Dedičstvo zeme

Jej príchod ho prekvapil. To asi chcela. Po práci si bol zacvičiť vo fitnescentre a keď odtiaľ vychádzal, ozval sa tón prijatej SMS správy: „Je tu nejaká dobrá kaviareň? Mohli by sme posedieť. Ak ma chceš vidieť..."

Jej príchod ho prekvapil. To asi chcela. Po práci si bol zacvičiť vo fitnescentre a keď odtiaľ vychádzal, ozval sa tón prijatej SMS správy: „Je tu nejaká dobrá kaviareň? Mohli by sme posedieť. Ak ma chceš vidieť..."

Anna bývala v Bratislave. Mala byť teda dvestopäťdesiat kilometrov ďaleko. Keď si naposledy písali cez ICQ, nespomínala, že plánuje výlet.

Ivan si najprv pomyslel, že správa nebola určená jemu. Odpísal jej, aby si dávala pozor, komu odosiela svoje milostné návrhy. Vyšiel zo suterénu hotela Kultúra, kde sa fitnescentrum nachádzalo, a stihol urobiť zopár krokov, keď mobil zapípal znova. Naozaj tu bola! Vraj si práve rozmieňa nejaké peniaze v banke na Mostovej. Neďaleko! Rýchlo si v mysli prebehol dnešný program. Žiadne rande, žiadne dôležité stretnutia, vlastne voľno. Potešil sa.

V podstate ju mal rád. Rozumeli si. Poznali sa už tri roky, občas sa stretli; zakaždým to bolo pekné. Skôr milenecké, než partnerské, ale pekné. Vyhovovalo mu to. Nič iné neprichádzalo do úvahy. Mala len devätnásť, on skoro tridsať. Pripravovala sa na vysokú školu, on zaberal v dvoch zamestnaniach. Žili v odlišných vesmíroch. A samozrejme diaľka. Štyristo kilometrov, to nie je len tak. Hlavne ak sa snažíte udržať v zamestnaní s pohyblivou pracovnou dobou. V Ružomberku, kde býval, sa nedá veľmi vyskakovať.

Nežil si zle, ale voľného času mal málo. Dnes to bola skôr výnimka. Redaktor v miestnych novinách sa musí vedieť obracať. Večer, keď sa životný tep provinčného mesta spomalil, nastupoval ako premietač v miestnom kine. Pekné privyrobenie, nové filmy zadarmo, ale návrat domov o desiatej, niekedy jedenástej v noci. A ráno o siedmej nástup v redakcii. Cestovanie do Bratislavy po víkendoch si nevedel predstaviť. Jej víkendové návštevy takisto. Býval v rodinnom dome, akákoľvek milenecká návšteva vylúčená. Netúžil, aby sa k nej hneď ráno vyjadrovala matka s otcom, mladšia sestra, teta a obaja starí rodičia.

Odpísal jej, nech počká na mieste. Prešiel cez vstupnú sálu hotela, vyšiel na ulicu a zamieril k Mostovej.

Stála pred bankou. Jej postava ho uchvacovala. Nebola typ nejakej modelky, to nie. Ale intenzita jej prirodzenosti omračovala. Sršala z nej esencia dievčenskosti, vitálnej mladosti a sexuality. Nie dravej, skôr hravej, podpichujúcej, provokujúcej bez najmenšieho náznaku vulgárnosti. Dlhé hnedé vlasy jej povievali v chladnom vánku. Zima už skončila, jar ešte neprišla. Všetko bolo vlhké, chladné, akoby trochu rozmazané. Stála tam v trojštvrťovom kabáte; viditeľne sa triasla. Keď si ho všimla, usmiala sa, priskočila k nemu a objala ho. Celkom spontánne. Siahala mu po bradu; jej útle, vzrušujúce telo si s chuťou pritisol k sebe.

„Ahoj škriatok," povedal.

„Ahoj. Nehneváš sa?" Pri otázke zaborila tvár do jeho podpazušia. Pogratuloval si, že sa po cvičení osprchoval.

„Prečo by som sa mal?"

„Že som ťa tak prekvapila."

Zľahka ju pobozkal na čelo. „To je v poriadku, škriatok. Dnes akurát nemám žiadne rande."

„Ty!" Capla ho dlaňou po pleci. Nie príliš silno.

Sedeli v reštaurácii hotela Kultúra, pili kávu a pozorovali ulicu za skleným priečelím. Prvú polhodinu obaja rozprávali; teraz ticho preciťovali vzájomnú prítomnosť. Nevideli sa štyri mesiace.

Ivan v mysli triedil všetko, čo mu povedala, a uvádzal to do súladu so svojím programom. Anna chce zostať na tri dni. Ubytovala sa v penzióne Dremi na kraji mesta, už si tam zaplatila dve noci. Je to dvojposteľová izba, takže ak by chcel... Samozrejme, že by chcel! Odkedy sa s Annou nevideli, nebol so žiadnou. V slabinách sa mu ozýval príboj. Žiadostivo sledoval jej odokryté ramená, líniu malých pevných pŕs pod tričkom, plné čerešňové pery. Vyššie sa s takým pohľadom neodvážil. Aj tak si všimla o čo ide. Usmiala sa s víťazoslávnosťou mladého dievčaťa.

Kráčali večerným mestom. Už sa zotmelo. Koniec februára tu býval nepríjemný. Zo zasnežených končiarov hôr obopínajúcich mesto zostupoval chlad. Nebol to ale suchý chlad zimy, ako skôr vlhký, vtieravý chlad jesene. Voňal však celkom inak. Na jeseň príroda vylučuje vôňu prežitého leta; je to vôňa slnka uloženého v zemi, lesoch, vo všetkom. Toto bol zápach prežitej zimy; rozkladu, únavy, ochabnutosti. Padal jemný dážď, čosi vo vzduchu dráždilo hrdlá, obaja kašľali. Po káve a jedle v reštaurácii zašli k Ivanovmu domu. Zobral si tam oblečenie, pyžamo, zubnú kefku a mydlo. Potom zamierili do penziónu. Mohlo byť sedem hodín. V tomto období už úplná tma.

Inokedy by to bola príjemná prechádzka mestom, no teraz toho mali obaja dosť. Kto hovorí, že jeseň je pochmúrna časť roka, nikdy nebýval v horách. Zopár ročných cyklov prežitých v takomto prostredí a vedel by, že jeseň, so všetkými svojimi dažďami a padajúcim lístím, je len príjemnou predohrou v porovnaní s koncom zimy. Od polovice februára do polovice marca to býva najhoršie. V prírode ani v ľuďoch už nie je žiadna sila. Zima ju vytiahla. Konáre stromov sú holé, sneh sa už vyparil. Odkrylo sa veľa špiny. Žiadne vrstvy napadaného lístia na chodníkoch, nič; a toto nič naháňa hrôzu. Na konci zimy je priveľa prázdna. Spolu s chladom a vlhkosťou toto prázdno vysáva vôľu. Všetko sa zdá byť ochabnuté, mdlé. Z okolitých hôr občas stúpajú chuchvalce ťažkej hmly, ale väčšinou sú celkom nemé; len tupo doliehajú svojou prítomnosťou.

Ak po zotmení stretnete niekoho na ulici, čo sa nestáva často, pripadá vám rovnako tupý. Len neostrá postava človeka, pohybujúca sa mechanicky za svojou prázdnotou. Mesto v tomto čase akoby stratilo ľudský rozmer. Zmení sa na prázdny kamenný labyrint s mĺkvymi, uzavretými bytosťami zalezenými v jeho útrobách.

Prešli cez centrum, potom po moste cez Váh a starou vilovou štvrťou zamierili do kopca.

„Prečo si si vybrala penzión na kraji mesta?"

„Čo ja viem? Padol mi naň zrak. Majú dobrú cenu a je tam ticho." Anna sa na maturity pripravovala už od leta. Výhodnosť akéhokoľvek miesta posudzovala podľa možností učiť sa tam.

„Možno až príliš ticho, veď je to v poliach!"

„No áno, v poliach za mestom. Tam, aha."

V asi tristometrovej vzdialenosti od poslednej vily uvideli rozsvietené okná penziónu. Bol to veľký jednoposchodový dom. Prednú časť mal obrátenú smerom k mestu, druhú do polí strácajúcich sa v diaľke. Neďaleko penziónu viedla výpadovka na Dolný Kubín. Za ňou stál park, ktorého stromy prepúšťali žiaru oblokov veľkej budovy.

„A vieš čo je tam?" Ukázal Ivan na park.

„Nie, netuším. Ale vyzerá to byť veľké."

„Je to veľké - domov dôchodcov, volá sa Nádej."

„Brrrr," striasla sa hnusom.

„Čo je? Nemáš rada dôchodcov?"

Zastala. Kopec stúpal dosť prudko, potrebovala si vydýchnuť. „Ale, spomenula som si... Keď som sa išla doobeda ubytovať... Bolo to pekne hnusné."

Neuniklo mu, že jej po tvári preletela vlna strachu.

„Vieš, išla som do penziónu, normálne, po ceste. Svietilo slnko, bolo pekne. Keď som už bola skoro pri dome, vymotal sa z poľa nejaký chlap. Starý, možno to bol dôchodca z toho ústavu. Kríval, išiel ku mne. Čosi bľabotal, nerozumela som ani slovo. Len sa knísal, prskal, rukou ukazoval na penzión. Bála som sa, že mi odreže cestu, tak som pridala. Asi mal podbité topánky alebo čo, lebo pri každom kroku tou krívajúcou nohou to škrípalo. Prešla som okolo neho, snažila sa nedívať. Vyzeral rozrušený, oči vyvalené, stále niečo hovoril, ale tak divne. Nerozumela som. A ukazoval na dom. Aj keď som prešla a bol už za mnou, stále som počula to škrípanie. Fuj!"

Cítil, ako ním prebehol záchvev akejsi neistoty. Chcel sa tomu vysmiať, ale bola tam. Usídlila sa kdesi na zátylku.

„Ale prosím ťa," povedal a zasmial sa. „Nejaký dedo sa dostal z ústavu a keď ťa videl, rozrušil sa. Nevrav, že ti to nelichotí!"

„Ach, ty si," prevrátila oči a znova vykročila.

Pozrel na cestu pustým poľom k penziónu, úsmev mu pohasol.

Nad poľami sa začínal preháňať vietor. Kým došli, triasli sa od zimy. Penzión stál medzi malými kopcami, ktoré ho izolovali od okolia. Za ním sa rozbiehali široké čierne polia postriekané malými ostrovmi snehu. Spredu viedla cesta až k domu. Zblízka sa zdal byť vyšší, než z diaľky. Možno to robil stiesnený priestor, kde stál. Alebo vysoká sedlová strecha pokrytá novými škridlami. Cez okná na prízemí prenikala žiara. Tie na poschodí boli tmavé.

Vyzerá, akoby číhal, napadlo Ivanovi. Znova sa musel zasmiať. Anna bola majsterka v prenášaní nepríjemných pocitov. Bola to jej parketa. Ako ju poznal, o chvíľu začne rozvíjať nejaké teórie o tomto mieste.

„Vieš, ja si myslím, že existujú miesta, ktoré sú čudné. A dejú sa tam čudné veci. Stále. Keď tam prídeš, vieš že sú čudné, cítiš to. A potom sa začnú diať čudné veci aj tebe."

Sprchoval sa v malej kúpeľni a predstieral, že nepočuje. Nad týmto sa mu naozaj nechcelo meditovať. Mal teraz celkom iné chúťky. Aj pri letmej predstave ich naplnenia mu penis zúrivo pulzoval. Už sa nevedel dočkať! Anna zatiaľ ležala na posteli, vysprchovaná, oblečená v krátkej košieľke, pripravená na súlož. Predtým ešte nejaké tie drahoty a odmietanie. Bez toho sa to nezaobíde.

„Aj ty si myslíš, že toto miesto je čudné?" zakričala na neho.

Predstieral, že nepočuje, aby jej nemusel odpovedať „áno". Ak by jej takéto dojmy potvrdil, len by ich posilnil. Anna svojim strachom, náladám a rozpoloženiam silno podliehala, takže by mohlo byť po sexe. To nechcel. A netúžil ani počuť sám seba, ako hovorí niečo také. Na penzióny nebol zvyknutý, možno to bolo tým. Naozaj sa tu necítil dobre.

Domáca mohla mať tak štyridsať, štyridsaťpäť. Blondína neforemnej postavy v rozťahanom tričku a zodratých džínsach. Pozerala televízor. Keď vošli, vstala, nahodila úsmev presakujúci falošnosťou a začala sa im prihovárať presladeným tónom. Ivan mal pocit, že v ňom zaznieva chlipnosť. Namaľované oči sa jej leskli. Možno si predstavovala, čo budú spolu robiť na izbe. Možno by... Zarazil takéto predstavy!

Izbu mali na prízemí v zadnej časti domu. Z prvého poschodia sa ozývali akési zvuky, určite tam niekto bol. Zdalo sa, že sú to detské hlasy snažiace sa byť potichu. Ivan si spomenul na tmavé okná poschodia. Možno sa hrajú po tme.

Izba nebola veľká, zato však pekne zariadená. Starožitný stolík a stoličky, široká posteľ pre dvoch, vyrezávaná skriňa v kúte. Hneď vedľa dverí boli ešte jedny - viedli do minikúpeľne so sprchovacím kútom a záchodom.

V dvoch stenách boli zasadené veľké okná. Mali závesy len do polovice, čo nebolo veľmi príjemné. Spodná časť zostávala nezakrytá. Priložil dlane k chladnému sklu a pozrel von. Z bočného okna uvidel len holé úpätie malého kopca, zo zadného prázdne pole strácajúce sa v tme. Pôsobilo to tiesnivo.

Na stenách viseli dve reprodukcie nejakých obrazov uväznené v gýčovitých zlatých rámoch. Na oboch pózovali nahé ženy so zvláštne pretiahnutými hlavami. Ivan si všimol, že jediným detailom na ich veľkých hlavách boli veľké vyvalené oči. Na oboch obrazoch celkom čierne, akoby ich niekto dodatočne začarbal. Možno nejaké dieťa. Striaslo ho. Ich nehybné čierne pohľady sa zabodávali do ticha izby. Zo stropu visel umelohmotný luster, ktorý dokonale neladil so starožitným nábytkom. Svietili len dve žiarovky.

Ivan zastavil prúd vody, utrel sa a vyšiel z kúpeľne. Anna už čakala. Tentokrát ani nerobila veľké drahoty. Milovali sa do noci.

Prebudil sa. Mal pocit, že je niekto iný. Niečo nebolo v poriadku. Z tela mu vychádzal iný pach, než zvyčajne. Nikdy predtým si niečo také neuvedomoval. Teraz si to okamžite všimol. Možno zmena toho zápachu ho prebudila. Možno to, že bol odrazu niekto iný. Zodvihol ruky, pozrel na ne. V tme toho veľa nevidel. Ale pokožka vyzerala byť suchá a vráskavá, prsty neprirodzene skrivené.

Anna pokojne oddychovala. Jej dievčenské telo ho priťahovalo ako magnet. Nie tak ako pred niekoľkými hodinami. Teraz naozaj cítil, že sa maličké čiastočky jeho kože, vnútorností aj kostí odliepajú, ticho prelietajú na ňu a lepia sa na jej obnažené ramená, chrbát i zadok. V tichu izby dokonca počul ich šumenie. Alebo sa mu to zdalo.

Z úst sa mu vydral tichý prerývaný ston. Podobné zvuky vydávajú jaštery tesne pred párením; videl to v nejakom dokumente. Na brade cítil stekajúcu slinu. Zmena jeho tela už prestala byť zaujímavá. Všetka pozornosť sa upriamila na mladé ženské telo ležiace vedľa. Pravidelne a zhlboka oddychovalo. Netušilo, čo ho čaká. On to už vedel. Chvejúca sa starecká ruka sa pohla. Vyrazila pomaly a lenivo. Ako veľký had si razila cestu perinami; ticho kĺzala po bielej plachte.

Košieľka sa jej vyhrnula, malý zadoček už vábivo čakal. Ivan naň dosiahol končekmi prstov; potom ho lačne zovrel do dlane. Niečo také nemal už desiatky rokov! Uvedomoval si, že tá myšlienka je nezmyselná, no zároveň to bola pravda. Nedalo sa to pochopiť. Bol to on, ale zároveň aj niekto iný. Niekto starý, zlý a veľmi, veľmi chlípny. Ležal pri Anne, len niekoľko centimetrov od nej a ona spokojne spala v dôvere, že je to Ivan. Dokonca sa inštinktívne pritisla na jeho ruku. Ten druhý Ivan od potlačovanej chlipnosti vrčal. Takúto hebkú pokožku s tou správnou vôňou nedržal v dlani už... Vlastne odvtedy... Celých šesťdesiatštyri rokov... Všetko, čo prišlo potom, boli len náhradky.

Teraz sa perinami pomaly sunula jeho druhá ruka. Mierila k prsiam. Anna sa pod vplyvom dotykov trochu zavrtela, no spala ďalej. Reumou pokrivené a deformované prsty jej prechádzali popri hrdle. Asi z nich zavanul starecký zápach - odvrátila tvár.

Ivan sa už vôbec necítil byť sebou. Ten druhý ho postupne vytlačil. Jeho pôvodná identita slabo plápolala kdesi na úplnom okraji vedomia. Zdalo sa mu, že v ústach má len dva, či tri zuby. Penis mu napriek prudkého vzrušeniu nestál, len mierne stvrdol a v občasných intervaloch vypúšťal kvapky akejsi tekutiny. Nebol to ani moč ani semeno. Asi z každého trochu.

Spočiatku nemal veľa síl, ale nezameniteľná vôňa vychádzajúca z vedľa spiaceho mäsa do neho vnikala a prebúdzala ho k životu. Zadok stláčal chlípne, no jemne; nechcel ju zatiaľ zobudiť. Bol by radšej, keby sa prebudila, až keď ju celkom objíme. Dlaň druhej ruky pomaly vsunul pod látku košieľky. Končekmi prstov dychtivo nahmatal prsia. Nemala ich veľké. Skôr také dievčenské, ale pevné. To mu vyhovovalo. Zovrel ľavý prsník. Začal sa prisúvať celým telom. Pritlačil sa k nej najprv panvou a penisom. Prevalila sa ním vlna roky odopieranej slasti. Na brade pocítil ďalšie sliny. Potom sa k nej pritlačil celý.

Začala sa preberať. V polospánku sa k nemu s úsmevom natočila, našpúlila pery. Neodolal. Prisal sa k nim. Nebozkával, skôr sa hltavo sýtil. Zarazila ju jeho nástojčivosť. Takisto nepríjemný, neobvyklý zápach, čo mu vychádzal z úst. Dokonca sa jej zazdalo, akoby vôbec nemal zuby. Jej jazyk narazil len na vlhké ďasná. Otvorila oči.

Pritlačil si ju k ústam, aby stlmil jej výkrik.

Naširoko otvorenými očami skúmala hrozivú tvár jednookého starca, ktorý ju bozkával. Okamžite sa prebrala. A od šoku skoro znova stratila vedomie. Neznámy starec sa ju pokúšal znásilniť! Prstami jej vnikal do vagíny, pritláčal si ju na svoje práchnivejúce telo. Kričala, ale prisal sa k nej, svojimi roztiahnutými ústami pohltil výkrik. Skončil v jeho útrobách tak, ako chcel pohltiť aj ju.

Ivan sa cítil ako kvapka vody na konci cencúľa. Ten zmrznutý ľad bol tento starec. Čosi z neho vychádzalo, vylievalo sa, prúdilo. A práve to, tieto jedovaté výlučky, zaplnili jeho telo a myseľ. Vytlačili ho, nafúkli ako balón. Kedysi videl obraz nazvaný Kalich chlipnosti. Bol na ňom kalich pod strapcami sladko, no skazene a jedovato vyzerajúceho hrozna. Z nich vytekal akýsi hnus, znázornený na obraze nechutnou zelenou farbou, a stekal do kalicha. Ivan si pripadal ako ten kalich.

Starec tu v skutočnosti nebol, ležal niekde inde, možno spal, umieral alebo sa topil v delíriu. Ale čosi z neho vyliezlo, vyplavilo sa, ejakulovalo. Žiadne astrálne telo, žiadne takéto sračky! Toto bolo ako zelená šťava vytlačená z naliatej bobule hrozna chlipnosti. Vylúčilo sa to z neho a vlialo do Ivana, ktorý prestal byť Ivanom. Ten starec tu zároveň naozaj bol. Spoza okna zaznievalo škrípanie topánky o štrk. To k tomu patrilo. Samozrejme, že vonku nikto nestál, ani sa tam nikto krívajúc nešmatlal. Platili obe pravdy. Naraz. Ivan nikdy nepočul o takom pojme, ale starec mu ho zašepkal. A v okamihu bolo všetko jasné. Hrozné, ale jasné. V Penzióne Dremi sa práve prekryla polnočná, snová strana bytia s tou dennou, reálnou. Ivan s Annou v tomto prieniku skutočnosti a snov uviazli. Najhoršie na tom bolo, že nie sami. Starec s jedným okom sa rozosmial a začal Annu mlátiť. Vedel, že potom bývajú povoľnejšie.

Ivan sa prebral. Už to bol on. Sám v prázdnej izbe. Posteľ pofŕkaná krvou. Stále tma, no aspoň svietil mesiac. Izba hučala tichom. A ešte niečím. Zlom. Nemal lepší výraz, aj keď tento mu pripadal smiešny. Najmä po tom, čo zažil. Nevedel ten zážitok nijako zaradiť. Nebol to ani sen, ani skutočnosť. A zároveň oboje. Išiel sa z toho zblázniť. Triasol sa na celom tele. Myseľ mu začínala fungovať až teraz. Kde je Anna?

Utiahol sa do kúta izby, skrútil sa a čakal. Hrôza ho premohla. Vystupovala zo stien, podlahy aj nábytku. Nejakou časťou vedomia chápal, že starec Annu odniesol do svojho kráľovstva - kdesi do útrob Nádeje. Niekde tam, v niektorej z malých tmavých izieb na vŕzgajúcej kovovej posteli ležal. Ivan to cítil, keď nebol sebou. Vnímal to ako svoje vlastné spomienky. Starcova smrť sa blížila. Jej predtucha, spolu s nádormi metastázovanými po celom tele, v ňom odomkli zlé, temné spomienky; dovolili im vystúpiť z polnočnej strany a zakrútiť sa s realitou do spoločného víru. Vďaka nádoru tlačiacemu na jedno z neprebádaných mozgových centier, sa tieto spomienky vyliali z jeho hlavy ako čierny atrament. Postupne vyplnili priestor izby. Žiadna zo sestričiek do nej už nechcela vstúpiť. Navzájom si to nepriznali, ale na záblesky príšerností, aké tam zazreli kútikom oka, nikdy nezabudnú. Do izby číslo 261 nevstúpia, kým je tam on.

Starec bezvládne ležal na posteli a umieral. Už to nepotrvá dlho. Možno deň, možno pár hodín. Z izby sa ako čierne chápadlá šírili výrony jeho hnilobných, jedovatých spomienok. Ovládli chodby, prenikli až do suterénu. Mal ich veľa. Bol ako hlboká studňa hrôz. Váha zla v starcových činoch prerazila dno studne a cez vzniknutý otvor sa z útrob jeho mysle valilo peklo. Vnútro ústavu aj všetkých jeho obyvateľov zachytilo do svojich zákrut. Potom sa vyvalilo von. Starec ležal a umieral. Teritórium pokriveného kráľovstva jeho hrôz rástlo. Rýchlo pohltilo okolité polia aj penzión Dremi.

Ivan vstal. Vedel, že Anna je niekde tam. Že si ju ten starec zobral, aby... To nevedel. Bol si však istý, že starcov zámer s Annou bude príšerný. Zvrhlý a perverzný, to všetko spôsobom, ktorý už nie je ľudský. Nejakým nevýslovne pokriveným, deformovaným spôsobom, aký zdravá ľudská myseľ nedokáže postihnúť a už vôbec nie pochopiť.

Zhodil zo seba pyžamo, obliekol sa. So sebazaprením vykročil k dverám. Išlo to ťažko; každý krok bol súkromnou vojnou. Potil sa. Ešte nikdy sa takto nepotil. Najradšej by zostal schúlený v izbe. Puto k Anne však bolo prisilné. Mohol si nahovárať, že sú len občasnými milencami, že vlastne o nič nejde a že je veľa dôvodov, pre ktoré by ich vzťah nemal prerásť do niečoho vážneho. To všetko boli slová. Skutočnosť boli jeho prsty otáčajúce kľúč v zámke. V zámke dverí oddeľujúcich ho od oživeného šialenstva. Otvoril ich. Najprv len na malú škáru, potom celkom.

Starec spomínal na prenesenie tela Andreja Hlinku z cintorína do mauzólea v októbri 1939. To bola sláva! Do Ružomberka prišli najväčší páni nového štátu. Vodca Jozef Tiso, predseda vlády Vojtech Tuka, hlavný veliteľ Hlinkovej gardy Šaňo Mach, minister zahraničia Ďurčanský. A veľa ďalších.

Stál na stanici v novej gardistickej uniforme, napäto čakal. Len pár krokov od neho stáli mestskí páni. Sám starosta Ružomberka - Anton Mederly s veľkou pozlátenou reťazou s erbom mesta na krku. Počasie im veľmi neprialo, no zimu nikto necítil. Každého niečo hrialo. Taká bola doba. Antona Grischa hriala nová uniforma. Do Hlinkovej gardy vstúpil hneď, ako sa dalo. Ešte ako chlapca ho rodičia brávali na námestie, keď Hlinka rečnil. A malému Antonovi sa zdalo, že reční dobre. Vedel sa rozohniť, aj ponadával, správny farár to bol. Neraz sa počas jeho reči chlapi pobili. A on sám veru prilial rečou ďalší olej do ohňa. Nevadilo mu, keď tieklo trochu tej krvi. Preto sa malému Antonovi páčil. Anton mal rád, keď tiekla krv. No a keď ani pán farár proti tomu nič nemal, nemohlo na tom byť nič zlé. Preto neskôr Anton Grisch vstúpil do Hlinkovej gardy.

Najprv to bolo len také hranie. Tí, čo na to mali, si za dvestošesťdesiat korún vo firme Trvodev na Mostovej ulici kúpili uniformy. Tí, čo na to nemali, chodili v civile a nosili len gardistické čiapky. Antonovi na novú uniformu prispeli rodičia. Inak by aj jemu zostávalo nosiť len čiapku. Dvestošesťdesiat korún, to bol veľký peniaz. Veď jedlo so štyrmi chodmi v Kultúrnom dome stálo sedemnásť korún.

Či už uniformy mali, alebo nemali, zrazu boli gardisti. V Ružomberku vzniklo župné veliteľstvo. Rečnili im všelijakí páni, učili ich. Sám nový pán farár Ferenčík ich zaúčal, burcoval a sľuboval odpustky, nech by sa už stalo čokoľvek. Anton Grisch presne nevedel, čo by sa malo stať. Iba dúfal, že konečne potečie nejaká tá krv. Zatiaľ jej veľa netieklo. Sem-tam kvapka, pri športe. Garda organizovala súťaže v atletike, šerme, lyžovaní aj plávaní. Niekedy sa trochu krvi ukázalo, ale nebolo to ono. Stále sa sľubovalo, malo sa ísť na komunistov, Čechov, Židov, luteránov aj liberálov, no skutky žiadne. Len občas nejaká ruvačka. Antona postupne opúšťala nádej.

Ale potom prišiel štrnásty marec 1939, vznikla Slovenská republika a veci sa začali hýbať. Vodca Tiso bol akýsi nevýrazný. Niekedy síce zahromžil, ale slabo. Keď mu na zasadnutí slovenského snemu vo veľkej dvorane Kultúrneho domu Anton s nadšením zahajloval, neopätoval mu tento nemecký pozdrav. Zato Tuka a Mach, tí ruky dvíhali. Tí mu veru odzdravili nemeckým pozdravom, aj do očí pozreli. Anton Grisch okamžite vedel, že sú jeho. A on, že je ich. Oj, keby títo mohli, hneď by krvi tieklo! Tak si myslel.

Prešiel rok-dva a ukázalo sa, že Anton Grisch mal pravdu. Čosi v ňom malo pravdu, niečo v ňom malo neomylný odhad. Vedelo to vycítiť svojich. Tých, čo tiež mali radi, keď tiekla krv. Hlavne vďaka Tukovi a Machovi začalo nepriateľom Slovákov naozaj prihárať. Najmä Židom.

Spomienka na chvíľu, keď Anton Grisch napľul na Nemeckej ulici do tváre starému Židovi Friedmannovi, vystúpila s neobyčajnou silou. Anton kráčal s tromi či štyrmi kamarátmi gardistami po ulici, a tu zrazu starý Friedmann. Učil ich kedysi na ľudovej škole zdravovedu. Anton Grisch nezaváhal, vykročil, zastal len kúsok pred nim a napľul mu do tváre. Starý Friedmann zbledol, no nijako sa nebránil. To Antona Grischa sklamalo, už vo vrecku chytal svoj kovový boxer. Friedmann na neho ale len zízal, nič nevravel, len ho prevrtával tým svojím pohľadom. Možno si myslel, že takto na Antona Grischa zapôsobí. Ale kdeže. Ten sa len utvrdil v názore vyčítanom z brožúrok vydaných Stranou, že Žid nie je človek. Človek by sa zachoval inak. Nezízal by. Grischovi kamaráti sa smiali na jeho kúsku. Jemu ale stále niečo chýbalo. Nahol sa teda ešte raz k Friedmannovi a zakričal mu do tváre: „Už za chvíľu k vám prídeme, poberieme všetko, pojebeme tú vašu ryšavú dcéru a pôjdete s holými riťami preč z nášho Slovenska!"

Presne tak sa aj stalo. V marci 1942. Konečne prišiel príkaz na transportovanie Židov. V tom čase už skoro nič nemali. Podniky im zlikvidovali alebo arizovali. Väčšina arizátorov bola zároveň členmi Ružomberského katolíckeho kruhu. Aj Anton Grisch ním bol. Považoval sa za dobrého katolíka. Pán farár Hlinka aj pán farár Ferenčík mu to na kázňach potvrdzovali. Ako dobrý katolík mal brať Židom.

Veď s nimi naozaj niečo nebolo s kostolným poriadkom! Ružomberok mal niečo cez pätnásťtisíc obyvateľov. Židov tu bolo hádam sedemsto. A tých sedemsto vlastnilo viac ako sto podnikov v meste. Len máloktorý podnik nebol židovský. Preto bolo správne a katolícke Židom brať a Slovákom dávať. Ale aj tak svoj majetok zaťažili nejakou kliatbou, lebo väčšina podnikov, ktoré začali spravovať samotní Slováci, čoskoro skrachovala. Akýmsi zázrakom fungovali ďalej len tie, v ktorých si nechali Žida ako poradcu. Aj z toho bolo vidieť, že Židia nie sú ľudia, ale čerti, čo sa spriahli proti dobrým katolíkom. Tak sa to písalo v brožúrkach, proti ktorým v meste ani farár a kňazi nič nenamietali. Takže to asi tak bolo. Na druhú stranu, Židia trtkali rovnako ako ľudia. Anton Grisch si to s kamarátmi gardistami odskúšal na Friedmannovej dcére. Presne ako mu sľúbil.

Friedmannova rodina mala ísť do jedného z prvých transportov, hneď v marci. Ráno o piatej mali byť na stanici, čakal na nich vlak. Gardistickí junáci sa schuti zasmiali, keď uvideli, že pre Židov sú pripravené dobytčie vagóny.

„Tak im treba! Sú svine a pôjdu ako svine!" hovorili si, keď dohliadali na nočný pokoj v meste. Boli už dosť opití, pálenkou aj šťastím z udalostí toho marca, keď im napadlo, že by mohli ísť skontrolovať, či sa Židia už chystajú. Veď boli dve hodiny v noci; za chvíľu mali byť na stanici. Tak sa vybrali pozrieť Židov. Zašli k Friedmannovcom. Vyzeralo to, že v byte je ticho. To sa im nezdalo, priam ich to rozhnevalo. Židia sa majú zberať na cestu a nie drichmať! V dobytčiakoch sa dosť vydrichmú!

V záujme veci teda vykopli dvere. Friedmannovci sa vyhrnuli z postelí ako vši. Kufre mali síce zbalené, pripravené v chodbe, ale drichmali. To gardisti nemohli nechať tak. Začali na Židov kričať. Oni boli najprv ticho, potom sa rozkričali tiež.

To bolo na gardistov priveľa. Hneď si všimli najstaršiu Friedmannovu dcéru Reginu. Niektorí z nich si ju všimli už dávnejšie, v meste. Pekne stavaná, nemala výzor Židovky. A tie jej dlhé ryšavé vlasy, ako tie dráždili! Teraz pred nimi stála len v nočnej košeli. Vystupovali na nich jej plné prsia, rozhorčenie jej do tváre vohnalo červeň. Ako milovanie.

Pozreli na seba, zistili, že všetci myslia na rovnaké. Traja sa vrhli na Friedmanna, jeho ženu a dve menšie detiská. Začali ich šľahať opaskami, kopať, Friedmannovi sa ušlo aj päsťou. Ďalší štyria chytili Reginu. Zapchali jej ústa, vyhrnuli košeľu, dvaja si pripravili opasky. Chvíľu zaváhali keď na nich dopadla bieloba jej tela, no potom si žiadostivosť prerazila cestu. Najprv chceli trochu tej krvi, preboha, konečne trochu tej krvi! Semeno príde na rad až potom. Naložili jej opaskami na ten biely zadok aj chrbát, židuli drzej. Nemala si na nich hubu otvárať. Najprv jej ju museli držať, potom už nebolo treba - len plakala a ticho pišťala, keď ju niektorý pretiahol opaskom po zadku. Nakoniec nebolo treba držať vôbec. Sama zostala na kolenách a rukách s otrčeným zadkom. Postavili sa okolo nej, žartovali o jej židovsky bielom tele, občas ju premacali rukami alebo švihli opaskom. Aj sa striedali s tými druhými, lebo Friedmanna a rodinu bolo treba udržovať v druhej izbe. Napokon to bol Anton Grisch, kto po nadávkach na hnusné židovské plemeno nevydržal, rozopol zips na uniforme a zaboril do ešte stále zversky poslušne otrčenej Reginy svoj stvrdnutý úd. Teraz sa znova začala brániť aj vrieskať, ale ostatní ju rýchlo skrotili. Keď skončil, postupne sa vystriedali všetci. Bolo to ich zasvätenie, všetci to cítili. Až teraz sa stali skutočnými Kristovými vojakmi, ako im prednášal Vojtech Tuka. Boj proti diablovmu Židovi ich spojil, stali sa bratia. Ďalší Židia, čo boli v dome, neprišli Friedmannovcov ratovať. Asi sa báli a zostali zalezení vo svojich pelechoch.

Nadránom dobitú, nariekajúcu a zúboženú rodinu Izidora Friedmanna sami odviedli na stanicu a kopancami naložili do dobytčiaku. Nikto sa na nič nepýtal. To patrilo k tejto parádnej dobe. Gardistov sa nikto na nič nepýtal.

Vnútro penziónu sa topilo v tme. Nežiarilo ani svetielko na sporáku v kuchyni. Tam Ivan mieril. Zakrádal sa popri stene, dychčiac od napätia. Za kuchynským stolom niekto sedel. Oknom sem prenikalo trochu svetla, rozoznal nejasnú siluetu. Zdalo sa, že sedí chrbtom k nemu. Nehýbala sa. Ivan by sa jej najradšej vyhol, no vstupná hala bola za kuchyňou. Cesta viedla rovno okolo postavy. Otváraním okien šramotiť nechcel. Chcel sa von dostať čo najtichšie. Mal pocit, že na tom záleží.

Postava stále sedela. Nehýbala sa. Ivan v šere rozoznal rozťahané tričko. Domáca. Sedela za stolom chrbtom k nemu, hlava mierne sklonená. Možno spala. Ivan dúfal, že spí. Nestál od nej už ani dva metre. Potichu našľapoval ďalej. Keď sa dostal na jej úroveň, začal veriť, že naozaj spí. A keby spoza oblaku nevyšiel mesiac, mohol si to myslieť ďalej. Bolo by to lepšie. Mesačné lúče ale vnikli do kuchyne. Dopadli na jej tvár. Nespala. Široko roztvorené oči upierala na stôl. Zreničky jej kmitali do bokov. Ústa naširoko rozďavené. Lícne svaly jej museli celkom stuhnúť. Po brade pomaly stekal prúd slín. Ivan zastal. Nevedel, či sa na neho už - už nevrhne. Ale ona len sedela, pozerala na stôl, nereagovala. Občas si rukou neprítomne uhladila vlasy za uchom.

Vykročil ďalej.

Vtedy sa ozvala. Vôbec neznela ako predtým. Hovorila ona, ale z úst vychádzal hlboký mužský hlas. Jej hlasivky boli len ampliónom niekoho iného.

„Hovorili mi, pred niekoľkými dňami, aj vy ste zaiste počuli, vraj už aj tuná, v Malých Karpatoch, vraj už aj na Slovensku sú partizáni. A môžu nebezpečne rušiť naše oslavy."

Ivan stuhol, od hrôzy sa prikrčil. Vôbec mu to nedávalo zmysel. Hlas pokračoval a naberal na nástojčivosti.

„Usmieval som sa, lebo na tie výzvy z Londýna i z Moskvy, aby sme my tuná partizánčili, niet inej odpovede a lepšej, ako úsmev."

Vtedy hlas spoznal! Alexander Mach, hlavný veliteľ Hlinkovej gardy a minister vnútra v Slovenskom štáte. Ivanovi kedysi záznam tejto reči púšťali. Ešte na základnej škole. Absurdita situácie, skutočnosť, že ho počuje v penzióne Dremi z úst domácej, na neho doľahla. Sťažka dýchal. Začal chápať pokrivenie sveta, v ktorom sa ocitol. Niečo zostalo skutočné, pôvodné, z dennej strany. Ale zmiešalo sa to s prvkami polnočnej strany niečích spomienok a snov. Groteskná koláž naháňajúca hrôzu. Netušil, prečo sa tu objavil prvok z obdobia prvého Slovenského štátu.

Príhovor sa zasekol uprostred vety. Po chvíli sa začal opakovať od začiatku. Domáca ho vyslovovala rovnako ako po prvýkrát. Ivan to nevydržal, rozbehol sa k východu. Prebehol cez verandu, vrhol sa k dverám. Neboli zamknuté. Z prvého poschodia sem doľahol ďalší zvuk. Tri, či štyri deti museli zborovo recitovať:

„Od Žiliny ide vlak

a v ňom sedí Šaňo Mach.

Všetci Židia utekajú

lebo majú strach."

Ivan trhnutím otvoril dvere a vyšiel do tmy.

Svietil Mesiac. Polia vyzerali normálne. Až na to, že tu okrem nich nič iné nebolo. Tiahli sa po kopcoch všetkými smermi, asi donekonečna. Polnočná strana starcovej mysle tu prevládla. Pomedzi polia sa tiahol kúsok cesty. Len malý úsek, akoby omylom položený hlboko do poľa. Viedol k tomu, čo tu nemohlo chýbať. Domov dôchodcov Nádej stál na svojom mieste, do posledného detailu, tak ako na dennej strane. Všetky svetlá zhasnuté, len v jednej izbe sa svietilo.

Ivan by sa najradšej rozbehol čo najďalej, priamo do polí. Zábleskom intuície však chápal, že by nikam nedošiel. Mohol by v tých poliach kráčať navždy. Jediná cesta ako sa dostať z tejto mŕtvej zátoky reality a prízračných spomienok viedla cez Nádej. Vykročil tým smerom.

Pri kúsku cesty stál čierny autobus. Starý typ zo štyridsiatych rokov. Pred malou chvíľou tam nebol. Teraz stál pri okraji cesty, akoby tam patril odjakživa. Ivan zaváhal, ale potom sa pobral okolo neho. Skúmal ho očami, behal pohľadom po jeho zastretých oknách. Spolovice očakával, že sa roztvoria dvierka a vybehne z nich nejaká príšera. Nič sa ale nestalo. Čierny autobus len tak stál. Uprostred nekonečných polí, na kúsku asfaltovej cesty. Možno to bolo ešte horšie, než tá príšera. Ivanovi zaľahlo v ušiach od tlaku aury, akú vyžaroval. Nedala sa presne popísať. Bola to... smrť?

Kým autobus obišiel, pot ho celého zmáčal. Od Nádeje ho delilo necelých dvesto metrov.

Anton Grisch vedel, že Židov v Poľsku vraždia. Každý, kto chcel, to vedel už od štyridsiateho druhého roku. Transporty vtedy trvali od jari do jesene. Správy o tom, že Židov v Poľsku dusia plynom a spaľujú, sa do Ružomberka dostali niekedy v lete.

Keďže organizovanie a vykonávanie transportov pripadlo gardistom, Anton Grisch sa s kamarátmi navystrájal veľa čertovín. Radi na Židov natlačených v dobytčích vagónoch pred odjazdom pokrikovali, aby sa sem už nevracali ani ako popol, keď vyletia hore komínom.

Občas sa tiež potešili s niektorými Židovkami pred tým, ako ich poslali do Osvienčimu. Pri jednej takejto príležitosti si Anton Grisch všimol, že Židovka mala na sebe priveľa vzácnych šperkov. Nahlásil to veliteľovi a vďaka jeho hláseniu odhalili ďalší židovský podvod. Aj pred odchodom sa ich Židia ešte snažili okrádať. Nerešpektovali vyhlášky, chceli si svoj majetok odniesť, namiesto toho, aby ho odovzdali. Odvtedy sa pred transportom museli dať všetky Židovky povinne prehliadnuť. Dialo sa tak v synagóge, neďaleko železničnej stanice. Gardisti to miesto vybrali preto, aby si Židia nemysleli, že si môžu dovoľovať všetko. Aj pán farár Ferenčík tento nápad schválil. A tak sa v synagóge porozkladali plenty, za ktorými sa Židovky museli zobliecť a poukazovať vybraným gardistom všetky telesné otvory, či v nich neodnášajú nejaké šperky. Anton Grisch dával pozor aj na náušnice. Niektoré bývali zo zlata. Ak sa mu zapáčili, zvykol ich Židovkám vytrhávať priamo z uší. Veď čo, z prehliadky išli do transportu, nemali sa komu sťažovať.

Štyridsiatydruhý rok považoval Anton Grisch za svoj najkrajší. Stále ho však trochu zarmucovalo, že Židov nevidí umierať, že netečie viac krvi. To sa zmenilo až v štyridsiatomštvrtom.

Vtedy vypuklo povstanie. Anton Grisch nechápal, ako sa niektorým Slovákom nemôže v ich vlastnom štáte páčiť. Veď zatočili so Židmi, Čechmi, luteránmi, komunistami aj liberálmi. Mali katolícky štát, podniky po Židoch, dostatok jedla do žalúdka. Na Slovenskú republiku dohliadal sám Führer z Nemecka, stačilo iba poslúchať a bolo dobre. Niektorí zradcovia sa ale spojili s boľševickými čertmi a spolu s nimi chceli rozvrátiť západnú civilizáciu. Aspoň tak sa písalo v Gardistovi. Aj katolícki biskupi sa postavili proti ich počínaniu a vyjadrili podporu slovenskej vláde, ktorá držala s Führerom. A keď už oni takto, tak to muselo byť jedine správne.

Na potlačenie povstania začali vznikať Pohotovostné Oddiely Hlinkovej Gardy. Anton Grisch sa až triasol, aby mohol do nejakého vstúpiť. Mal na to všetky predpoklady. Vďaka horlivosti absolvoval tesne pred vypuknutím povstania Okresnú školu Hlinkovej gardy. Pozorne počúval všetky prednášky v sále Liptovského múzea a stal sa poddôstojníkom. Do pohotovostného oddielu by ho privítali s otvorenou náručou. Nanešťastie v Ružomberku žiadny nevznikol. Ale keďže prejavil silný záujem, veliteľ mu vybavil preradenie do Banskej Bystrice.

Anton Grisch sa vznášal od šťastia. Bystrica - nedávno ešte hniezdo povstalcov - padla, bolo tam treba robiť poriadky. Veliteľ mu do služobnej knižky napísal, že má „tie správne predpoklady" na takúto prácu. Anton Grisch už čoskoro po príchode do Bystrice zistil, ako doteraz živoril. Až teraz tiekla krv tak, ako si vždy prial.

Aj keď v Bystrici malo svoje sídlo aj nemecké gestapo, zatknutých komunistov, povstaleckých banditov a Židov bolo toľko, že nešlo všetkých povraždiť v jeho mučiarňach. Robili ťažkosti až dokonca, aj so svojím umieraním. Dokopy niekoľko stoviek ľudí. Nemci už vedeli ako na to. Nestačilo zabiť komunistu, banditu alebo Žida. Bolo treba vykántriť celú jeho rodinu, vytrhnúť burinu aj s koreňom.

Na ústredí zvolili ako vhodné miesto dedinu Kremnička neďaleko Bystrice. Gardisti teda vybrali prvú dávku. Tak zvykli označovať skupiny väzňov určené na „zvláštne zaobchádzanie". Brali celé rodiny. Vo väzení im povedali, že ich odvážajú na práce. Bolo to tak lepšie. Síce pribudli starosti s batožinou, ale desiatky obetí tupo, poslušne nastúpili do špeciálneho čierneho autobusu. Prvú dávku takto odviezli piateho novembra nad ránom. Anton Grisch si tie dátumy pamätal, akoby to bolo včera.

Na mieste zastali okolo pol šiestej. Najprv vystúpili gardisti, potom začali vyvádzať väzňov. Asi pätnásť, dvadsať rodín. Najvnímavejšie boli deti. Nedali sa ich rečami oklamať ako dospelí. V ich mysliach ešte nebola zakorenená smrť, preto sa jej tak veľmi nebáli a neverili rečiam, ktoré vytvárali falošnú nádej. Ich plač a smrkanie Antona Grischa znervózňovali. Na druhej strane, prosebné pohľady žien naplnené strachom mu robili dobre. Hlavne po vypitej pálenke. A tej si veru cestou dopriali. Všetci gardisti to potrebovali, aspoň pri prvej dávke. Neskôr ich opila krv.

Podišli trochu viac do lesa. Väzni pochopili, začali kvíliť a nariekať. Gardisti vytvorili špalier, zbraňami na nich mierili a po jednom ich brali k protitankovému zákopu z povstania.

„Kľakni suka!" zakričal Anton Grisch na prvú dovedenú ženu - asi sedemdesiatročnú starenu. Namieril jej pištoľou na hlavu. Do poslednej chvíle žobrala o milosť. Stlačil kohútik s vedomím, že teraz je Kristovým vojakom, ako mu opakoval predseda vlády Vojtech Tuka a mnohí farári. Ešte to nebolo ono.

Ani pri ďalších piatich to ešte nebolo ono. Traja z nich boli zrelí chlapi, plakal iba jeden z nich. Ďalšie dve boli deti. Asi trojročný chlapček stŕpnutý hrôzou. Nezabil ho na prvýkrát, guľka mu preletela lícom. Musel ho po chvíli neznesiteľného vreskotu doraziť druhým výstrelom. Posledné z pätice bolo bábätko. Priniesol mu ho ďalší gardista. Anton Grisch bez zaváhania prevzal malého komunistu usilujúceho o rozbitie západnej civilizácie a jej katolíckych pilierov. Nedal sa pomýliť jeho nevinným vzhľadom. Vyvliekol ho z perinky, chytil za nohy, zdvihol a prestrelil mu hlavu. V skupine väzňov sa tomu prizerala jeho matka. Zavýjala, akoby ju brali na nože, dvaja gardisti ju museli držať. Anton Grisch pred chvíľou popravil aj jej muža.

Až teraz to bolo ono! Padla mu do oka. Jej tvár plakala bez sĺz, celkom zlomená ľudská bytosť. Zašiel si po ňu sám. Bola krásna. Jej mladosť ho povzbudila k ešte väčšiemu nasadeniu za Krista.

Zavŕtal jej hlaveň do rebier.

„Bež! Bež k jame!" Strkal do nej. Naozaj pobehla. Nie dosť rýchlo. Dal jej silné zaucho. Páčilo sa mu dotýkať sa jej dlhých svetlých vlasov. Páčilo sa mu ju biť s vedomím, že o chvíľu bude mŕtva.

„Ty kurva partizánska! Jebala si s partizánmi, čo? Zradila si tým Krista. Kľakni, špina!"

Mechanicky plnila jeho príkazy. Bola v príliš veľkom šoku, aby sa bála. Preto jej najprv strelil do ramena. Spadla na kopu mŕtvol a zvíjala sa bolesťou. Kričala. Dal si pekne na čas, kým jej strelil do hlavy. Ostatní gardisti sa smiali.

Postrieľanie prvej dávky trvalo asi dve hodiny. Poslední väzni, tí ktorí sa dívali na popravu všetkých ostatných, celkom stratili rozum. Už to neboli ľudské bytosti. Anton Grisch v ten deň zabil štyridsaťtri ľudí. Počet si pamätal s primeranou hrdosťou.

Ivan sa zakrádal cez záhradu Nádeje. Bolo tu chladno. Tento rys zostal oproti realite nezmenený. Presnejšie, táto čiastka reality zostala na svojom mieste. Iné nie. Napríklad na holých, zimou a chladom ošľahaných jabloniach viseli veľké jablká. V tme vyzerali ako prízračné čierne gule. Zrejme nejaký fragment zo starcových spomienok. Jeden z mnohých, ktoré sa tu pomiešali so skutočnosťou do bizarného kokteilu. Ivan bol asi jediný, komu zostala zdravá myseľ na to, aby rozoznával morbiditu týchto spojení. Všetkým ostatným jedovaté výplody starcovej mysle prenikli do hláv. Ivan nikdy nebol citlivý. Ani sa mu nikdy nesnívalo. Možno preto sa k nemu tento myšlienkový vírus nedostal.

Priblížil sa k sklenej bráne Nádeje. Vo vestibule šero. Na stenách svietili poplachové diódy. Vydávali len mdlé svetlo. Dali sa rozoznať akurát tak obrysy miestnosti. Typicky chladná a neosobná vstupná hala podopieraná dvoma hrubými stĺpmi. Nápis Nádej nad vchodom sa k chladu, aký odtiaľ vanul, nehodil. Danteho: „Zanechajte všetky nádeje, vy, ktorí vstupujete," by pasovalo viac.

Ivan sa nezamýšľal nad silou, ktorá ho nutká k tomu, aby vstúpil. Zdalo sa mu zrejmé, že je to túžba zachrániť Annu, vytrhnúť ju zo starcových chlipných pazúrov. Otvoril dvere, prešiel popri prázdnej vrátnici. Všimol si výtlačok denníka Gardista z roku 1944 ležiaci na stole. Inokedy tam určite bývali bulvárne plátky a denná tlač.

Vedel kam má ísť, cítil to. Z vestibulu sa na poschodie dvíhala šikmá rampa. Veľa dôchodcov sa už pohybovalo len na vozíku. Preto tu neboli schody. V šere nahmatal zábradlie a začal vystupovať nahor. Kroky sa rozliehali. Odpoveď na seba nenechala dlho čakať. Polnočná strana je hravá, rada odpovedá na každý krok, ktorý sa v nej urobí. Zo starých zašumených reproduktorov visiacich nad dverami sa vyvalila hudba. Rezký, bojový pochod.

„Slováci sme od rodu,

slovenskému národu,

nebude z nás ani jeden,

nikdy na škodu.

Svoju zem si ľúbime,

nepriateľov zhubíme.

Zobuďte sa všetci bratia,

v celej krajine."

Ivan postrehol, že väčšina prvkov polnočnej, snovej strany súvisí s obdobím Slovenského štátu, Hlinkovej gardy a ďalších vecí, o ktorých veľa nevedel. Nelámal si s tým hlavu, netýkalo sa ho to. Triasol sa od strachu, no zároveň bol ako vo sne. Premýšľal jasne a logicky. Ale bizarné spojenia aj iracionálnosť celej situácie, ktoré by ho mali okamžite rozvrátiť, dohnať do šialenstva, ho vôbec neznepokojovali; prijímal ich s neprirodzeným pokojom.

Vyšiel na prvé poschodie. Dlhými chodbami sa k nemu blížilo niekoľko dôchodcov. Ich knísavé siluety v šere vyzerali ako prízraky. Jeden sa pohyboval na vozíčku. Zdalo sa, že všetci smerujú na rampu. Ivan sa najprv zľakol, ale potom si všimol, že ho vôbec nevnímajú. Kráčali akoby aj ich priťahovala nejaká sila. Všetko to boli muži. Kráčali ako nemŕtvi z hororu. Zmocnilo sa ho nepríjemné podozrenie. Myšlienku na to, že by cieľ ich cesty mohol byť rovnaký ako jeho, rýchlo odohnal. Pridal do kroku. Chcel mať pred nimi náskok. Pochod stále hral. Rozliehal sa prázdnymi koridormi.

„Rež a rúbaj do krve,

nebude to poprvé,

pokiaľ Slovák na Slovensku

pánom nebude."

Na druhom poschodí sa tiež tackalo niekoľko starcov. Akoby v Nádeji neboli žiadne ženy. Prienik polnočnej strany ich buď uspal alebo im spôsobil niečo horšie. Ivan si všimol, že hudba na druhom poschodí nevychádza z reproduktorov, ale z jedinej izby. Z izby číslo 261.

Gardisti čoskoro prišli na to, že k prvým dávkam väzňov boli prehnane dobrí. Pri tretej, štvrtej jazde do Kremničky si to už vedeli užiť. Počas prevozu si vytipovali pekné mladé ženy. Neskôr, keď sa vonku popravovalo, vtiahlo päť - šesť gardistov niektorú z nich do čierneho autobusu a dalo jej to vyžrať. Patrilo sa, aby si to partizánske suky pred smrťou ešte poriadne užili. Vlastne to pre ne bola služba, obeta od slovenských Kristových vojakov. Antonovi Grischovi sa skupinové znásilňovanie páčilo. Niekedy vošiel do autobusu aj trikrát za sebou. Najradšej mal, keď tie kurvy hneď potom sám popravil. Znásilňovať pätnásť-šestnásťročnú partizánsku kurvičku s vedomím, že jej potom strelí do hlavy a že pred autobusom od hrôzy a bezmocnosti vrieska celá jej rodina, bol ten najslastnejší pocit. Fascinovalo ho, ako vedeli prosíkať o milosť. Aj po tom, čo všetko im spolu s ostatnými urobil, po chlapskej zábave, keď na ne spoločne močili, bili ich a nútili ich štekať ako psy, aj po tom všetkom ho niektoré prosili, aby ich nezabil.

Bola to skvelá hra. Rád im dal pocit akejsi šance, sklonil na chvíľu zbraň.

„Iba ak zožerieš moje hovno," zvykol povedať.

Niektoré súhlasili aj s tým. So slzami vďačnosti mu prikyvovali. Aspoň tak sa mu zdalo. Škrelo ho, že si to nikdy nestihol vyskúšať. Či by naozaj žrali. Často o tom premýšľal. A o veľa ďalších veciach, čo s nimi chcel skúsiť. Ale keď už raz boli pri zákope, musel ich zabiť, nech by sľúbili čokoľvek. Také boli pravidlá. Keby ich zmenil, kamarátom z SS, ktorí na popravy dohliadali, by sa to nemuselo páčiť. A že má kamarátov z SS vo všetkom počúvať, mu vtĺkol do hlavy už ružomberský pán farár Ferenčík.

Niektoré sny Antona Grischa tak zostali nenaplnené. Až doteraz.

Vždy napríklad závidel kamarátom z SS, že mohli spaľovať Židov. Veď Židia boli pliaga ľudstva, čerti zamaskovaní za ľudí. Anton Grisch bol v auguste 1942 v Holíči, keď tam samotný Vodca Jozef Tiso, prezident republiky a katolícky kňaz, povedal: „Je to kresťanské, keď sa národ slovenský chce zbaviť svojho večného nepriateľa, Žida? O tom, že židovský živel ohrozuje Slovákov, verím, že už netreba nikoho presviedčať... Konali sme na Boží príkaz: Slováci, zbavte sa svojho nepriateľa! V tomto zmysle robíme poriadok."

Dodnes mu v ušiach zneli tie slová. Rád by si po kresťansky pomohol tým, že by spálil nejakého Žida. Alebo, ešte lepšie, Židovku.

Keď v dnešnej agónii zacítil, že neďaleko od neho trtká mladá Židovka, nemohol odolať. Ponoril sa do svojej žiadostivosti,, do svojej túžby, napol svoju vôľu tak, ako ju ešte nikdy nenapol. A ono to išlo! Nevedel, či za to vďačí Kristovmu zásahu, agónii, v akej sa nachádzal, alebo rakovine, čo mu rozožierala celé telo aj mozog. Zrazu sa ocitol v posteli, hneď vedľa tej mladej Židovky. Bol tam, naozaj tam bol, no zároveň bol aj vo svojej vŕzgajúcej posteli.

Nikdy predtým taký pocit nezažil. Ale to nevadilo. Vedel, že je to jeho posledná šanca. Vrhol sa na ňu hneď tam, vybil na nej svoju žiadostivosť aj prirodzenú nenávisť k Židom. Keď sa ocitol zase vo svojej izbe, stále ju držal. Omdlela. Znova sa sústredil, tentokrát na splnenie svojho posledného priania. Chcel tú Židovku spáliť. Napol vôľu tým zvláštnym spôsobom ako predtým. Zdalo sa mu, že sa niečo zmenilo, že sa veci dali do pohybu, aby splnili jeho prianie.

Sám sa nevládal ani pohnúť, ale za nejaký čas vošli do izby nejakí starci a presne vedeli, čo majú robiť. Nemusel im nič povedať. Prichádzalo ich čoraz viac. Asi boli tiež zvedaví. Väčšina z nich zažila Slovenský štát, tie krásne roky hrdosti. Zažili jeho katolícku výchovu a tiež nenávideli Židov. Či si to pripúšťali alebo nie, mali to v krvi. Urobili so Židovkou presne to, čo chcel. Vyvrcholenie sa blížilo. Teraz sa čakalo už len na jednu vec. Všetko bolo pripravené, chýbala už len tá jedna vec. Najdôležitejšia.

Ivan rozrazil dvere izby. Hudba stíchla. Od údivu ustrnul. Stálo tam natlačených zo dvadsať dôchodcov. Len tak stáli v rozťahaných pyžamách; všetci otočení smerom ku kúpeľni. V rohu miestnosti ležal na kovovej posteli jednooký starec. Vychudnutý, strhaný. Umieral. Občas žiadostivo otvoril oko a zahľadel sa na dvere kúpeľne. Akoby na niečo čakal; akoby chcel pred smrťou ešte niečo vidieť.

Z kúpeľne sa šíril akýsi zápach. Iný ako starecký zápach stojacich tiel. Prešiel pomedzi ne a otvoril dvere. Starec na posteli zodvihol hlavu.

V kúpeľni stáli ďalší traja obyvatelia Nádeje. Anna ležala vo vani. Nahá. Ruky aj nohy zviazané čiernou lepiacou páskou. Jeden zo starcov na ňu práve vylieval plechovku horľavého riedidla. Zmáčal jej vlasy, prsia, celé telo.

Oči naplnené hrôzou uprela na Ivana.

Všimol si krv a modriny na jej stehnách. Posledná nádej niektorých starcov sa tu očividne naplnila.

Smrad riedidla mu udrel do nosa. Ale nebol to ten smrad, ktorý ho sem prilákal. Ivan si uvedomil, že ten zápach cítil už v penzióne. Cítil ho odkedy sa tam prebudil. To ten zápach ho doviedol sem, do izby 261. Pripadal mu povedomý; akoby ho mal zasunutý hlboko v spomienkach. Sústredil sa na jeho určenie.

Anna ústami zalepenými páskou vydávala zvieracie zvuky. Starci jej stláčali prsia, boky a stehná a pridŕžali ju vo vani.

Uvedomenie mu vybuchlo v mysli. Zrazu tu bolo. Nástojčivé a jasné. Ako to, že zápach nespoznal hneď? Nič iné tak nesmrdí. Len židovina!

Ivan ustrnul v záblesku pochopenia. Pred zlom, s akým tu prichádzal do styku, sa nedalo ujsť; nedalo sa mu ani odolať. Samotný Anton Hlinka ho vo svojej žlčovitosti a pokrivení kedysi oslobodil a vypustil do slovenskej duše. Stalo sa dedičstvom zeme. Podobne to urobili niektorí nacisti v Nemecku, či fašisti v Taliansku alebo Španielsku. A možno to bolo tak, že v tridsiatych rokoch minulého storočia sa zlu jednoducho chcelo do sveta, tak si vyhliadlo vhodných ľudí, cez ktorých sa tam prelialo. V každom štáte, na každom kontinente sa niekto našiel. Stačil jediný. Jediný projektant, jediný kráter v kolektívnej mysli, cez ktorý sa vyvalila prvotná nákaza. Potom sa už len šírila a spájala do príšerných vĺn celosvetových búrok zla.

Zlu tohto druhu sa nedalo uniknúť. Jedinou nádejou bolo nikdy sa s ním nestretnúť. Ak ste nemali také šťastie, zmietlo vás so sebou. Tak ako gardistov a spoločnosť prvého Slovenského štátu alebo všetkých, s ktorými sa stretlo dnes. Nikto mu neodolal, nedalo sa.

Ivan to pochopil, keď v odraze kúpeľňového zrkadla uvidel obraz nastúpených dôchodcov. Bola to masa, do ktorej sa otláčala vôľa a symboly toho, čo žilo v mysli Antona Grischa. Niečo nimi prebehlo, akási vlna. Teraz stáli vo vojenskej formácii a trasúce sa pravice mali pozdvihnuté v gardistickom pozdrave - kópii nemeckého hajlovania. Ivan stál na mieste veliteľa formácie. Jeho pravica sa netriasla. Napínala sa v dokonalom pozdrave Vodcovi.

Potom ňou zašiel do vrecka - po dôvod jeho púte, príčinu, kvôli ktorej ho sem tá sila pritiahla. Vytiahol zapaľovač značky Zippo s vygravírovaným symbolom Slovenska, zapálil ho a hodil na zmietajúcu sa Annu.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Slovenské deti dostávajú mesačne 22€
  2. 3 pravidlá pre lepší dôchodok
  3. Ako sa zbaviť chladnej podlahy
  4. Čerešne - miesto, kde môžete žiť podľa seba
  5. Vyrábajú v malom, no presadili sa. Sessler a Farmárske lupienky
  6. Ochráňte pred zlodejmi celé vozidlo vďaka VAM Akustik
  7. Všetky okresy svojimi pobočkami pokrývajú len tri banky
  8. V tomto roku si už konečne užijem Vianoce bez vrások
  9. Online analýza spotreby elektriny vám pomôže ušetriť
  10. Stavba domu na kľúč – úspora času aj financií
  1. Všetky okresy svojimi pobočkami pokrývajú len tri banky
  2. Ochráňte pred zlodejmi celé vozidlo vďaka VAM Akustik
  3. Čerešne - miesto, kde môžete žiť podľa seba
  4. Nová michalovská nemocnica otvorí brány: toto musíte vidieť!
  5. Vyrábajú v malom, no presadili sa. Sessler a Farmárske lupienky
  6. Mladí vodiči preferujú čoraz silnejšie autá
  7. Ako sa zbaviť chladnej podlahy
  8. V tomto roku si už konečne užijem Vianoce bez vrások
  9. Online analýza spotreby elektriny vám pomôže ušetriť
  10. Stavba domu na kľúč – úspora času aj financií
  1. 3 pravidlá pre lepší dôchodok 7 782
  2. Moskva alebo Petrohrad? 4 962
  3. Vyrábajú v malom, no presadili sa. Sessler a Farmárske lupienky 4 606
  4. Slovenské deti dostávajú mesačne 22€ 3 142
  5. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich 2 928
  6. Stavba domu na kľúč – úspora času aj financií 2 557
  7. VW Tiguan Allspace: prvé sedemmiestne SUV od Volkswagnu 2 300
  8. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte 2 176
  9. Online analýza spotreby elektriny vám pomôže ušetriť 1 517
  10. Ako sa zbaviť chladnej podlahy 1 204

Téma: Cena Fantázie


Hlavné správy zo Sme.sk

EKONOMIKA

Ak sa bude chcieť pacient objednať, vyšetrenie nech si zaplatí sám

Minister zdravotníctva Tomáš Drucker chce zmeniť spôsob objednávania pacientov.

SVET

Mariňák: Ak ponorku nájdu, námorníkov aj tak nezachránia

Stratenú argentínsku ponorku by mohol nájsť sonar, hovorí Ross Hall.

ŠPORT

Prerušenie ligy? Neexistuje na to dôvod, tvrdí Lintner

Kluby si môžu vyskúšať, aké je to hrať bez kľúčových hráčov, hovorí šéf ligy.

DOMOV

Dobré ráno: Fico má strach? Zase sa pustil do prezidenta

Prečo Fico zaútočil na Kisku? A čo sa deje v Smere?

Neprehliadnite tiež

RECENZIA

Tomáš Maštalír sa zmenil na netvora, Zuzana Fialová hrá najlepšie samu seba

SND si vzalo ťažkú úlohu: na scénu prinieslo drsný príbeh Richarda III.

Českú fotografiu roka vyhral Slovák. Ukázal sfanatizovaný dav

Martin Bandžák vyhral Czech Press Photo už aj v minulosti. Pozrite si ostatných víťazov.

Na twitteri napísali, že zomrel Milan Kundera. Urobil by chybu, keby to dementoval

Český spisovateľ patrí medzi ľahké terče, ale iným sa stalo aj horšie.

Ďuďo z Hexu: Dnes je éra laptopová, nepraje živým veciam

Hex vydáva novinku po veľkom hite Keď sme sami. Jej spevák medzitým produkoval hity Adama Ďuricu.