„Je príznačné, že knihy Ireny Brežnej ako preklady z nemčiny nemožno zaradiť do slovenskej literatúry, jej tvorba aj takýmto spôsobom prekračuje nielen územné hranice. Prekračovanie hraníc - tentoraz románu - je evidentné tiež v jej knihe Na slepačích krídlach,“ píše Marta Součková.
Jej partnerkou v rubrike Konfrontácie je Ivana Taranenková, ktorá svoju recenziu končí konštatovaním, že autobiografické pozadie dodáva textu príjemne pôsobiacu autentickosť a výrazne ho odlišuje od próz, v ktorých je zúčtovanie s minulosťou motivované snahou naplniť akési externé zadanie a končí v nehodnoverných klišé.
Taranenková (tentoraz s Jaroslavom Šrankom) sa predstavuje aj v ďalších Konfrontáciách, tentoraz o knihe Ľubomíra Feldeka Prekliata Trnavská skupina, kde zdôrazňuje, že absolutizáciu významu básnikov tejto skupiny a jej interpretáciu ako všetko zasahujúceho „Veľkého tresku“ možno vysvetliť autorovou nostalgiou. „No je otázne, či obstojí z objektívneho hľadiska.“ Spŕška Šrankových výhrad vrcholí tým, že žiadna Feldekova spomienková kniha neobsahuje kritickú sebareflexiu a preto nemá ani problémový, ani aspoň kontroverzný, ale nanajvýš problematický a pochybný charakter.
Spomienkový blok na prekladateľku, publicistku a kritičku Zoru Jesenskú dopĺňajú okrem spomienok z pozostalosti jej manžela Jána Roznera aj Jesenskej poznámky k prekladu: „Prekladateľ musí zrásť s autorom, stotožniť sa s ním, preto nemožno dobre preložiť dielo, ktoré by sa prekladateľovi nepáčilo.“ Alebo: „Aj keď dobrý preklad vždy je do istej miery výsledkom symbiózy ducha autorovho a prekladateľovho, pánom musí zostať autor, prekladateľ ho nesmie znásilňovať podľa svojho vkusu.“
Z viacerých esejí spomeňme aspoň text legendárneho kritika Václava Černého Kultúra a charakter z roku 1947, ktorý sa okrem iného hlási k názoru, že realizmus je v diele, ak je idealizmus v duši, „to je celé - a jediné - rozuzlenie sporu realizmu a idealizmu v umení“. Okraje filozofie a semiotiky sa venujú Jacquesovi Derridovi, o ktorom Peter Michalovič píše, že dá sa ísť s týmto filozofom aj proti nemu, ale „už teraz je jasné, že bez Derridu sa ísť nedá“.
Pôvodnú tvorbu reprezentujú ukážky próz Ballu a Deža Ursinyho, či básne Ivana Štrpku a Rudolfa Juroleka.
Výtvarné umenie zastupuje text Juraja Mojžiša o Milanovi Laluhovi, ktorého maľby ilustrujú bohaté dvojčíslo Romboidu. Nechýbajú v ňom, samozrejme, ani recenzie a ďalšie pravidelné rubriky.
Autor: ba
