Starý, unavený a bezzubý

BENÁTKY. Porota festivalu nesklamala. Rozdala ceny úplne iným filmom, ako v anketách tipovali kritici a diváci.

Darren Aronofsky svoju novinku The Wrestler uviedol až na záver festivalu – a spolu s celou filmovou delegáciou sa z Benátok náhlil na festival v Toronte. Prekvapivo prostým, úsporným, realistickým spôsobom zobrazuje prázdnotu života starnúceho wrestlera, ktorý sa napokon rozhodne pre dobrovoľnú smrť v ringu.

Mickey Rourke tu podal svoj životný výkon. Wrestler sa však napokon musel uspokojiť „len“ so Zlatým levom, cenu za herecký výkon si odniesol Silvio Orlando za titulnú rolu v dráme Pupiho Avatiho Giovannin otec. Je to zároveň jediný ocenený z troch talianskych súťažných filmov.

Vypískaní, ocenení

Porota, vedená nemeckým režisérom Wimom Wendersom, vyzdvihla réžiu a kameru ruského filmu Papierový vojak o lekárovi Danielovi Pokrovskom, zodpovedajúcom za zdravie kandidátov na prvých sovietskych kozmonautov. Ocenenia za réžiu a scenár si z benátskeho Lida odniesol etiópsky filmár Haile Gerima, autor snímky Téza. Aspoň cenu pre mladých hercov za výkon osemnásťročnej Jennifer Law­rence získala sugestívna dráma Horiaca pláň, ktorou ako režisér debutoval scenárista Guillermo Arriaga (Amorres Peros, 21 gramov, Babel).

S dlhým nosom odišli Kathryn Bigelow s drámou z Iraku Zámka na bolesť, Jonathan Demme s Rachel sa vydáva, Takeši Kitano s Achilles a korytnačka, ale i Ferzan Ozpetek či Hayao Myiazaki. Hoci symbolickú snímku Wernera Schroe­tera Noc vlka publikum nemilosrdne vypískalo, režisérovi, paradoxne, udelili Osobitného leva za súhrnné dielo. Vedľajších cien však bolo toľko, že sa dostalo takmer na každého.

Trápna snaha

Snobizmus, sklon k formálnosti, l'art pour l'artizmu, obmedzené podmienky a absencia zázemia moderného filmového festivalu na benátskom Lide spolu s festivalovou politikou namiešali tohto roku zvláštnu zmes. Výsledkom je jeden z najslabších festivalov za posledné desaťročia. Nielen pre absenciu hviezd a tvorcov známych mien, ale aj pre minimum snímok hodných najstaršieho legendárneho filmového podujatia.

Snaha organizátorov nasilu presadzovať domáce talianske filmy bola trápna: zo 65 snímok oficiálneho festivalového programu bolo rovných 20 talianskych – nerátajúc špeciálnu sekciu These Phantoms: Italian Cinema Rediscovered (1946 – 1975) či retrospektívu diel Ermanna Olmiho, odmeneného za celoživotnú tvorbu Čestným Zlatým levom. O prezentáciu domácej kinematografie sa prirodzene snažia aj zvyšné festivaly veľkej trojky – Cannes a Berlín – ale nikdy nie na úkor kvality hlavných festivalových prehliadok.

Veľa cien, málo hodnoty

Smutný a pre súčasný benátsky festival príznačný je i fakt, že medzi 65 jeho snímok rozdelili 16 hlavných a 44 vedľajších ocenení. Klesla teda výrazne nielen kvalita programu, ale i prestíž festivalových cien. Benátskemu festivalu nechýbajú len potrebné priestory – tie by mali byť v roku 150. výročia zjednotenia Talianska (2011) k dispozícii v podobe nového festivalového komplexu. Benátky najmä nemajú prakticky žiadny filmový trh, pre producentov a distributérov (ale aj finančníkov a inzerentov) sú nezaujímavé. Jedným z dôsledkov je, že producenti pre americké, ázijské i európske diela hľadajú iné fóra.

Ak chce talianska vláda, ktorá festival financuje prostredníctvom benátskeho Biennale, spraviť z podujatia svetového mena lokálnu prehliadku regio­nálnej kinematografie, má na to plné právo i prostriedky. Len festival si to po 76 rokoch jest­vovania nezaslúži.