Je príznačné, že realizátori katastrofálnej výstavy o Dubčekovi zostávajú utajení.
Na asi šesťdesiatich piatich ledabolo a chaoticky rozmiestnených dielach výstavy o Alexandrovi Dubčekovi v priestoroch Národnej rady Slovenskej republiky môžeme vnímať túto významnú osobnosť našich dejín stvárnenú skutočne rôznorodo.
Na jednom z obrazov vidíme Dubčeka zobrazeného medzi vlajúcimi bojovými zástavami (Zoltán Nagy), jeho portrét vyzerá ako nepodarená karikatúra, na ktorej pozadí je zobrazená zákruta, zrejme ako symbol zajtrajška (Zuzana Štancelová).
Nechýba ani Madona
Niekoľko ďalších portrétov nápadne pripomína svojou úrovňou tých slabších pouličných portrétistov (Emília Urbanová či Fernando Calva). Nechýba ani Dubček pri šachu. Obidve hrajúce postavy však pripomínajú malé monštrá (Ivan Bukovský), dokonca na jednom obraze je slávny „dubčekovský“ rožok, nad ktorým leží polonahá dievčina (Noemi Kolčáková-Szakálová)!
Tým sa prehliadka nekončí. Vystavená je aj katastrofálne namaľovaná Madona, neviem však dešifrovať, v akom význame k tejto téme, že by autor (Ivan Bukovský) dokonca poňal Dubčeka ako Madonu? Objavíme tu aj ukrižovanú holubicu (Tina Gálová) či pár „abstraktných“ obrazov kvalitatívne rovnocenných s púťovými gýčmi.
Celkom k tomu zapadne aj snaha o „moderné“ - takmer kubizujúca, absolútne nezvládnutá sediaca postava (Giuseppe Stefanie).
Ničnehovoriace mená
Na výstave prevažujú slovenské mená autorov, ale nájdu sa tu aj znejúce taliansky, takže k vytvoreniu tohto ojedinelého projektu bola zrejme potrebná medzinárodná spolupráca. Že vám mená týchto autorov nič nehovoria? Ani mne. Za takmer tridsať rokov, čo sa venujem výtvarnému umeniu, som sa ani s jedným z nich doposiaľ nestretol. A tiež som nevidel takú vkus urážajúcu výstavu ani len v tej najzapadnutejšej slovenskej kultúrnej inštitúcii.
Absolútne nezvládnuté základy výtvarnej abecedy, hrubé anatomické prešľapy, pózovitosť, patetickosť či šokujúca gýčová farebnosť sa na návštevníka len tak hrnú.
Ale ako je to možné? Ako sa na pôde slovenského parlamentu môže realizovať takáto výstava? Čo si asi tak mysleli návštevníci parlamentu, keď mohli výstavu vidieť v týchto priestoroch? Zrejme to, že odráža vkus tých, ktorí ju realizovali. A ako môžu okolo takejto výstavy chodiť naši zákonodarcovia?
Dvojnásobná hanba
O tom, kto ju konkrétne realizoval, sa však dozvedieť nedalo. Nikde nebol uvedený názov výstavy, nehovoriac už o nejakom texte podpísanom prípadným kurátorom. Bolo by veľmi zaujímavé dozvedieť sa od zodpovedných, ako mohla vzniknúť takáto doslova hanebná výstava a čia to bola idea.
Parlament má skutočne dosť možností, aby nechal výstavu pripraviť profesionálom a aby takto nerobil hanbu sebe, ale ani tomu, ktorému poctou táto „výstava“ mala byť.
Nezvládnuté základy výtvarnej abecedy, pózovitosť, patetickosť či gýčová farebnosť sa na návštevníka len tak hrnú.
REPROFOTO – SME |
Autor: Ivan Jančár (Autor je výtvarný teoretik)
