Aj literatúra spomí na na11. september 2001. Jednouz najlepších kníh na túto tému je román mladého Američana Jonathana Safrana Foera.
Veľké udalosti ľudských dejín sa skôr či neskôr stanú príbehmi. Po čase sa z nich vytratí bezprostrednosť zážitku, umrú svedkovia, ostanú iba pozostalí a neskôr iba poslucháči. Pamäť stráca magnetickú silu, fakticita sa mieša s fikciou, spomienky s predstavami. Z udalosti je príbeh. Nedá sa však povedať, že je aj s nevyhnutným skreslením znehodnotením pravdy.
V týchto dňoch sa viac ako inokedy bude hovoriť o útoku na Svetové obchodné centrum 11. septembra 2001. Na internetových fórach sa budú živiť nezmyselné konštrukcie o tom, ako to bolo v skutočnosti všetko inak, z vinníkov sa budú robiť obete a naopak.
Ani román Jonathana Safrana Foera (1977), jeden z prvých a najvydarenejších o 11. septembri, nevnáša svetlo do temnoty. Ani nechce. V českom preklade dostal názov Příšerně nahlas a k nevíře blízko.
Kniha príšerne nahlas a na neuverenie zblízka, nesmierne intenzívne a neuveriteľne pôsobivo rozpráva o tom, čo sa stalo. Nehovorí o tom, prečo sa udial tento teroristický veľkozločin, kto je na vine, ale všíma si najmä okamihy, dni, týždne, mesiace Po.
Hoci je to iba autorova druhá próza, aj v nej sa prejavil ako brilantný rozprávač a stratég rozprávačskej kompozície. Zvolil si optiku malého deväťročného chlapca menom Oskar Schell. Svetová próza už jedného Oskara pozná, Oskara Matzeratha, psychicky narušeného invalida z Plechového bubienka od Güntera Grassa.
Je to jeho otec?
Aj Foerov Oskar je v istom zmysle postihnutý. Je totiž autista, a zároveň dieťa mimoriadne intelektuálne disponované. Má vyvinutú racionalitu do nedetských rozmerov. Vymýšľa si vynálezy, analyzuje situácie, píše listy Stephenovi Hawkingovi, hľadá tlačové a logické chyby v newyorských Timesoch, skladá si slová z hviezd na nočnej oblohe. Je obkrúžený neuhasínajúcou potrebou logiky, ktorú, samozrejme, nemôže nájsť v komplikovanom svete okolo seba.
Útok na WTC sa začína v poslednom čase nazývať traumou Ameriky, ale aj Západu. Pre Oskara je živou a nehojacou sa ranou o to viac, že medzi obeťami, ktoré zahynuli priamo v budove, bol aj jeho otec Thomas Schell. Oskar sa pozerá na fotografiu padajúceho (vyskočeného) človeka, ktorá obletela svet a stala sa vizuálnou ikonou tejto tragédie, a predstavuje si, či to môže byť jeho otec.
Produktívny detský pohľad
Hľadá argumenty, skúma detaily. Istotu mu, pravdaže, nikto neposkytne. Pocit viny sa znásobuje aj faktom, že keď mu otec volal z horiaceho pekla, nedokázal mu zdvihnúť mobil. Oskar sa musí prebrodiť svojou vinou, odpustiť sebe túto synovskú zradu, rovnako ako odpustiť svojej matke, že si našla po smrti otca nového partnera. Musí povedať sám sebe, že nie je zlým dieťaťom a zlým človekom.
Detský pohľad na logiku / nelogiku sveta dospelých je veľmi produktívny. Autora nezaujímajú konštrukcie o sprisahaní, neskúma vinníkov, nehovorí nič o temných silách v pozadí, o terorizme, o politike. Nechce urobiť z tejto tragédie senzačnú látku, ako je to vlastné bulvárnym stokám a mediálnemu hladu po krvi. Očista sa dosiahne po veľkom utrpení: ale je to katarzia, ktorou prejdú iba postavy tohto príbehu.
Autor je partnerom svojich postáv
Autor či rozprávač si neosobujú morálne právo niekoho odsudzovať, ale ani niekomu dávať rozhrešenie. Mimochodom, aj vzťah autor – rozprávač je v tomto románe nerozviazateľne spojený. Sú literárne postavy, ktoré sú hlásnymi trúbami názorov svojich stvoriteľov. A sú autori, ktorí sú vo vleku svojich fiktívnych konštruktov.
V prípade tohto románu je to nerozlíšiteľné: Oskar a ďalšie postavy sú síce výtvorom spisovateľa menom Jonathan Safran Foer, ale zároveň je tento tvorca ich partnerom, ponecháva im slobodnú vôľu konania a rešpektuje spodný ťah príbehu, ktorý speje svojím neodvratným smerom.
Kniha sa končí neobvykle: posledných 15 strán tvorí 15 fotografií rozfázovaného pohybu padajúceho muža. Teraz už vieme, že je to možno Oskarov otec. A možno nie. Vieme však naisto, že je to určite niečí otec, niečí syn, niečí brat, niečí milenec, niečí priateľ, niečí známy. Román Příšerně nahlas a k nevíře blízko nám spriblížnil, zintímnil vzdialenú tragédiu oveľa silnejšie a účinnejšie, ako to robili aj tie najpohotovejšie kamery.
V tom je opodstatnenie rozprávania príbehov o životoch a smrti. Aby sa nezabudlo. Aj keď sa pritom stratí veľa z faktov, čísel, údajov... Pretože rozprávačovo vymýšľanie je pravdivejšie ako pravda sama.
Recenzia
Jonathan Safran Foer: Příšerně nahlas a k nevíře blízko.
Preložil Richard Podaný.
BB/art Praha.
Autor: Daniel Hevier (Autor je spisovateľ)
