Po muzikáli Vlasy a dráme Goyove prízraky sa Miloš Forman vracia k histórii. Chystá film o časoch, ktoré boli pre neho obzvlášť bolestivé.
BRATISLAVA. Na základnej škole v Poděbradoch, bolo to niekedy po vojne, dostali do daru bicykel. Chlapci sa striedali. Na dvore nasadol jeden, došiel k námestiu, obišiel sochu kráľa Jiřího, vrátil sa a dopravný prostriedok odovzdal spolužiakovi.
Raz nastúpil aj Václav Havel. Bicykel bol pre neho trochu priveľký, kamaráti ho museli postrčiť. Otáčku okolo sochy však nespravil, a zdrhal preč. Akurát stihli zaregistrovať, že si to šinie kdesi na Nymburk.
Túto spomienku opísal vo svojej knihe Co já vím? režisér Miloš Forman. Václav Havel – vraj malý prcek s bystrými očami – bol jeho spolužiak. Rozumeli si, a to znamená, že sú už šesťdesiat rokov kamaráti. A dnes sa spolu chystajú nakrútiť film o mníchovskej dohode. Príbeh už hotový majú, ako predlohu si vzali francúzsku knihu Mníchovský prízrak. Forman písal scenár, Havel upravoval dialógy.
Sirota z dobrej školy
Poděbradská škola pôvodne vznikla preto, aby slúžila vojnovým obetiam a mali do nej prístup iba siroty. Keď sa však v učiteľskom zbore stretli samí odborníci, všimla si ju aj komunistická a bývalá kapitalistická elita. Aj ona chcela poslať svoje deti do Poděbrad a skúšala všetko možné, aby ich tam pretlačila.
Miloš Forman bol, bohužiaľ, ten prvý prípad. Jeho otec bol členom podzemnej odbojovej organizácie Pribina. Vznikla ešte pred príchodom Nemcov a tvorili ju záložníci Československej armády.
Gestapo na Formanovho otca rýchlo prišlo. Kým bol vo väzení, malý Miloš sa spolu s mamou museli na istý čas presťahovať k Máchovmu jazeru. A keďže v sudetoch nezostala žiadna česká škola, Forman chodil do nemeckej. Spomína si, ako sa s ním nikto nebavil a spolužiaci do neho hádzali veľké kamene.
Staré známe prízraky
Koniec vojny pre neho žiadne šťastné rozuzlenie nepriniesol. Jeho otec prešiel cez Terezín, Osvienčim a Buchenwald a nakoniec zahynul. Mama zomrela v Osvienčime.
Keď gestapo prišlo zavrieť ju, desaťročný Miloš Forman zostal v prázdnom dome sám. „Myslím si, že som tú noc ani nezažmúril oka. Bola nekonečná a desivá, ako z Goyových obrázkov. Bol som chorý, zaliaty potom a strašne som mamičku potreboval,“ píše v knihe.
K hrozivým a sugestívnym Goyovým obrazom sa Forman nedávno vrátil. Vo filme Goyove prízraky (2007) však hovorí o inej časti histórie – o španielskej inkvizícii. O vojne a politike rozpráva aj v muzikáli Vlasy, to je však zase americký príbeh.
K našej histórii sa ešte nevyjadril tak priamo, ako to zrejme spolu s Václavom Havlom spraví v Mníchovskom prízraku.
