy nedozvedel, z akého dôvodu spadol prvý obraz.
Je zvláštne, že čitateľ túto poviedku dočíta napriek tomu, že poviedka evidentne pojednáva o nepodstatných veciach. Navyše čitateľ má akýsi zahmlený dojem, či sa mu autor trochu neposmieva. Našťastie poviedka je krátka a číta sa hladko. A veru aj mnohému čitateľovi počas čítania sa tvár pretiahne a z čisto osobných dôvodov sa sám nad sebou zamyslí.
Bystrý čitateľ sa však právom spýta – a ako sa autor dozvedel, čo sa v tej izbe dialo? Odkiaľ autor vie, ako spadol prvý obraz?
Na to treba odpovedať.
V tej izbe boli pootvorené dvere do kúpeľne. Tam si práve prezliekala nohavičky priateľka tohto človeka. Boli horúčavy a táto mladá dáma si prezliekala v takýto horúci letný deň nohavičky najmenej trikrát. Dvere boli pootvorené a mladá žena videla jasne, ako sa prvý obraz pomaly, bez zakolísania uvoľňuje a spadne. Potom sa rozkolísal luster, izba a aj ďalšie obrazy. Na druhý deň referovala udalosť autorovi poviedky.
Autor, v snahe zaimponovať tomuto dievčaťu, sadol k stolíku a s použitím umeleckej licencie nahodil tieto riadky.
Fórum kritikov
To, čo na jeho písomných experimentoch považujem za najvzrušujúcejšie, je aplikovanie nečakaných modernistických riešení, ktoré sa zakaždým vynoria vo chvíli, keď hrozí konvenčný spád deja. Tieto „zenové (vy)riešenia“, ktoré sú ťažiskom jeho poviedok, niekomu budú pripadať absurdné a detské/detinské, no mne sa zdajú vrcholne logické: zabraňujú totiž čitateľovi, aby sa naplno vžíval do deja, vracajú ho (akoby úderom facky, samozrejme, zenovej) späť do „trojrozmernej“ reality spoločenských dohôd a potvrdzujú v ňom pocit návštevníka výstavy. Výstava je (takmer) to isté, čo film: vždy je potrebný divák; v jednom prípade sa divák pohybuje pred obrázkami, v druhom obrázky pred divákom. No a z Havrillovho čitateľa sa potom stáva divák, ktorý číta.
Peter Macsovszky
Čo je cena Anasoft litera
Každú stredu predstavujeme finalistov tretieho ročníka ceny Anasoft litera, ktorá sa udeľuje za slovenskú pôvodnú prózu vydanú v uplynulom roku.
Cena prebieha v dvoch kolách, v prvom porota vyberá finalistov, v druhom kole spomedzi nich vyberie víťaza, ktorý získa finančnú prémiu 200 000 Sk.
Medzi finalistov vybrala porota tieto tituly (bez udania poradia):
Zuzana Cigánová: Šampanské, káva, pivo (VSSS),
Vladimír Havrilla: Filmové poviedky (Petrus),
Inge Hrubaničová: Láska ide cez žalúďok (Aspekt),
Viliam Klimáček: Námestie kozmonautov (KK Bagala),
Ján Litvák: Bratislavské upanišády (F.R.&G.),
Viťo Staviarsky: Kivader (VISTA),
Milan Zelinka: Teta Anula (Slovenský spisovateľ).
Porota ceny Anasoft litera sa každoročne mení, tohtoročná v zložení Kornel Földvári, Michal Habaj, Martin Porubjak, Zora Prušková a Marta Součková vyberala finalistov spomedzi osemdesiatdva automaticky nominovaných kníh.
Cenu udeľuje generálny partner spoločnosť Anasoft APR, hlavným partnerom je Bratislavská papierenská spoločnosť, ktorá odmení vydavateľstvo víťaznej knihy papierom v hodnote 25 000 korún.
Víťaza vyhlásia vo štvrtok 2. októbra v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca v Bratislave.
Týmto dňom sa začína aj literárny festival Anasoft litera fest, ktorý bude trvať do 5. októbra.
Laureát Ceny čitateľov denníka SME vzíde z hlasovania na www.knihy.sme.sk/anasoftlitera, uzávierka ankety je 1. októbra.
Cenu Anasoft litera doteraz získali Marek Vadas za knihu Liečiteľ a Pavel Vilikovský za knihu Čarovný papagáj a iné gýče.
Autor: Jana Kadlecová
