Naša skutočná tragédia

Znepokojujúce, nezodpovedané otázniky dejín inšpirujú stredoeurópskych filmárov. Juraj Jakubisko si vyberal podľa atraktívnosti a od začiatku nakrúcania Bathory prízvukoval, že prináša nový, podľa neho jediný pravdivý obraz postavy z dávnych dejín. Poľský klasik Andrzej Wajda si vybral udalosti v Katyňskom lese – a mal to ľahšie a zároveň ťažšie.

Ľahšie preto, že o tom, čo sa udialo v roku 1940, vedel azda každý Poliak. Azda nebolo rodiny, ktorej by sa genocída poľskej inteligencie nedotkla. Ťažšie preto, lebo po vojne, keď sa komunistom nepodarilo presvedčiť Poliakov, že desaťtisíce poľských dôstojníkov vyvraždili nemeckí nacisti, sa stalo samo slovo „Katyň“ tabu.

Ľudia museli buď klamať podľa straníckych pokynov, alebo mlčať. Táto trauma nie je o nič menšia, o nič hroznejšia ako samotný sovietsky zločin – a zasiahla každého Poliaka vrátane Wajdu. Nielen preto, že v Katyni mu zahynul otec, ale aj preto, lebo túto skutočnosť musel v komunistami ovládanom Poľsku vymazať zo svojho životopisu.

Otázka cti i hanby

Ak pre Slovákov je Bátoryčka len zábavnou krvavou jarmočnou historkou z dávno zašlých čias, pre Poliakov je Katyň dodnes žeravou zásadnou otázkou národnej hrdosti, cti – a pokorenia i hanby. Ak Jakubiska nezväzovalo nič, Wajda musel pristupovať s najväčšou opatrnosťou ku všetkému. Ako k boľavej otvorenej rane. A zvládol to.

Nenakrútil film oslavný, patetický, ale ani bolestínsky, uplakaný alebo nebodaj didaktizujúci. Jeho Katyň je staromódna v tom najlepšom zmysle slova. Nepodlieha módnym vlnám kinematografie, na veľkej ploche rozpráva príbeh o tom, že v minulom storočí nás tak často nútili klamať sebe i ostatným – a rôzne, často protichodné klamstvá sa striedali tak rýchlo – že sme prestali veriť pravde, vážiť si ju.

Dráma sa sústreďuje na ženy. Manželky, matky, dcéry, ich strach, starosti, žiaľ, hnev, rezignáciu. Pravda, aby sme ich naplno pochopili a precítili, potrebujeme poznať dejiny.

Už úvodná scéna, v ktorej jedným smerom utekajú davy Poliakov pred Nemcami a opačným smerom nemenšie davy pred Rusmi, naznačuje, že jednostrannosti sa báť nemusíme.

V tejto situácii sa nemožno čudovať dôstojníkom slabo vyzbrojenej armády, že kapitulovali, vzdali sa a bez odporu sa nechali zajať, odviezť do Smolenska a postrieľať.

Tragédiou nebola samotná Katyň, ale to, že krajina sa ocitla v beznádejnej situácii bez východiska. A po skončení vojny, keď svet oslavoval mier, poľská tragédia pokračovala ďalej.

Aby toto všetko vypovedal, zvolil si Wajda cestu mnohých postáv. Rotmajster Andrzej, jeho žena Anna a ich dcéra akosi postupne zanikajú, ich osudy sa prelínajú s mnohými inými.

Prestali sme hľadať

Hoci hereckým výkonom sotva možno niečo vyčítať, pri sledovaní toľkých spletitých príbehov nezainteresovaný divák stráca orientáciu a nadobúda dojem akademickosti, chladu, ba možno aj zdĺhavosti. V skutočnosti je obdivuhodné, ako dokonale jednotlivé, zdanlivo nesúvisiace dieliky zapadajú do celistvého obrazu.

Režisér vo výslednej skladbe zaradil mrazivé scény z vyvražďovania elity poľského národa prekvapivo až ako protiklad tvrdení povojnovej komunistickej propagandy.

Nielen aby odhalil zvrhlosť nastupujúceho režimu, ale predovšetkým, aby nám vyjavil základnú tragédiu 20. storočia. Znásilnenie a zavraždenie pravdy. Prestali sme pravdu potrebovať. Nič pre nás neznamená. Nehľadáme ju. Je nám ľahostajná. A tak nečudo, že nás dnes oblafne kdejaký klamár. Stačí, ak je jeho lož dostatočne pekná.