Vážna hudba vlastne nie je vážna

Zlaté husle sú kapela, ktorá sa permanentne vymyká z nejakého rámca. Potvrdilo sa to aj v pondelok .

Napríklad štýl: klasicky vzdelaní ľudia s folklórnymi koreňmi hrajú „vážnu hudbu“, úpravy folklóru alebo čosi, čo sa blíži džezu (s Jiřím Stivínom), alebo hoci čistý pop. Alebo zloženie: raz hrajú v sedemčlennej zostave, inokedy kapelník Martin Sleziak postaví veľký orchester.

Neortodoxná kapela

Husle sa samy hlásia k world music, čo je pekne široký pojem, ale hrajú kadečo. Hudobní rasisti (strážcovia čistoty štýlu) môžu frflať, že v opernej árii počuť cimbal, ale väčšina kolegov môže len závidieť – Zlaté husle majú všade „plný dom“. Skrátka, predávajú sa.

Medzi prestížne akcie Zlatých huslí patrí už niekoľko rokov bratislavský výročný koncert s hosťami, ktorý vlani dostal názov Zlaté husle na Hrade. Ale tradícia nemohla pokračovať, lebo Hrad je v rekonštrukcii, tak sa koncert presunul do Incheby a konal sa v pondelok.

Na prvý pohľad bolo jasné, že ide o iný typ koncertu ako nejaký pop – závesy, koberce, vyobliekaní ľudia. A našli sa medzi nimi všelijakí významní. Na začiatku koncertu skrytý moderátor privítal niekoľko politických špičiek, a táto podlízavosť bola jedna z mála chýb večera. Tu sú ďalšie: zlato-červené závesy, ktoré vyzerali pri nasvietení červenými reflektormi ako z filmu Davida Lyncha a reflektor na otočnej konzole, ktorý občas svietil publiku rovno do očí.

Čo sa týka hudby samotnej, bola v rukách profesionálov. Martin Sleziak je výnimočný huslista a charizmatická osobnosť. Zostavil výborný orchester – tentoraz tridsaťčlenný. Aran­ž­mány napísali renomovaní mladí skladatelia – hlavne Peter Jantoščiak a Ľubica Salamon-Čekovská.

Výročné koncerty Zlatých huslí majú predstavovať Slovákov, ktorí sú v zahraničí známi. Huslista Dalibor Karvay to vrchovato spĺňa, to isté sa týka aj speváka – fascinujúceho barytonistu Dalibora Jenisa. Speváčka Adriana Kučerová prišla z Anglicka s poničenými hlasivkami, takže ju (úspešne) zaskočila Katarína Štúrová, no vypadla iba jedna skladba.

Program pozostával z overenej klasiky: známe operné árie, virtuózne inštrumentálne kúsky, popové kantilény a blok eu­rópskych folklórnych inšpirácií. Orchester tvorili hlavne strunové nástroje (sláčiky, harfa, dva cimbaly, občas basgitara Juraja Grigláka). Zastúpený bol aj Peter Breiner a jeho baroková úprava Beatles. A keď hovoríme o skvelých výkonoch, huslista Róbert Puškár hrá na panovej flaute ako pravý dedič Gheorghea Zamfira.

Čo to bolo

Bol to od začiatku do konca pop, koncert sa úplne bez mindrákov hlásil k typu easy listening. Neľakajte sa, veď Vivaldi, Puccini aj Mozart boli popoví autori – aj keď je to neuveriteľné, vtedy ešte Madonna nežila.

A vlastne, ktovie, kto vymyslel pojem vážna hudba, lebo ona z väčšej časti vážna vôbec nie je. Išlo o výchovný koncert, čo zdôrazňovalo aj Sleziakovo neformálne moderovanie. Vychovával k tomu, že v hudbe je dôležitý fortieľ, tradícia, emócia.

Koncert vrcholil skladbou Con Te Partiró, ktorú preslávil Bocelli so Sarah Brightman a v tej chvíli sa všetko zdalo byť na poriadku, ľudia v sále to zobrali a nebolo čo dodať. Vlastne bolo. Po standing ovation ešte prišli dva prídavky – Let čmeliaka a Mozartova ária Šampanské z opery Don Giovanni v podaní Dalibora Jenisa.

Priaznivci nekompromisnej avantgardy mohli prevracať očami, ale pre nich tento koncert vôbec nebol určený.