Fotografuje príťažlivé nahé ženy aj schátrané synagógy. Aktmi sa dostal do prestížnych svetových publikácií, témou holokaustu hľadal svoje korene. Kávu si počas rozhovoru nedal. Keď bol dieťa, nemali na ňu, a v Kanade, kam s rodinou po auguste 1968 emigrovali, si už na jej chuť nezvykol. YURI DOJC, úspešný kanadský fotograf so slovenskými koreňmi.
Rodinu máte v Toronte, teraz pracujete a vystavujete na Slovensku. Kde vlastne žijete?
„Hocikde. Tam, kde zákazník potrebuje. Pracovne som už bol po celom svete. Raz sme vymýšľali reklamu na topánky, všetci mudrovali. Majiteľ firmy sa ma spýtal, ako by som to robil ja. Ja by som zobral dve baby, išiel do Kalifornie, cestovali by sme autom a fotil by som ich všelikde s topánkami. Všetci sa smiali, aký dobrý vtip, ale majiteľ povedal: To je výborný nápad. Choď! O tri dni sme išli. Vtedy sa robilo viac na základe spontánnosti. Viac sa verilo fotografovi, že vidí, že má víziu.“
A fotograf mal status kreatívneho človeka. Prečo sa to zmenilo?
„Vtedy boli šéfovia agentúr ochotní riskovať, teraz sa všetko robí podľa cieľovej skupiny. V 80. rokoch som robil aj v New Yorku a mal som veľa slobody. Ale tú si človek musí vydupať. Tiež som mohol robiť pre veľké štúdio, kde by mi platili oveľa viac, ako som zarábal, ale musel by som si cvikať kartu a robiť presne to, čo mi povedia. Povedal som si, že radšej budem nezávislý a nech ma rešpektujú za moju víziu. Víziu nedostanete, keď sa plánuje.“
Chýba jej potom osobná autentickosť?
„Samozrejme, že chýba. Človek je tým, kým je – vytvárajú ho jeho skúsenosti. Kreativita sa nedá naučiť. Treba na ňu trocha viac životnej skúsenosti.“
Dnes sa svet tvári, že všetko sa dá naučiť.
„Aj tak nakoniec rozhodne o všetkom trh. Systém, príroda si to sama vyrieši. Keď som prišiel do Kanady, všetci mi hovorili, že musím neznášať Rusov. Ale ja som tvrdil, že ani nie. Vďaka nim som bol tam. Mnohí emigranti zomreli alebo spáchali samovraždu, lebo to mentálne nezvládli.“
O nich sa veľa nehovorí.
„Vtedy sme boli východná Európa za železnou oponou a zrazu sme sa ocitli v úplne inom svete. Dneska je Bratislava Amerika a v Kanade sa mi zdá všetko zafúľané. To mystické slovo Amerika, ktoré vždy znamenalo niečo nové, je teraz tu.“
Prečo si to myslíte?
„Lebo vy tu máte energiu, ktorú tam nemajú. Energia toho, že mladí, okrem tých blbých politikov, vedú krajinu. Veď to platí aj vo vašej redakcii.“
Niektorí si však myslia, že mladí nemajú skúsenosti.
„Skúsenosti z čoho? Na Západe sa štafeta podávala, kto vám mal dať štafetu v novembri ’89? Nejaký páprdo, ktorý nemal žiadne vedomosti? Tu je dobrá dynamika. Aj keď, samozrejme, sú tu ešte aj pozostatky ľudáctva.“
Popri téme holokaust a aktoch ste fotografovali kanadských veteránov. Prečo?
„Myšlienka vznikla pri fotení holokaustu na Slovensku. Uvedomil som si, že ľudia prežili vďaka tomu, lebo ich zachránili vojaci. Ani boje v Rwande nezastavili Spojené národy, ani politik, ale armáda. Najväčšie zverstvá zastavujú vždy vojská. Tak som ich začal hľadať. Dnes sú to starčekovia a vo vojne prežili najdôležitejšiu časť života. Zažili smrť, a to nepochopí nikto, kto nebol vo vojne a už vôbec nie politici, ktorí v živote nič poriadne neurobili.“
Ani vy však nemáte priamu skúsenosť s vojnou.
„Mám, aj nemám. Nebol som síce vo vojne, ale zistil som, že nemám starých rodičov. Moji rodičia o tom nechceli počas komunizmu hovoriť. Vždy to boli len úryvky – že stará mama bola krajčírka, ako varila. Ani som si tie súvislosti vtedy neuvedomil. Až potom, čo môjho otca vyhodili zo školy a on začal pracovať na dejinách židov na Slovensku, som pochopil, že to bolo niečo iné a že moji rodičia mali úplne iný život pred vojnou ako po nej. Ten predvojnový som nikdy nepoznal.“
Začali ste ho spoznávať až cez fotografie?
„Až teraz si uvedomujem, že príbehy, čo mi tí ľudia hovoria, mohli byť príbehy mojich starých rodičov, mojej tety, strýka. Človek pritom cíti istú spriaznenosť. To je ako cestovanie do minulosti.“
Hľadali ste si cez nich svoju vlastnú rodinu?
„Možno nepriamo. Jedna stará pani z Bratislavy, ktorá nemala deti, ma vždy pozývala domov na večeru. Veštica jej vyveštila v Osvienčime celý život. Všetko sa vyplnilo. Keď také niečo počujete, začnete veriť v osud. Človek chce niečomu veriť, aby si vedel vysvetliť, ako je možné, že niečo také sa mohlo stať.“
Nie je náročné počúvať príbehy tých, čo prežili holokaust?
„Keď som ich fotil, nedokázal som to počúvať. Najal som si na to pomocníčky. Keď sme ich však filmovali, nemohol som utiecť. Niekedy to bolo fascinujúce. Jedna pani sa akoby dostala do tranzu a všetko nám rozprávala do detailov. Veľmi nás to všetkých vzalo. Zachránila sa tým, že krásne písala. Po dvoch hodinách sa zastavila a sama netušila, čo všetko nám porozprávala. Keď sme jej povedali, že všetko, úplne sa toho zľakla. Povedala, že deti jej to neodpustia. Dodnes jej nadávajú za to, že je židovka. Celý projekt je o tom, že keď sa to nezachová, zmizne to. Viem však, že veľa ľudí povie, chvalabohu, aspoň o tom nebudeme počuť.“
To vám niekto povedal?
„Mnohí vravia, že už bolo toho dosť o holokauste. Prečo nehovoríte o niečom inom, pýtajú sa ma. A ja sa ich pýtam: A prečo to nehovoríte vy? Toto je moje políčko a niekto iný musí zas robiť iné políčko.“
Fotografická teoretička Susan Sontagová píše, že keď fotograf zachytáva utrpenie...
„Počkajte, počkajte. Ani vo sne mi nenapadlo fotiť utrpenie.“
A v Rwande?
„To je otázka prístupu. Vedel som, čo sa tam stalo. Je to len svedectvo. Radšej chcem osláviť tých, čo prežili, ako silných ľudí. To je úcta k nim. Nechodím fotografovať do vojen, lebo sa nechcem stať propagandistom. Rozbité synagógy ma zaujímajú oveľa viac. To je večný problém – ako umelecky ukázať holokaust? To sa nedá. Chcel som ukázať zvyšky, ktoré zostali, ale skoro v monumentálnej kráse. Chcem tomu dať dôstojnosť.“
Vy ste známy ako fotograf aktov. Je to dobrá kombinácia?
„Každá práca je práca. Nakoniec aj umenie je práca. Neviem, kto povedal, že krása je všade, môj cieľ je ju ukazovať. Každý ide za tým, čo ho ťahá, čo musí urobiť.“
V aktoch ste veľmi úspešný, zaraďujú vás do prestížnych publikácií. Čo na nich oceňujú teoretici?
„Určitú štylizáciu, ktorú som ja nevnímal. Asi to má tiež príčiny na Slovensku. Zvykol som si na krásne ženy a snažil som sa ich nájsť všade na svete.“
Nie je fotiť akty výnosnejšie? Na našich dražbách sa často najlepšiepredajú práve fotky nahých žien.
„To je zaujímavé. V Kanade a Amerike to neletí. Akty sa tam ťažšie predávajú, lebo sú to puritánske krajiny. Ženu hore bez na pláži v Toronte nenájdete.“
Aký je styčný bod medzi vašimi aktmi a témou holokaustu?
„Láska k fotografii. Často sa mi sníva, že niekde som, niečo fantastické vidím a nemôžem to odfotiť, lebo nemám fotoaparát. Budím sa úplne spotený.“
Nedávate si pre prípad nočných mor fotoaparát pod vankúš?
„Vždy, keď som si kúpil nový, uložil som si ho na nočný stolík.“
Unikne vám fotografia ajcez deň?
„Hlavne si vždy presne pamätám, ktorá mi unikne. A potom nadávam. Aj včera som niečo videl. Boli sme v aute, ale cítil som sa previnilo požiadať, aby kvôli mne zastavili.“
To znie trýzniteľsky.
„Totálne, lebo ma to žerie. Úplne tragické je to s mojou ženou. Keď ideme na šiestu na večeru, je práve najlepšie svetlo. Vždy ju pošlem dopredu a ešte si niečo nafotím. Ona mi hovorí: A nemôžeš sa už dívať aj očami?“
