Poviedka nie je len osobný zážitok

bratislavskej kaviarni Next Apache. O výsledkoch hovoríme s tohtoročným šéfom poroty PETROM DAROVCOM.

Má súťaž Poviedka ešte stále význam?

„Určite má význam pre nové, nastupujúce ročníky, pre ľudí, ktorí si chcú niečo vyskúšať, majú potrebu formulovať myšlienky. Má stále význam aj pre slovenskú literatúru, pretože kontinuita je aj v nej dobrá vec. Na druhej strane, súťaž už asi potrebuje aj nejakú zmenu. Istý čas predsa bola výkladnou skriňou slovenskej literatúry."

Myslíte si, že niektorí autori sú v slovenskej literatúre etablovaní len vďaka nej?

„Iste prispela k tomu, že tu funguje celá generácia autorov. To sa málokedy podarí. Väčšinou to bývalo dielom literárnych časopisov. Napríklad v 60. rokoch to bol časopis Mladá tvorba, ktorý vygeneroval na Slovensku silnú generáciu spisovateľov, básnikov, prozaikov. A v 90. rokoch sa to možno podarilo práve tejto poviedkovej súťaži."

Dá sa hovoriť aj o nejakých ich spoločných črtách, generačnom pocite?

„Myslím si, že ak autorov dnes niečo spája, tak to, že sa spájať nechcú. Vedome a naschvál nechcú byť žiadnou skupinou. Tým generačným pocitom je práve ich roztrieštenosť, individuálna sebestačnosť. Kedysi sa potrebovali demonštratívne vymedzovať skupinovými programami, manifestmi, spoločnými ak­ciami - takto vznikli Osamelí bežci či Trnavská skupina. Dnes to zvláda každý autor sám."

Volanie po skupinovosti naozaj je už len minulosťou?

„Je to už akoby ahistorický jav. Možno to urobiť ako recesiu, alebo najust, dokonca to môže byť aj fajn, ale nezdá sa mi, že by to mohlo byť konštruktívne alebo produktívne."

Tento rok zvíťazili poviedky, v názve ktorých je vždy nejaké meno. Čo to môže znamenať?

„Hovorí to podľa mňa o osobnom zážitku za textom. Ten sa prejavoval takmer vo všetkých príspevkoch. Väčšina z nich vo mne vyvolávala pocit, akoby boli napísané tesne po intímnom, silnom zážitku, ktorý pisateľ potrebuje zaznamenať. Možno je to tým, že ľudia dnes veľa blogujú. Sú zvyknutí."

Je to pre literatúru dobré alebo zlé?

„Je to trend. Ľudia majú pocit, že ak niečo zažijú, treba sa z toho hneď vyrozprávať, vypísať, a či už to spravia pomocou blogu, alebo cez literatúru, je im to v podstate jedno."

Tak potom, čo je vlastne literatúra?

„To je práve to, čo mi pri čítaní poviedok stále chodilo hlavou. Väčšine chýbala práve istá štylizovanosť, nadhľad nad vecou. Zdalo sa mi, akoby bol pisateľ priamym účastníkom príbehu, bez odstupu, akého sú dobrí spisovatelia aj popri vášni, ktorá je v ich textoch prítomná, schopní. Tým odstupom je totiž štýl, teda literárna umelosť v najlepšom slova zmysle.“

Čo pre vás znamená meno spisovateľa?

„Veľa, keď idem do kníhkupectva. Je to obchodná značka a ja viem, že si chcem kúpiť novú knihu autora, ktorého mám rád. A že sa s najväčšou pravdepodobnosťou dostanem do sveta, ktorý mi je príjemný, v ktorom chcem byť, v ktorom sa veľa dozviem, alebo keď sa nedozviem, je mi v ňom aspoň dobre. Sú autori, ktorým na základe toho, čo majú za sebou, dokážem v novej knihe aj veľa odpustiť.“

V porote súťaže Poviedka ste sedeli po prvý raz. Aká je to skúsenosť?

„Zvláštna a cenná. I keď si nie som istý, že by som ju chcel tak skoro zopakovať - z časového hľadiska. Je však zaujímavé na takej veľkej ploche sledovať, čo ľudí zaujíma natoľko, aby o tom písali. Hotová sociologická štúdia.“

Napríklad?

„Napríklad sa ukáže, že ženy zaujímajú väčšinou intímne vzťahy a že o sexe píšu oveľa odvážnejšie ako muži. Muži, tí starší, zase píšu najviac o svojich dávnych traumách, ktoré sa týkajú kariéry alebo politiky, a tí mladší zase o tom, ako sa človeku nedarí presadiť sa v spoločnosti. Určite viac ako polovica príspevkov hovorí o akomsi vylučovaní sa zo spoločnosti, či už vlastným rozhodnutím, alebo cez alkohol, gambling, domáce násilie a podobne.“

Dá sa to stráviť?

„Je to veľmi ťažké čítanie. A pretože z tých textov je často cítiť neštylizovaný osobný zážitok, vyznievajú o to naliehavejšie.“

Čo by mal autor podstúpiť, aby sa jeho písomná výpoveď stala literatúrou?

„Taký návod vám nikto nedá. Ale stále platí, že treba čítať množstvo výborných kníh iných spisovateľov.“

Prekvapila vás úroveň súťaže?

„Čakal som väčší rozptyl v kvalite. Myslel som si, že množstvo textov bude nečitateľných a malé percento úžasných. Ale bolo skôr veľa dobrého priemeru.“

A čo výsledky?

„Moje osobné bodovanie bolo s drobnými odchýlkami totožné s tým, ktoré nakoniec vytvorilo finálne poradie celej poroty.“

Vlani vyhral Pupala, tento rok je druhý. Odhaľuje ho rukopis?

„Na základe dvoch poviedok sa to povedať nedá. Ale musím povedať, že som si tipol, že za poviedkou Timova vetrovka by to mohol byť on. Jeho poviedka je opäť sociálne ladená, akoby trochu nadväzovala na prvú. A po literárnej stránke výborná.“

A víťazná?

„Pekná variácia na tému filmu Čistá duša. Myslím, že neúmyselná. Ale zaujímavá, literárne dobre spracovaná.“

Takže treba súťaž inovovať?

„Je to na vyhlasovateľovi. I keď by určite pomohlo, keby sa na nej nezúčastňovali len mladí, začínajúci prozaici. Mala by to byť aj skúška odvahy renomovaných autorov vstúpiť do anonymnej súťaže so všetkými ostatnými.“