Každá žena ťa bude radšej vidieť zavretého, než by ťa nechala na slobode s inou, vypočul si Ludvík Vaculík poučenie od svojho priateľa po tom, čo mu u manželky neprešiel nápad ujsť z domu a skryť sa pred hrozbou zatknutia. „Madla mi strašne vynadala, pretože vraj by som nič nepísal, nechal sa ukrývať, živiť a bol by som s tou ženskou,“ píše Vaculík, no vzápätí uvádza aj vážnejšie námietky pani Vaculíkovej.
Koniec koncov, motív „tej ženskej“ nie je pre knihu Nepaměti podstatný, hoci pri jeho nemilosrdnom písaní (rovnako o druhých ako o sebe) sa tam nemohol nevyskytnúť.
Neustála hrozba väzenia
Zato prízrak väzenia, ktoré sa mohlo stať skutočnosťou takmer po každom zo série vypočúvaní na ŠtB, sa tiahne celým textom. Hoci mu hrozil kriminál z viacerých káuz, kľúčovou bola petícia Desať bodov. Tú 21. augusta 1969, v deň prvého výročia okupácie Československa, podpísalo desať osobností vrátane Emila Zátopka či Václava Havla a ostro v nej odsúdilo pošliapanie medzinárodného práva a nastupujúce pomery v „normalizujúcej“ sa krajine.
Podobne ako vo svojom prejave na spisovateľskom zjazde v roku 1967 a vo výzve Dvetisíc slov o rok neskôr, aj tu ide o brilantnú charakteristiku spoločnosti a situácie, v akej sa nachádza. Vaculík opäť dokumentuje, že z hľadiska nárokov na písanie, ktoré považuje za najťažšiu ľudskú prácu a ktoré ho „bolí“, nerozlišuje medzi umeleckou prózou, novinovým článkom či politicko-spoločenským textom. Preto aj petícia Desať bodov, zaradená na záver knihy, nie je len prílohou, ale organickou súčasťou diela.
Nepohodlný maliar Beneš
Kniha vznikla dosť kuriózne. Pôvodne mal Vaculík v úmysle písať pamäti, spomienky na udalosti rokov 1967 – 1968, ktorých bol významným aktérom. „Ale to, čo sa práve dialo, ma od toho odvádzalo a žiadalo si to zaznamenať.“
A tak sa zrodil neplánovaný denník, písaný po častiach, prerušovane, v troch vlnách, vždy na prelome rokov.
V marci 1971 si Vaculík poznačil rozhovor so svojím priateľom, politicky nevhodným maliarom Vlastimilom Benešom („do zahraničia mu obrazy púšťajú, pretože niečo sa predá a sú valuty, žiadna naša galéria však od neho nič nekupuje a on je smutný, že u nás ho nikto nebude poznať“) dohodli na knižke, kde by k jeho obrazom napísal krátke úvahy alebo poviedky.
Texty však nevznikli a pán Beneš, v tom čase jedna z mála príjemných istôt Vaculíkovho života, o pár rokov zomrel. Keď sa Vaculík po štvrťstoročí vrátil k svojmu denníku a rozhodol sa ho vydať, v nemalej miere ho inšpiroval aj tento dávny edičný zámer a ako splatenie dlhu svojmu priateľovi zaradil do knihy jeho šestnásť obrazov.
Jedinec v boji so zvráteným režimom
Kniha zvádza k porovnávaniu s asi najslávnejším Vaculíkovým dielom Český snář, ktorý písal o desaťročie neskôr, na prelome 70. a 80. rokov. Nepaměti sú však „čistejším“ denníkom, kým Český snář je komponovaný denníkový román, kde nešlo len o zaznamenávanie udalostí, ale autor výber svojich zápiskov, ak nie aj ich vznik, podriadil zámerom diela.
Nepaměti vnímame súčasne ako dokument o dobe aj ako úprimný záznam dramatickej etapy jedného ľudského osudu, symbol boja jedinca so zvráteným režimom. „Stretávam ľudí, ktorí ma radi vidia, je to pre nich znamenie, že ešte nie je najhoršie,“ konštatuje autor v novembri 1970. „Ale stretávam aj ľudí, ktorí mi neprajú nič zlé, ale divia sa, že ešte nie som zavretý. A sú aj takí, ktorým je to až podozrivé. Čo s tým?“
Vaculík otvorene predostiera svoje istoty aj pochybnosti. „Vari sa to nakoniec aj patrí, aby som bol aspoň trochu zatvorený, keď mi toľko ľudí pripisuje akýsi kladný politický význam a majú teraz sťažený život.“
On sám však taký význam svojej osobe v obrodnom procese šesťdesiatych rokov nepripisuje. „Je to bizarné, že sa do vedomia spústy ľudí, a dokonca do hantýrky a propagandy protivníka môže dostať niekto, kto jednal len tak, sám pre seba ako ja.“
Prorocké konštatovanie
Hoci nad ním neustále visela hrozba procesu, za oveľa vážnejšie a horšie považoval postupné zotročovanie ľudí vo svojom okolí. „Všetci sa postupne dostavovali k previerkam, straníci aj nestraníci, a všetci s vynaložením všetkej svojej inteligencie i charakteru hľadali prijateľné odpovede na otázky. Prijateľné pre nich samých i pre komisie.“
A priam prorocké je jeho konštatovanie, že „úpadok hrdosti je taký všeobecný, že tá hŕstka ľudí, ktorí sa nedali zastrašiť a nechali sa vyhodiť z práce, bude raz v ťažkom postavení – že sa nebude k svojej vernosti ani smieť hlásiť, pretože sa to bude brať ako urážka všetkých, ktorí prehrali.“
Recenzia
Ludvík Vaculík: Nepaměti
Atlantis, Brno 2008
