Po prvých prečítaných stránkach próz Deany Lutherovej Stratené v sieti (Luther & Partner, Bratislava) sa človeku zdá, že by mohlo ísť o nový typ prózy, kde väčšinu živých dialógov nahrádzajú internetové rozhovory, do ktorých sa zapájajú najmä anonymy; slovom, že sa tu odhalí alebo ironizuje či paroduje istá dehumanizácia ľudských vzťahov v tomto módnom komunikačnom systéme. Čiastočne je to tak, lebo autorka použila aj túto formu styku medzi postavami.
Svojich päť próz postavila na manželských krízach, ktoré spôsobujú nevery manželov alebo aspoň žiarlivostné upodozrievanie manželiek, výdatne sýtené e-mailami, esemeskami či internetom. Už v prvej próze nám však autorka namiesto naozaj ľudsky silného príbehu podáva iba kalendárovo lacnú historku.
Prakticky bezproblémové manželstvo architekta-pedagóga a novinárky Leny, ľudí stredného veku, začne naraz nahlodávať manželkino podozrenie, že jej Daňo má niečo so svojou študentkou Braňou, lebo tá mu až pričasto posiela ďakovné emaily a Lena z jej vrúcne štylizovaných textov usudzuje na dôverný vzťah.
Domnienku utvrdzujú diskusné bľaboty anonymných žien na internete, ich rady, odporúčania a výstrahy, čo našu hrdinku zmätie natoľko, že začne manžela sústavne sliediť, aby sa nakoniec ukázalo, že jej podozrievanie Daňa bolo neodôvodnené.
Zvrat v manželstve predstavuje ďalšia próza Pretočené hodiny, kde chirurg odchádza na stáž do Bostonu a prosí manželku, aby šla aj ona, no ju čaká kozmetická operácia (chce sa páčiť manželovi ešte viac). Po návrate jej stroho oznámi, že ju opúšťa, lebo sa zamiloval do asistentky (s ktorou, mimochodom, celé roky pracoval aj doma a dovtedy nič!). Prudko nainscenovaný rozvod má happy end – sacharínovo sladké rozuzlenie.
Naivne sú komponované aj ostatné prózy. Lutherová neopúšťa pôdu skrachovaných vzťahov, do hry sa dostáva okrajovo aj trojročné dievčatko, ktoré však zohrá rozhodujúcu úlohu pri rozchode svojho otca s milenkou. A internetové púte si autorka neodpustila ani tu, takže to pripomína akúsi masovú spovednicu.
Väčšia fabulačná invencia jej dovolila začrieť i do iných životných oblastí, ako sú vzťahy dvoch ľudí – napríklad pri postave homosexuála Dodiho sa zamyslí nad osudom jeho matky, pri postave Magdy z poslednej poviedky nad otázkou veku človeka. O tieto veci sa však autorka skôr len obtrie.
Spojivom rozličných príbehov v knihe sú ženy, „ktoré sa nikdy nestretnú, a predsa sa vzájomne ovplyvňujú“. Tento citát z obálky dosť presne vystihuje experiment urobiť z moderných technológií spoluaktéra literárneho diela.
Lenže tieto ženy sú naozaj stratené v sieti, chaotizované, monotónne a stereotypné. A autorka z nich nepochybne chcela mať postavy životného kladu, nie internetového chladu.