„Keď si nájdem čas a mám dobrú knižku, som najšťastnejší človek na svete,“ vraví VÁCLAV MARHOUL. „Čítam všetko. A keď mi znovu niekto povie, že natrafil na skvelý vojnový román, tak ja si ho prečítam!“
Bude ho čítať, hoci o vojakoch už toho zistil veľa. Z rozhovorov s veteránmi i z vlastnej skúsenosti z vojnových misií. Na rozdiel od Bratislavčanov dávno vedel aj to, odkiaľ sa u nás berie Tobrucká ulica. A povedal si, že náš zabudnutý prápor, ktorý počas druhej svetovej vojny bojoval v líbyjskej púšti, pripomenie.
Jeho úloha dopadla úspešne, Marhoul nakrútil meditatívny film, nezvyčajný pre našu kinematografiu.
Na čo si vojenskí veteráni najviac pamätajú?
„Najmä na to pekné, škaredé spomienky si z hlavy vytesnili. Napríklad plukovník Hnilička – minulý rok dostal od Klausa Rad Bieleho leva – mi rozprával o jednom nočnom prepade. Mali za úlohu zabiť všetkých vojakov z nepriateľskej pevnosti. Bol to súboj telo na telo a on mal z neho nočné mory. Takže, keď sa s vojakmi stretne prvýkrát, spomínajú len na veselé historky. O tom najdôležitejšom nehovoria – ale aj preto, že to považujú za neprenositeľnú skúsenosť. A tiež preto, že väčšina z nich trpí veľkou skromnosťou.“
Je aj niečo také, čo si nedokážu priznať sami pred sebou?
„Veru je. Aj to prekrývajú tými peknými vecami.“
Čo však bolo to pekné?
„Keď mali vychádzku. Keď sa opili s austrálskymi vojakmi a potom sa pobili s anglickou vojenskou políciou. Keď chodili za dievčatami v Jeruzaleme, alebo keď bol pokoj, a oni si len tak spievali alebo klábosili v zákopoch.“
Na začiatku vášho filmu, keď sa ešte veľa nedeje, však medzi vojakmi vytvárate až akési westernové napätie.
„To som ešte nepočul, ale absolútne s tým súhlasím.“
Lenže váš príbeh nemá westernových hrdinov s jasnými ideálmi a neotrasiteľnou vôľou.
„Nie, to nemá. Všetky československé filmy boli rovnaké. My sme tí dobrí, oni sú ti zlí, my dostaneme rozkaz, my ho vykonáme, my ich zabijeme a nepýtame sa prečo. Medzi vojakmi nie je žiadny konflikt a ak aj je, vytvára ho len láska a žena. Také klišé som odmietal. V Tobruku žiadna žena nie je. Sú v ňom len rôznorodé charaktery, rôzne motivácie, myslenie, cítenie.“
Komplikovaný vzťah vojakov s desiatnikom, to je však klasický motív podobných filmov.
„Desiatnik Kohák je špecifickou postavou. To bol cudzinecký legionár, do československého vojska sa dostal náhodou, možno aj proti svojej vôli, a jeho motivácia určite nebola vlastenecká. Vojna bola jeho remeslom, či zabije muchu, alebo človeka, v tom nevidel rozdiel. Napriek tomu, ani on nie je jednoznačnou postavou, pretože mal vojenskú hrdosť. Zachovať sa zbabelo, to pre neho neexistovalo.“
Vy ste boli na vojenskej službe?
„Samozrejme, tri mesiace som bol aj v Bratislave. Boľševickú armádu som síce nenávidel, ale tá skúsenosť mi pomohla pri písaní. Teraz už osem rokov slúžim v českej profesionálnej zálohe, bol som na misiách v Iraku, Afganistane, Bosne, Kosove, Kuvajte. Pocítil som, čo je to strach. Ale ozajstný, nie taký, čo si len skúšate predstaviť. Po večeroch som tiež mohol sedávať s vojakmi a sledovať ich. Videl som ich rôznorodosť a rôznosť ich motivácií.“
Keď má človek strach, asi nemyslí na lásku k vlasti, však?
„Nie, na tú nemyslí. Myslíte na to, aby sa vám nič nestalo a na nič iné nemáte čas.“
Sú vojaci ochotní zomrieť za nejaký ideál?
„To sa nedá povedať. Je rozdiel, či idete do vojny dobrovoľne, alebo na povolávací rozkaz. Lenže aj tí dobrovoľníci, keď už sa dostanú do maléru, myslia najprv na to, ako prežiť.“
Viete, prečo tam chodia?
„O dnešných profesionáloch sa hovorí, že to robia za peniaze. To je rovnaký nezmysel ako povedať, že všetci tam idú z idealizmu. Každý má motiváciu inú. Niektorí sú naozaj idealisti. Niektorí túžia po dobrodružstve, lebo keď máte dvadsať, pripadáte si nesmrteľný. A niektorí sú dušou vojaci a vojnu berú ako svoju prácu.“
Vo filme Kena Loacha Vietor sa dvíha o bojoch za nezávislosť Írska dokáže vojak zabiť svojho brata. To sa naozaj ťažko chápe, nemyslíte?
„Viem, je to zložité, a ja nie som psychológ. Ale keď ľudia cítia nespravodlivosť a sú terorizovaní, môžu sa v nich dvihnúť emócie. To muži v sebe majú. Keď niekto napadne vašu krajinu, zrazu máte pocit, že nemôžete len tak ostať stáť. Vtedy berú do rúk pušku aj takí ľudia, o ktorých by ste to nepovedali. Či to dokážu, alebo nie, nevedia ani oni sami, to zistia až na mieste. Podobný princíp ste zažili možno aj vy – ak vás nezaujíma futbal, ale niekto vás donúti ho pozerať, pocitovo držíte palce tým slabším. Zrazu niečo cítite. Je to zjednodušené, ale podobne to funguje vo vojne.“
Vo vašom filme sa zdá, že vojaci niekedy dokážu za pár minút výrazne dospieť. Čo sa to s nimi vtedy deje?
„To je domino efekt. V nejakej rozhodujúcej chvíli sa zrazu spočíta všetko, čo postupne prežili. Spočíta – a zároveň odčíta. Pretože statočnosť funguje na princípe bankového konta.“
To znamená?
„Pred odchodom do vojny máte isté bankové konto. Miesto peňazí tam máte presvedčenie. A vojna nie je žiadnou investíciou, tá vám len berie, až kým ste na nule. Psychicky ju môžu prežiť len tí, čo sú bohatí.“
V mnohých filmoch o vojne intenzívne cítiť strach, smrť, traumu. Vy ste pozitívnejší, súhlasíte?
„Súhlasím, hoci mi ľudia hovoria, že Tobruk je smutný, depresívny film. To však závisí od toho, ako sa na to pozeráte. Nechcem sa porovnávať s Formanovým Preletom nad kukučím hniezdom, ale je to dobrý príklad. Keď príde do reči, vždy sa spýtam: Považuješ jeho koniec za pozitívny alebo depresívny? Ako to cítiš ty? A vidím, že mnohí idú po povrchu a sústredia sa len na to, že Jack Nicholson zomrie. Ale mne sa viac páči myšlienka slobody, keď ten Indián nakoniec preskočí cez okno.“
S vojnovými filmami nemáme veľké skúsenosti. Sú nejaké zahraničné, ktoré máte rád?
„Jeden košický kritik prirovnal Tobruk k Tenkej červenej línii. To je pre mňa obrovské vyznamenanie, lebo ten považujem za jeden z najlepších. Kamaráti ma tiež upozorňovali na to, že na stránkach československej filmovej databázy mám dobré ohlasy. Viem aj o nahnevanom názore niekoho, kto čakal bitky zblízka a strieľanie od začiatku do konca. No tak to je presne ten typ ľudí, pre ktorých Tobruk nie je. Oni by si mali sadnúť k počítačovej vojnovej hre, pri nej budú mať erekciu.“
Vy ste nakrútili taký typ príbehu, ktorý by mohol veľmi dobre fungovať v akejkoľvek vojne. Prečo ste sa rozhodli práve pre Tobruk?
„Moderná vojna je vojna strojového charakteru, zabíjania na diaľku. Vidieť nepriateľa zoči-voči, to sa mnohým nepodarilo. Ak o tom hovorím, nie som nijako originálny, to už zaznamenal Remarque v románe Na západe nič nového. Píše o nemeckom vojakovi, čo v zákope zabije Francúza. Celú noc musí vedľa neho ležať. A keď mu začne prehľadávať vrecko a nájde fotografiu jeho ženy, uvedomí si, že má vedľa seba človeka s menom, rodinou, so životom. Ten kontrast medzi strojovou vojnou a blízkym kontaktom bol pre neho niečím šialeným. Trošku som však zabudol, na čo ste sa ma pýtali.“
Prečo bol pre vás dôležitý Tobruk?
„To má emocionálny podtext, pretože tento prápor sa boľševici snažili vygumovať. V Bratislave je Tobrucká ulica. Keď som sa u vás pýtal, prečo sa tak volá, nikto mi nevedel povedať. Možno práve preto tento názov prežil aj za komunizmu. Ja som chcel trochu túto dieru v histórii zaplniť, aby sme vedeli, že naši vojaci bojovali aj v púšti. Tento príbeh o vojakoch by však fungoval aj pri inej bitke, v Slavkove, v prvej svetovej vojne alebo v karpatsko-duklianskej operácii. Všade by to bolo rovnaké. Vojny rozdeľujú len uniformy, ich farba a zbrane, ktoré sú čoraz účinnejšie. Ale pocity vojaka a jeho utrpenie sú všade rovnaké.“
Autor: Kristína Kúdelová © SME
