ZLÍN, BRATISLAVA. Zvláštny prívlastok „nový“ nie je len reklamnou stratégiou organizátorov Zlínskeho salónu, ale je informáciou o pokračovaní prerušenej tradície slávnych „baťových“ salónov. Medzivojnový Zlín nebol len centrom priemyslu, obchodu a podnikania, ale aj veľkého množstva kultúrnych aktivít.
Demokratický výber
Jasnozriví „baťovci“ predbehli svoju dobu o niekoľko desaťročí už len tým, koľko investícii vložili do nevýrobnej sféry. A tak otvorením dostavanej budovy tzv. Študijných ústavov sa začala aj história organizovania salónov. Navyše, nebol to len začiatok výstavnej, ale aj galerijnej a zbierkotvornej činnosti, vďaka ktorej sa v zlínskych zbierkach nachádzajú diela Emila Fillu, Toyen, Jindřicha Štýrského, Ľudovíta Fullu, Jakuba Bauernfreunda, Cypriána Majerníka, ktorí bez diskusie patria do zlatého fondu moderného umenia.
Princíp demokratického výberu s jeho integrujúcim významom pre československú výtvarnú scénu sa po roku 1948 nemohol zlúčiť s diktatúrou proletariátu a tak tento „revolučný“ rok znamenal aj jeho zánik. Až rok 1996 bol dátumom obnovenej histórie, ktorú dnes píše predovšetkým vďaka iniciatíve ľudí z Krajskej galérie výtvarného umenia v Zlíne.
Nekoncepčná prehliadka
Výtvarné salóny mali vždy svojich zástancov i svojich odporcov. Aj keď za podobu Zlínskeho vlastne zodpovedá česko-slovenská porota, ktorá hlasuje a nominuje umelcov bodovým systémom, jeho výsledná tvár je vždy plejádou najrôznejších umeleckých názorov a programov. Dá sa povedať, že je „nekoncepčnou“ prehliadkou toho, čo sa za posledné roky podľa „vypriemerovania“ hlasov poroty na scéne udialo.
A práve táto ideová neuchopiteľnosť stavia každú salónnu prehliadku do protikladu s kurátorskými projektmi, ktoré posledné desaťročia bodujú v kunsthistorických hitparádach. Ale to, čo je pre jedných nedostatok, je možno pre druhých prednosť. Salón nie je nosičom kurátorovho ega, je doslovným naplnením slova prehliadka: plynúca od obrazu k obrazu, od sochy k soche. Nepresviedča. Len informuje.
Zlínsky salón má niekoľko špecifík, ktoré ho posúvajú na špicu porovnateľných prehliadok. Okrem toho, že ponuka rozmanitých výstavných priestorov od funkcionalistického Domu umenia, cez barokový zlínsky zámok, až po surovší charakter továrenského areálu nedovolia divákovi unudiť sa v stereotype výstavných kójí, organizátori za každým pripravia poctu významnej osobnosti českých a slovenských výtvarných dejín.
Tento rok to bola Adriena Šimotová a Juraj Bartuzs, predstavený Danielou Čarnou z Galérie mesta Bratislavy.
Každý sám za seba
Aktuálna prehliadka vybranej stovky autorov (65 českých a 35 slovenských) potvrdila, že dnešná doba je pluralitná, akceptujúca takmer všetky možné prístupy. Tie nie sú dnes povinne kontrolované ani ideológiou, ani spoločným programom.
Slová Jiřího Valocha, českého výtvarného teoretika a znalca českého a slovenského výtvarného umenia, o tom, že dnes každý hrá už len za seba, nie sú ani sklamaným povzdychom ani víťazným pokrikom. Sú konštatovaním, ktoré hovorí o šanci danej umeniu. Lebo dnes by už konečne mohlo byť samo sebou.
Zúčastnení slovenskí umelci
A. Adamíková, Š. Balázs,
M. Blažo, M. Bočkay,
K. Bočkayová, D. Brunovský,
S. Bubán, I. Csudai,
P. Fichta-Čierna, M. Čorejová,
M. Derner, J. Farmanová,
B. Hostiňák, P. Chrenková,
P. Illo, P. Kalmus, M. Kvetan,
O. Laubert, P. Macho, S. Masár,
J. Meliš, I. Minárik,
Monogramista T.D, M.Mudroch,
M.Nicz, R.Podoba, V. Popovič,
V.Rónaiová, D.Sadovská,
Ľ.Sajkalová, S.Saparová,
P.Ševčík, E.Šille
Autor: Beata Jablonská, Autorka je historička umenia, členka poroty Nového zlínskeho salónu
