Bol blízko – ako vo vojne

Keď okupačné vojská ZSSR, Poľskej ľudovej republiky, Nemeckej demokratickej republiky, Maďarskej ľudovej republiky a Bulharskej ľudovej republiky prekročili v noci z 20. na 21. augusta 1968 štátne hranice ČSSR, bol už český fotograf Josef Koudelka z Rumunska späť. Chodil tam často, pripravoval cyklus Cikáni. Jeho kamarátka mu musela zavolať v noci trikrát, aby uveril tomu, čo mu hovorila: do Československa vošli okupačné vojská. Čo sa dialo potom, vedel svet aj ďalšie generácie viac než z politologických esejí z jeho fotografií.

Josef Koudelka vzal fotoaparát, doma nechal pud sebazáchovy a vrhol sa do ulíc. Vyskočil na tank, pohyboval sa v jeho blízkosti, akoby necítil nebezpečie. Nasmeroval objektív do tváre ruského vojaka, častejšie však na šokované tváre pražských obyvateľov. A na strety dvoch svetov.

Odtlačok do pamäti

Na Staromestskej radnici v Prahe sa po štyridsiatich rokoch koná výstava jeho snímok. Toho, kto tam nemá cestu, poteší počin šéfa českého vydavateľstva Torst Viktora Stoilova. Prehovoril dnes už svetoznámeho fotografa a člena prestížnej agentúry Magnum, aby spoločne vydali knihu s jeho snímkami. Takmer 250 čiernobielych snímok vo veľkom formáte a vo výbornej grafickej úprave Aleša Najbrta je ďalším príspevkom k spomienke na príchod okupačných vojsk do našej krajiny.

Môže sa zdať trochu scestné hovoriť teraz o kompozícii a svetle – veď tie silné snímky zabezpečili svedectvo, ktoré sa nedá vymazať z vizuálnej pamäti. No práve Koudelkov cit až automatizmus pre základné fotografické kritériá zabezpečil niektorým snímkam status ikon.

Josef Koudelka, vtedy tridsaťročný nádejný fotograf, však mal ešte niečo navyše: chcel byť blízko, nebál sa. Vedel, že musí byť blízko, lebo tak znie pravidlo dobrej vojnovej fotografie. A tanky, vojaci, chaos, horiace ulice – to všetko muselo človeku, ktorý vníma svet cez obrazy, vojnu pripomínať.

Živelne a bez taktiky

Preto sú tie snímky dramatické, v nešťastných tvárach je cítiť hnev, v nahnevaných tvárach je cítiť nešťastie. Zo zúfalých očí preniká smútok a zo smutných očí preniká zúfal­stvo. Zaťaté päste a rozmazané postavy, ktoré bežia za tankom. Pevne zovreté pušky v rukách ruských vojakov a dlane utierajúce si slzy na tvárach českých matiek. Pracovná taška v ľavej ruke a dlažobná kocka v pravej – toto nie je asi najúčinnejšia taktika, ako zdolať tank, ale tu taktika nebola.

Ľudia konali živelne, cestu zatarasili autobusom, z ulíc postŕhali ich názvy a Praha sa zmenila na anonymné mesto. Po jej stenách sa začali množiť heslá, výzvy – Ivane go home, Sovětsky export: tanky, olovo, smrt..., Proletáři všech zemí, odejděte. Niektoré z nich môžeme vyčítať z Koudelkových fotografií, iné sú doplnené na stránkach knihy.

Invaze 68 totiž nie je ani čistá fotografická kniha, obsahuje aj eseje historikov a dobové texty – výzvy Československého rozhlasu, zvláštne vydanie Mladého světa, články z Rudého práva - vo veľmi vkusnej úprave. V kombinácii so snímkami je účinok okamžitý.

Odvejú čitateľa expresne do tých siedmich augustových dní, až pri listovaní stránok začuje hukot sirén a následné pusté ticho. Precíti vyčerpaný žiaľ, ale aj solidaritu a silu obyvateľov Prahy.

Anonymný fotograf

„Zabúdať je niekedy dobré. Ale zároveň si myslím, že tých prvých sedem dní by sme zabudnúť nemali,“ uvažoval v rozhovore pre český týždenník Respekt nedávno Josef Koudelka. „V histórii sme sa takto statočne mnohokrát nesprávali.“

Po knihe Ladislav Bielik August 1968 je toto druhá fotografická kniha, ktorá nielenže zabudnúť nedovolí, ale spôsobí, že sa spomienka–trauma zmení na výnimočný zážitok, presne taký, ako raz tie dni opísal Koudelka: na zázrak, ktorý vznikne, keď ľudí niečo spája.

A čo sa dialo ďalej s Koudelkom? Emigroval a za tieto zábery dostal zlatú medailu Roberta Capu „anonymnému českému fotografovi“. A stále je nomádom.