PIEŠŤANY. Vizitku má z červenej a zlatej farby. V strede sú dve srdcia, a v nich – šíp. Keď ju Luis Miňarro vytiahol z peňaženky a podával ju, so smiechom povedal: „Takto na mňa aspoň nikdy nezabudneš.“
Tento týždeň prišiel Katalánčan Miňarro do Piešťan, pretože film V Sylviinom meste, ktorý produkoval, otváral filmový festival Cinematik. V tom filme je len niekoľko minút dialógov, nemá žiadny zjavný príbeh, a tým je zjavne iný. Miňarro videl, že v hľadisku nesedia len typickí cinefili, ale, keďže to bol slávnostný večer, aj poslanci a politici. „Čo myslíš, páčil sa im?“ pýtal sa, ale z jeho výrazu bolo zrejmé, že on to cíti optimisticky.
Pre neho je každá filmová hra samozrejmá, jemu sa práve toto páči. „Mňa nezaujímajú tradičné filmy s evidentnou štruktúrou a evidentným príbehom. Ukážte mi to, čo sa nedá predvídať. Ja chcem mať otvorené dvere, filmy si chcem dorozprávať sám,“ hovorí.
A zvyšok je len zrkadlo
Režisérom filmu V Sylviinom meste je José Luis Guerín. Raz videl peknú ženu – bola v madridskom metre a výhľad na ňu komplikovalo rozbité okno. Vďaka nemu však vznikla pekná fotka, vyzerala ako spektrum. Normálne by sa zdalo, že z takého obrazu vážny príbeh nebude, ale Guerín v tom videl niečo ako sen – nekonečné a nenaplniteľné hľadanie vytúženej ženy.
Hrdina filmu V Sylviinom meste sedí v kaviarni a sleduje ženy. Väčšinu z nich si namaľuje. Ale stále to nie je tá, ktorú by chcel stretnúť on. No a zvyšok, to už je vraj zrkadlo. A vraj naše. „Pozeráš sa na ten príbeh a vidíš v ňom veci, ktoré sa stali tebe,“ vraví producent Miňarro.
Niečo veľmi podobné ako prežíva chlapec z príbehu, poznajú aj mladí španielski režiséri. Hľadajú a skúšajú vytvoriť to, čo by sa dalo pomenovať ako skutočný film. Niečo, čo by sa priblížilo k počiatkom filmu. „Nič nenapodobňujeme, len evokujeme, tu Hitchcocka, tu Murnaua, tu Chaplina. Hľadáme ideál. Tak, ako Petrarca hľadal Lauru, Dante svoju Beatrice, rytieri bezchybnú dámu. Hľadáme, aj keď pripúšťame, že to nikdy nenájdeme.“
Kam to všetko povedie
To všetko znie ako jemný, ale vedomý experiment a Luis Miňarro celkom bez problémov priznáva, že Španieli po ničom takom zatiaľ extra netúžia. Ani sa to k nim nemá ako dostať. „Keď sme film chystali, dohadoval som sa s ľuďmi z televízie. Dnes, po roku a pol, sú tam už úplne iní ľudia. Mnohí prišli zo súkromnej sféry a film je pre nich biznis,“ vraví.
„A v kine je podobný diktát. My sme mali malý rozpočet a skoro žiadnu reklamu. Keď sa po troch týždňoch film pomaly chytal, stiahli ho. Musel uvoľniť plátno iným filmom. A to nám vraveli, že máme byť radi, že ho nedali preč už po týždni.“
Aj pri tomto rozprávaní sa však Miňarro usmieva. Pretože také filmy majú zase úspech na festivaloch, a to už je nejaká značka. Nie je v tom sám, vraví, že najmä v Katalánsku sa nájde aspoň 15 filmárov, čo rozmýšľajú podobne. Hoci nie sú v žiadnom organizovanom hnutí.
Minulý rok sa dokonca aj španielska filmová akadémia, ktorá inak vraj rozmýšľa veľmi tradične, rozhodla oceniť experimentálny film – La Soledad (Samota) od Jaimeho Rosalesa.
„Prechádzame krízou hodnôt, potrebujeme zákon o mecenášstve, aký majú Briti alebo Francúzi. Ja by som bol za, aby podniky a televízie investovali do filmov 30 percent. Ale dôležité je, že naša kinematografia sa konsoliduje. Ak spravíme 140 filmov za rok, už si vravíme, že je to málo. A pritom je to veľa. No, veď uvidíme, kam to povedie.“