SME

Rozum, cit, niekoľko kúziel, husle & Viola

„Slečna Podhorská," povedal gróf Mártonyi a uklonil sa. „Prišiel som vám oznámiť, že naďalej nemienim byť vaším poručníkom. Nikdy som obzvlášť nestál ani o náklady, ani o zodpovednosť, ktoré sú s tým spojené."

„Slečna Podhorská," povedal gróf Mártonyi a uklonil sa. „Prišiel som vám oznámiť, že naďalej nemienim byť vaším poručníkom. Nikdy som obzvlášť nestál ani o náklady, ani o zodpovednosť, ktoré sú s tým spojené."

Stála som pri otvorenom okne a rukou v čiernej saténovej rukavici sa opierala o široký drevený parapet.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

„Preto vám zároveň oznamujem nasledujúce: na prvom bále po vašich dvadsiatych narodeninách, inými slovami, na bále u kniežaťa Palkoviča presne o dva týždne, máte poslednú šancu nájsť niekoho, kto bude ochotný stať sa vaším manželom. V opačnom prípade budem vás nútený po návrate pred svitaním zastreliť svojou loveckou puškou. Prajem vám dobrú noc."

SkryťVypnúť reklamu

Mártonyi sa znova uklonil a opustil miestnosť.

* * *

Prebudila som sa na zvuk dažďa. Jednu nohu som spustila na parkety pod posteľou a počkala, kým si zvykne na ranný chlad.

Cítila som, že mi vo vlasoch ešte stále sedí nočný sen, jeho dych sa mi sotva badateľne opieral o okraj ucha. Zavrela som oči a snažila sa ho prilákať späť do svojej hlavy. Sen sa nepokojne zahniezdil, roztiahol krídla a odletel. Z hrubých stien presakoval do miestnosti studený vzduch.

Odhrnula som prikrývku nabok a posadila sa. V bruchatej skrini nemo viseli necelé dva tucty plesových šiat, vedľa postele na mňa uprelo rozospatý pohľad hlboké zrkadlo. Do bálu zostávali dva dni.

Zapla som si vrchný gombík na nočnej košeli a prešla k oknu.

SkryťVypnúť reklamu

Vonku v záhrade boli stále stopy po cimbalovej muzike, ktorú sem pred mesiacom poslal poručík Sárközy od husárov, aby mi pod oknom celú noc hrala serenády. Na pošliapanom trávniku stál komorník Nagy s bezchybne učesanými bielymi vlasmi a v trasúcej sa ruke držal dáždnik nad jamou, z ktorej gróf, oblečený iba v košeli, práve vyhodil lopatou ďalšiu hrudu hliny.

* * *

„Sárközy je mi odporný," povedala som.

„Sárközy je mladý, ctižiadostivý, a koniec koncov, nevyzerá zle," povedal gróf a nabral si z taniera na špičku noža maslo.

„Myslíte, že mi pošle veniec na pohreb?"

„To je celkom možné, hoci sa nedomnievam, že to bude práve ten najdrahší."

„Prečo nie?" pozrela som naňho spod mihalníc.

SkryťVypnúť reklamu

„Pretože," povedal gróf, „pokiaľ správne chápem povahu poručíka Sárközyho, uprednostňuje v každom ohľade výhody, ktoré mu môžu poskytnúť živí, pred úctou k zosnulým. Vaše čierne oči, zvonivý smiech a fakt, že ste mojou čiastočnou dedičkou, pre neho v prípade vašej predčasnej smrti stratia väčšinu kúzla."

Nagy nadvihol obočie a odniesol zo stola tanier plný omrviniek z briošky, ktorú som počas rozhovoru rozmrvila v prstoch.

Gróf Mártonyi vstal, prisunul stoličku späť ku stolu a pozrel z okna.

„Hmla sa drží akosi nízko okolo stromov," povedal.

Odpila som si z bielej kávy v šálke a sledovala, ako sa útržky oparu plazia do záhrady.

„Zabudli ste si na obruse hodinky."

Zdvihla som ich a priložila k uchu.

SkryťVypnúť reklamu

Gróf sa zastavil medzi dverami.

„Chcel som vás včera večer požiadať, aby ste sa na ne pozreli. Nebol som si istý, či to stále patrí medzi vaše záľuby."

„Ale áno," povedala som. „Natiahnem ich."

Gróf prikývol a vyšiel do chodby.

* * *

Naťahovanie hodín je jedno z najľahších kúziel. Jediné, čo potrebujete, je nájsť presný súzvuk malého mechanizmu vnútri a neviditeľného kolesa času.

Ľavou rukou som si priložila grófove hodinky k hrudi a medzi pravým palcom a ukazovákom som pomaly napínala pružinu tak, aby sa strojček nestihol rozbehnúť, v súlade s údermi srdca. Keď som ich znova položila na obrus, ukazovali presne desať, rovnako ako hodiny na stene.

Nagy nazrel do miestnosti.

SkryťVypnúť reklamu

„Prinesiem vám ešte niečo, slečna Viola?"

„Nie, ďakujem."

Položila som ruky na stôl. Skutočné kúzla sú zložité a ja som nikdy nedokázala nič náročnejšie, než tajne zmierniť triašku komorníkových kostnatých prstov pomocou ladičky na klavír.

Pomyslela som si, že má gróf možno pravdu: Treba ma vydať alebo zastreliť. Neviem nič skutočné, iba zopár nezmyselných trikov, tancovať, nahlas sa smiať a čítať, najradšej v posteli. Na klavír som sa naučila hrať iba mechanicky, bez skutočného citu, na kartách vidím len obyčajné obrázky a životopisy slávnych vedcov ma vždy zaujímali viac než ich diela.

Vzala som striebornú lyžičku a vložila ju do šálky. Možno by mi pomohlo, keby som dokázala vrátiť všetko späť. Vlastne nie všetko, úplne by stačili posledné týždne.

SkryťVypnúť reklamu

Zamiešala som kávu proti smeru hodín. Predstavila som si záchvevy plynúcich sekúnd v skrúcajúcich sa útržkoch hmly vonku.

Na prvú predstavu som pripájala ďalšie ako ozubené kolieska. Milióny hodinových ručičiek, ktoré sa súčasne posúvajú vždy o sekundu ďalej, mesiac sa otáča okolo zeme, zem okolo svojej osi, slnko okolo stredu vesmíru a na moju lyžičku sa namotáva v protipohybe späť prúd času. Aspoň dva mesiace alebo dva týždne. Od napätia mi celkom stŕpla ruka. Z čela mi stiekla kvapka potu a spadla do šálky.

Otáčavý pohyb sveta okolo sa zastavil. Pozrela som na grófove hodinky na stole; ukazovali rovnaký čas ako tie na stene, o dve minúty desať.

Vzdychla som a dopila zvyšok kávy.

O chvíľu sa vo dverách objavila Nagyova vážna, pokrčená tvár.

SkryťVypnúť reklamu

„Prinesiem vám ešte niečo, slečna Viola?"

„Iba pohár vody."

Hmla v záhrade sa rozpustila a odhalila podlhovastú dieru v zemi.

* * *

Po obede som s knihou v ruke vyšla do záhrady, kde zo stromov odpadávali posledné kvapky dažďa. Sadla som si na lavičku pod najstaršiu jabloň. Bola nižšia než ostatné, skrivená hneď nad zemou.

Rozšnurovala som si ľavú topánku a položila ju na trávu pri lavičke, asi meter od machom obrasteného kmeňa stromu. Tesne za uchom som jeden z vlasov po hmate oddelila od ostatných a omotala okolo stredného článku pravého ukazováka. Prižmúrila som oči a zaostrila na takmer zrelé jablko na jednom zo spodných konárov.

Jabloň je jediný strom, ktorý rastie a vyzerá rovnako tu ako v šerosvete, kde jablká svietia červenkastým svetlom a počas záhradných slávností ich vraj vešajú nad stoly na girlandách z viniča. Ak má jablko zostať jednou časťou tam, nesmiete ho odtrhnúť ani mu dovoliť, aby sa po oddelení od stromu dotklo zeme.

SkryťVypnúť reklamu

Predstavila som si pod stromom Newtona, ako oberá jablká na pleciach zamysleného obra. Najdôležitejšie je napätie medzi stromom a stopkou. Zem ťahá jablko dolu, stopka ho drží na strome.

Potiahla som prst smerom od hlavy. Vlas povolil, jablko odpadlo z konára a vletelo priamo do mojej topánky. Od istej doby som máločo chcela viac ako vedieť zastaviť padajúci predmet ešte vo vzduchu, ale nič ťažšie než pero z vankúša som nedokázala ani spomaliť.

Do koruny stromu sa oprel vietor a spŕška dažďovej vody sa rozpila medzi slovami na stránkach otvorenej knihy. Vybrala som jablko z topánky, schovala ho do vrecka šiat a začala čítať.

Zatiaľ čo som s hrdinkou románu blúdila po vlhkých tajných chodbách ponurého zámku, svet okolo sa rozostril a stratil niečo zo svojej naliehavosti.

SkryťVypnúť reklamu

* * *

So západom slnka sa na strane predo mnou objavil tieň. Zdvihla som oči.

Gróf Mártonyi stál pred lavičkou a podával mi topánku.

„O chvíľu nás budú očakávať na večeru," povedal.

Okraj jeho plášťa sa vlnil nad trávnikom, v ľavej ruke držal rukoväť dáždnika, ktorý mal zastrčený pod pazuchou. S krátkymi prešedivenými vlasmi, ktoré pred vysokým čelom ustupovali skoro až na temeno, výrazným nosom a vráskami okolo úst vyzeral viac ako starnúci osvietenský matematik bez parochne, než ako gotický zloduch.

Obula som sa a vstala. O tvár sa mi oprel vlhký chlad podvečera.

Gróf mi ponúkol rameno a vykročili sme popri bielom priečelí domu, na ktorý už siahali tiene stromov. Za jedným z okien do jedálne bolo vidno na stoličke nohy ženy, ktorá práve vešala čiernu záclonu.

SkryťVypnúť reklamu

„Myslíte, že by si otec želal, aby ste ma vydali tak skoro?"

„Nepredpokladám, že by mal námietky. Vaša matka mala iba o dva roky viac, keď si ju bral."

Obišli sme roh domu.

„Čo by mu vadilo predovšetkým, je to, že som ho sklamal."

Pozrel na mňa.

„Keby vás teraz videl, spoznal by vás podľa tváre, ale nie podľa toho, ako uvažujete. Od niekoho, koho som vychovával skoro desať rokov, by očakával precíznosť. Schopnosť uvažovať vopred."

V hlave sa mi ozvala vzdialená ozvena výkriku v tme. Prstami ľavej ruky som nahmatala jablko vo vrecku.

„Keby z vás chcel mať slečnu, ktorá číta senzačné romány radšej ako Leibniza a tancuje radšej než premýšľa, bol by vás poslal do príslušného ústavu."

SkryťVypnúť reklamu

Pozerala som na trávu pod topánkami. To váš Lebniz s Newtonom dokázali, že šíp vždy nakoniec doletí do cieľa, pomyslela som si, ale nahlas som nepovedala nič.

Vošli sme do domu a vrátnik za nami zavrel dvere.

* * *

Keď som sa vrátila do svojej izby, hodila som knihu na posteľ a otvorila okno.

Počkala som, kým bude v dome úplná tma, tma ako pred dvoma týždňami v noci v záhrade, keď muzikanti dohrali ďalšiu pieseň.

„Môžete Sárközymu odkázať, že sa namáha zbytočne," zakričala som vtedy do ticha.

Z čiernej hĺbky sa ozval smiech.

„Zaplatení sme až do rána, slečna," odpovedal mladý hlas. Niekto dolu zabrnkal prstami na husľové struny.

Teraz bolo zo záhrady počuť iba jednotvárne hlasy cvrčkov.

SkryťVypnúť reklamu

Zdvihla som pred oči dlaň so spleťou čiar, z ktorých sa dá vyčítať alebo dokonca zmeniť priebeh budúcich udalostí, ak medzi nimi dokážete nájsť zmysluplnú súvislosť. Ja som videla iba čiary. Spájali sa do útvarov, ku ktorým som niekedy skúšala ako Leonhard Euler nájsť prstom spôsob, ako by sa dali nakresliť jedným ťahom.

Raz, pred rokmi, som sa podľa nich dokázala na návšteve u príbuzných dostať von zo záhradného labyrintu. S jablkom, ktoré je v našom svete iba napoly, sa dá v čiarach na dlani nájsť cesta do šerosveta, odkiaľ pochádzajú všetky kúzla, kde nevychádza slnko a miesto, odkiaľ odídete, nemusí byť po návrate to isté.

Otvorila som dvere na chodbu. Zvuky v dome postupne utíchali, posledné vzdialené vrznutie sa ozvalo z krídla, kde sa vo svojej izbe ukladal spať komorník, dvakrát starší než ktokoľvek iný v širokom okolí.

SkryťVypnúť reklamu

Topánky som postavila k posteli a vyšla von iba v bavlnených pančuchách.

Zavrela som dvere. Na chodbe bola úplná tma, nič, čoho by sa oči mohli chytiť a zaradiť si do známeho interiéru.

Vytiahla som z vrecka jablko, našla v pamäti zvyšky obrazu chodby - parkety a pruhované tapety - a nechala ich splynúť s temnotou. Prievan, ktorý hučal cez škáru pod niektorými dverami, sa odmlčal.

Vdýchla som. Vo vzduchu visel náznak vône opadaných listov.

Potom sa jablko rozsvietilo.

Zlatočervené svetlo sa o pár centimetrov ďalej strácalo v tme, ale stačilo na to, aby som rozoznala čiary na ľavej dlani. V niektorých z nich sa svetlo zachytilo a vytvorilo zvláštny uzavretý obrazec s niekoľkými vrcholmi.

Rozhodla som sa, že začnem v ľavom dolnom rohu a čiara vedúca vpravo bude obrazom chodby, na ktorej stojím. Šla som po nej rovno až k odbočke, kde prvá línia na dlani vyhasla a jablko sa rozžiarilo jasnejšie. Na stene, kde mali byť v grófovom dome tapety, sa vedľa mňa objavil obraz, na ktorom sa v čiernej hladine jazera zrkadlila hviezdna noc.

SkryťVypnúť reklamu

Koberec s červeným ornamentom na okraji pokrýval dlážku, ako keby vyrastal priamo z nej. Prešla som okolo širokého schodiska, kde sa z horného poschodia ozýval tlmený zvuk hlasov, vzdialená hudba a zvonenie sklenených pohárov.

Zišla som dolu a žiariaca čiara ma cez vysoké vchodové dvere vyviedla pred dom.

Ornamentálne biele písmená na čiernej tabuli tvrdili, že som na Daždivej ulici a dážď sa skutočne so znepokojujúcim šumením lial z oblohy v prúdoch na dláždenú cestu. Okolo prešla osamelá drožka a kone sa zaleskli v mihotavom svetle plynových lámp.

Prešla som očami zvyšok svietiacej trasy na dlani, schovala jablko späť do vrecka šiat a vyšla do studeného lejaku.

O ulicu ďalej sa čiara vrátila pred dverami s ťažkým klopadlom do bodu, odkiaľ pôvodne vyšla. Odhrnula som si z tváre mokré vlasy a zaklopala.

SkryťVypnúť reklamu

* * *

Majordómus, štíhly človek s veľkými prenikavými očami ma zaviedol do pracovne.

Izba bola plná svetlomodrého dymu a tabakovej vône. Na okennej doske ležala hromada cigaretových ohorkov a v kresle naproti dverám sedel muž stredných rokov, v župane a pruhovaných nohaviciach. Keď ma zaregistroval, odsunul nabok stolík s vodnou fajkou a gestom mi ponúkol miesto na druhom kresle, tesne pod preplnenou knižnicou.

„Vikomt," uklonila som sa.

Mávol rukou.

„Sadnite si, sadnite si. Ponúknem vám niečo na pitie?" zatrepal poloprázdnou fľašou s neznámou tmavou tekutinou. „V poslednom čase ťažšie zaspávam."

Zložila som komín kníh z kresla a posadila sa. Premočené šaty sa na mňa lepili po celej dĺžke a z koncov nasiaknutých rukávov kvapkala na koberec voda. Nohu s roztrhnutou pančuchou som rýchlo schovala pod seba.

„Ďakujem."

„Neočakával som, totiž..." zarazil sa uprostred nalievania do jedného z pohárov, ktorý najprv utrel do rukáva županu. „Poznáme sa? Vaša tvár je mi známa."

„Viola Podhorská. Nie, myslím, že sme sa ešte nestretli."

„Podhorská?" Vikomtove oči s popraskanými žilkami sa rozsvietili, keď mi podával pohár. „Možno by ste mi mohli ukázať nejaké kúzla?"

Pokrútila som hlavou. „Ak myslíte skutočné kúzla, ako napríklad premenu komorníka na ropuchu, nič také nedokážem."

„To je celkom nepraktické, nie?" povedal, napil sa a na chvíľu nápoj so zavretými očami podržal v ústach. „Väčšina ľudí by oveľa radšej premenila ropuchu na komorníka."

Položila som jablko na operadlo kresla, cez ktoré už boli zavesené staré noviny.

„A neviem ani zastaviť letiacu guľku."

„Ja tiež nie," povedal vikomt. „Vyhýbam sa miestam, kde sa strieľa."

„Preto som za vami prišla, vikomt. Gróf Mártonyi ma mieni zastreliť v záhrade svojho domu. Tam zhodou okolností bývam, takže sa mu vyhnem len ťažko."

Striasla ma zima. Napila som sa z pohára, bez ohľadu na to, čo v ňom vlastne je.

„Aký starý je ten váš gróf? Nemôžete ho jednoducho zviesť?"

„To by mi nepomohlo. Gróf má veľmi vyvinutý zmysel pre povinnosť a teraz je presvedčený, že je jeho povinnosťou vydať ma alebo zastreliť."

Nápoj bol horký, hustý, s náznakom chuti jablkového muštu. Dážď stekal po okne a vikomt si bubnoval prstami na koleno.

„Matka mi povedala, že ak niekedy vyčerpám všetky ostatné možnosti, mám skúsiť ísť za vami," povedala som.

Vikomt si mlčky potiahol z vodnej fajky. Žeravé uhlíky navrchu sa rozžiarili farbou o odtieň svetlejšou než moje jablko.

„Počkajte ma tu," povedal, vstal a na odchode z pracovne si so sebou vzal fľašu.

* * *

Kým sa vrátil, stihla som si prezrieť väčšinu miestnosti. Pod oknom stál hvezdársky ďalekohľad, nad pohovkou v rohu bolo na stene niečo, čo pripomínalo zvyšky lodného kormidla. V presklenej vitríne vedľa knižnice ležali starožitné husle.

Vikomt strčil nohou do dverí. V ľavej ruke držal biely uterák a v pravej pušku.

„Zaujímavá a veľmi zlovestná zbraň," povedal. „Zastrelila Štúra na poľovačke pri Modre."

„Myslela som, že sa postrelil sám."

Vikomt sa usmial, podal mi uterák a posadil sa späť do kresla. Pušku si položil na kolená.

„Nechcem grófa zabiť," povedala som.

„Čo ak nebudete mať inú možnosť?"

„Dúfala som, že vymyslíte niečo menej..."

„Nečakajte odo mňa zázraky a vyhnete sa sklamaniu," povedal vikomt a znova si potiahol z fajky.

Vyžmýkala som si rukávy a osušila vlasy a tvár. „Ako to funguje?"

„Jednoducho. Vymeníte pušky, majiteľ si nevšimne rozdiel. Táto ho pri prvej príležitosti zastrelí, alebo aspoň smrteľne zraní."

Hlaveň sa studeno zaleskla.

„Zbierate dosť zvláštne predmety, vikomt."

„Je to moja jediná slabosť, okrem skromnosti."

„Čo za to budete chcieť?"

Vikomt sa predklonil v kresle a odkašlal si. „Predovšetkým si musíme vyjasniť, že z mojej strany nejde o výmenu, ale o dočasnú pôžičku."

Prikývla som.

„Pochváľte sa. Moju slabosť poznáte."

„Som grófovou čiastočnou de..."

Vikomt nadvihol kútik úst a dôrazne pokrútil hlavou.

Vzdychla som, siahla do vrecka premočených šiat a hodila smerom k nemu kovovú obrúčku. Zachytil ju vo vzduchu, pozrel sa cez ňu do svetla a úsmev na tvári sa mu rozšíril. „Snubný prsteň vašej matky?"

Neodpovedala som.

„V tom prípade," povedal, „vám môžem na cestu späť ponúknuť aj svoje gumené čižmy a dáždnik."

* * *

Keď som sa prebudila, čižmy a dáždnik, ktoré som postavila pod posteľ, boli preč a v otvorenom okne sa vlnil záves.

Na štrkom sypanej ceste pred domom stál koč s dvoma koňmi a otvorenými lakovanými dverami. Vrátnik z neho vynášal do domu kytice bielych ľalií.

Niekto zaklopal na dvere.

„Okamih," povedala som s nosovým prízvukom.

Rýchlo som sa vrátila k posteli a prehodila prikrývku cez pušku, ktorá celú noc ležala vedľa mňa.

„Gróf sa pýta, či prídete dolu na raňajky," ozval sa z chodby Nagyov hlas.

„Nie," povedala som, „nie som hladná a necítim sa celkom dobre. Zostanem ešte chvíľu v posteli a potom sa pripravím na bál."

„Áno, slečna."

Vzala som z nočného stolíka jablko a zahryzla doň.

V skrini stále viselo všetkých dvadsaťtri šiat, ale ja som sa už rozhodla. Utrela som si nos do bielej vreckovky s vyšívaným monogramom.

„Zhoďte mi vreckovku a nemusíme hrať až do svitania," zavolal zdola pred dvoma týždňami neznámy huslista.

„Vylezte si po ňu sám," zakričala som vtedy späť.

Vyhodila som ohryzok z okna. Preletel tri poschodia a zostal ležať na tráve.

* * *

Keď ma gróf zbadal, nepovedal nič, iba sa mierne zamračil.

Pomohol mi do koča a zvyšok cesty mlčal a pozeral z okna s rukami zloženými na vychádzkovej palici.

Ja som mlčala tiež. Premýšľala som o tom, ako dokážem, aby sa jediný vážny uchádzač o moju ruku, poručík Sárközy s frajerskými fúzikmi a konskými zubami, nedostal k tomu, aby o ňu skutočne požiadal.

Koč vyšiel zo stromovej aleje na cestu okolo poľa, pruhovaného pokoseným senom v úhľadných riadkoch. Pri pohľade na pravidelné pruhy som si spomenula na niečo, čo písal John Playfair vo svojej knihe o Euklidovi a základoch geometrie. Bodom roviny, ktorý neleží na priamke, je možné viesť s touto priamkou nanajvýš jednu rovnobežku.

Rovnobežky, pomyslela som si. Rovnobežky sa nikdy nestretnú.

Vytiahla som z čiernej kabelky, ktorú som predtým položila bez záujmu na sedadlo vedľa seba, svoj denník s náčrtmi a vytiahla z neho krátku ceruzu. Na prázdny list som do ľavého dolného rohu napísala Mártonyi a do pravého horného Sárközy. Vytrhla som ho a prehla v hornej a spodnej tretine tak, aby okraje tesne priliehali. Mená boli teraz oddelené dvomi rovnobežkami.

Preložila som papier ešte raz a pretrhla ho na polovicu. Útržky s menami som zložila na drobné štvorce a schovala pod záhyb pravej rukavice tesne pod lakťom.

Pozrela som sa do okna oproti a pohľad sa mi na chvíľu stretol s grófovým odrazom na skle. Rýchlo som obrátila hlavu späť, ale v duchu som sa usmiala.

* * *

Hudba spustila druhý valčík.

Sárközy pre mňa prišiel skoro vzápätí a fúziky na poživačnej tvári sa mu nedočkavo triasli.

Nechala som ho, aby mi letmo priblížil pery k ruke a odviedol ma na parket. Zatiaľ čo ma objal, o niečo tesnejšie, než by bolo vhodné, vložila som mu do vrecka svoj útržok papiera.

„Prečo ten smútok v očiach a čierne šaty, slečna Viola?" povedal.

Pozrela som na vyvýšené pódium s hudobníkmi.

„Svojou ľahkomyseľnosťou som spôsobila smrť jedného človeka a druhému zlomila srdce."

Obzrela som sa. Gróf tancoval s partnerkou na opačnej strane sály, podľa svojho zvyku čo najbližšie k stene. Staršej dámy, zrejme manželky niektorého zo svojich priateľov, sa ledva dotýkal.

„Myslíte toho huslistu? Nikto mu predsa nekázal šplhať do okna," povedal. „Ale s tým zlomeným srdcom máte pravdu."

Privrela som oči a čakala na ďalšie slová.

„Dnes večer požiadam Mártonyiho o vašu ruku. Verím, že ma neodmietne."

„Čo ak vás odmietnem ja?"

Sárközy na mňa vrhol pohľad plný vášne. „Nemôžem kvôli vám v noci spať, Viola."

„To ma mrzí, poručík. Skúste štrikovať."

Chvíľu sme tancovali potichu. Sárközy sa pohyboval sebaisto, ale v skutočnosti omnoho nemotornejšie než gróf. Niekoľkokrát mi takmer stúpil na nohu.

„Viola, stanete sa mojou ženou?"

Načasoval vetu tak, aby doznela spolu s poslednými tónmi skladby.

„Na to sa budete musieť spýtať grófa," povedala som, obrátila sa a nechala ho stáť uprostred sály.

* * *

Po ďalších valčíkoch som sa vyhovorila na nádchu a bolesť hlavy a pripojila sa k rozhovoru, ktorý viedol knieža Palkovič s advokátom Schönfeldom a jeho manželkou. Jedným okom som pritom sledovala poručíka, ktorý sa po každom tanci motal medzi hosťami a rozhliadal na všetky strany. Viackrát pritom len o niekoľko sekúnd minul grófa a raz sa s ním takmer zrazil vo dverách na terasu, ale nezdalo sa, že by si ktorýkoľvek z nich všimol toho druhého.

Nakoniec k nám poručík prišiel v prestávke pred poslednými skladbami. Schönfelda, ktorý práve rozprával kniežaťu o svojom pobyte v Londýne, prerušil uprostred vety.

„Slečna Viola, nemáte prosím tušenie, kde sa nachádza gróf Mártonyi?"

Všetci k nemu prekvapene obrátili tváre.

„Gróf Mártonyi sa nachádza na opačnej strane sály, poručík, približne päť metrov od miesta, odkiaľ ste práve prišli," povedal knieža a pozrel naňho spod huňatého obočia. „Pokiaľ sa nemýlim, nepohol sa odtiaľ už aspoň desať minút."

Sárközy zažmurkal. Obrátil hlavu patričným smerom, kde pri okne skutočne stál gróf s pohárom v ruke a pozeral do noci. Zbledol, mlčky sa uklonil a odišiel.

„Aký netaktný človek," povedal Schönfeld, zatiaľ čo jeho žena vyprevádzala poručíka pohoršeným pohľadom. „Kde som to skončil?"

„Pri vašom stretnutí s Lordom Disraelim."

Posledný tanec Sárközy strávil nervóznym sledovaním každého grófovho pohybu nenápadnými pohybmi popri stene a pohľadmi spoza stĺpov, ale keď k nemu po poslednom takte z bezprostrednej blízkosti vykročil a položil mu ruku na plece, zistil, že sa na neho díva niekto úplne iný.

Gróf medzičasom pomaly dokráčal ku mne.

„Vyhýbajú sa vám nápadníci?" spýtal sa.

„Už to tak bude," povedala som.

„Mne sa dnes celý večer vyhýba Sárközy. Bol som si skoro istý, že ma príde požiadať o vašu ruku, ale zdá sa, že je myšlienkami niekde celkom inde." Pozrel sa na poručíka, ktorý sa jednou rukou opieral o stĺp a druhou si pretieral oči.

„Asi usúdil, že pre neho nebudem tá pravá," povedala som. „Pôjdeme?"

„Ako myslíte," povedal gróf a spolu sme zišli dolu schodmi von z kaštieľa.

* * *

Prvú polovicu spiatočnej cesty som strávila nespoločenským poťahovaním nosom. Boleli ma nohy a oči sa mi pri pohľade na ubiehajúce tmavé siluety stromov za oknom zatvárali. Vonku sa ochladilo a zima pomaly vnikala aj dovnútra, takže som sa na sedadle podvedome schúlila a rukami si objala ramená. Po chvíli som upadla do horúčkovitého polosna, v ktorom sa na jablone v záhrade znášal prvý sneh.

Prebrala som sa, keď sa koč otriasol pri nájazde na hrboľ. Mártonyi ma prikryl svojím plášťom a teraz študoval pokrčený útržok papiera v ruke.

„Gróf," povedala som. „Viem, že na tom nakoniec nezáleží, ale naozaj som si nemyslela, že sa skúsi potme vyšplhať až hore."

Gróf nepovedal nič a jednotvárna hrkotavá jazda ma pomaly začala znova uspávať.

„Čo znamená moje meno na tom papieri, ktorý ste mi vložili do vrecka?" spýtal sa zrazu.

Pritiahla som plášť bližšie k sebe. „To je kúzlo. Dokonca moje vlastné, ale tomu vy nerozumiete," povedala som a zavrela oči.

„Skutočne," povedal gróf.

Koč zabočil na príjazdovú cestu a o chvíľu zastavil pred domom.

Gróf ma napoly vyniesol až pred dvere, ktoré nám otvoril sám Nagy s lampou v ruke. V hale za ním ležala nová vyleštená rakva s vekom opretým o stenu.

„Hore trafím sama," povedala som.

„Viola," povedal gróf, keď som položila nohu na prvý schod. „O pol hodiny vás budem čakať v záhrade."

* * *

Oči som mala vlhké od horúčky a tieklo mi z nosa, ale aj tak sa mi už na chodbe zdalo, že prievan spod dverí vyťahuje modrý dym s vôňou tabaku.

Vošla som dnu. Vikomt sedel na mojej posteli opretý o vankúš s nohami vyloženými na nočnom stolíku a fajčil cigaretu.

Kývla som hlavou a stiahla si ľavú rukavicu.

„Zdá sa, že sa necítite dobre," povedal. „Ak chcete, zájdem dolu a vymením pušky sám."

„To nebude treba," povedala som.

„Omrzel vás život?"

Stiahla som aj druhú rukavicu a kabelku položila na skriňu vedľa okna.

„Vikomt, vy zbierate čarovné predmety, ale skutočné kúzlo nerozoznáte, však?"

„Naopak, trúfam si povedať, že som ich už v živote zopár videl."

Vystrela som pred seba ľavú dlaň a ukazovákom pravej ruky prešla po jednej z čiar.

„Keď teraz zídem dolu do záhrady, nikto ma tam nezastrelí."

„Ste si tým zrazu akási istá," povedal vikomt, zadusil cigaretu o okraj postele a vstal.

„Úplne istá si nie som ničím," povedala som.

Vikomt pokrčil plecami a vytiahol spod postele pušku.

„Naozaj nechcete..." zastavil sa medzi dverami.

„Naozaj."

Poslednýkrát sa uklonil a odišiel.

Sadla som si na stoličku pri písacom stole a chvíľu so zavretými očami počúvala zvuky zvonku. Potom som si cez plecia prehodila pletený pléd, otvorila dvere a vydala sa po schodoch dolu, kde ma pod jabloňami čakal gróf Mártonyi.

Autor: Michal Spáda

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Kultúra

Komerčné články

  1. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu
  2. Bývanie vytesané do kameňa? V Kapadócii tak žijú po stáročia
  3. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  4. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  5. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  6. Wellness v prírode: máme tip, kde si na jar najlepšie oddýchnete
  7. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár
  8. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur
  1. Bývanie vytesané do kameňa? V Kapadócii tak žijú po stáročia
  2. E-recept, evolúcia v zdravotnej starostlivosti
  3. Leťte priamo z KOŠÍC a dovolenkujte na najkrajších plážach
  4. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  5. Výlet 2 v 1: Jednou nohou na Slovensku, druhou v Rakúsku
  6. Ahoj, TABI! Kto je záhadný digitvor?
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  8. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  1. Fellner otvorene: Manželka mi vyčítala, že zo mňa nič nemá 29 612
  2. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár 17 415
  3. Do utorka za vás uhradia polovicu exotickej dovolenky 16 543
  4. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur 10 911
  5. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové? 10 259
  6. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu 10 097
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur 7 844
  8. Ako Japonci potopili ruské nádeje na Ďalekom východe 5 765
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
  1. Milan Buno: Toto by si mali prečítať všetci, ktorých máte radi | 7 knižných tipov
  2. Samuel Ivančák: 75 rokov života s hudbou. Pavol Hammel jubiluje
  3. Radko Mačuha: "Ten obraz mi pripadá totálne nechutný. A to som volil progresívcov ".
  4. Erika Telekyová : Ivica Ďuricová: "Čo je raz na internete, už je tam navždy."
  5. Tupou Ceruzou: Národné menu
  6. Samuel Ivančák: Steven Wilson: Hudobník bez tvorivých limitov
  7. Erika Telekyová : Knižná novinka, ktorá nesmie chýbať u žiadneho milovníka Harryho Pottera
  8. Vladimír Hebert: Death of Love - Nešťastie v láske riešené motorovou pílou
  1. Ivan Čáni: Korčok vybuchol – Pellegrini ho zožral zaživa. 46 083
  2. Ivan Mlynár: Fašistický sajrajt Tomáš Taraba, je už zamotanejší, ako nová telenovela. 13 646
  3. Peter Bolebruch: Každa rodina bola podvedená o 80 tisíc v priemere. Ako podviedli vidiek a ožobráčili ľudí o role a pozemky? Kto je pozemková mafia? 13 435
  4. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat 9 863
  5. Janka Bittó Cigániková: Drucker to vyhlásil 1. februára, Dolinková to stále zdržiava. Stáť nás to môže zdravie a životy 8 453
  6. Michael Achberger: Vitamínový prevrat, o ktorom lekári mlčia: Ako lipozomálne vitamíny menia pravidlá! 8 366
  7. Miroslav Galovič: Nezalepený dopis víťazovi prezidentských volieb 8 265
  8. Ján Šeďo: Malý cár : "Uvedomme si, že máme 2 atómové elektrárne". Vážne ? 6 432
  1. Pavol Koprda: Demografia a voľby - čo sa zmenilo od roku 1999
  2. Jiří Ščobák: Ivan Korčok aktuálně zvítězil ve facebookové diskusi nad Petrem Pellegrinim!
  3. Jiří Ščobák: Velikonoce jsou výborné na podporu Korčoka na sociálních sítích! Pojďme do toho! ❤
  4. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 76. - Arkdída - Vilkitský a Ušakov, ktorí sa zaslúžili o posledné arktické objavy
  5. Yevhen Hessen: Teroristický útok v Moskve a mobilizácia 300 000 Rusov
  6. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat
  7. Monika Nagyova: Synom, ktorí svoje matky nešibú
  8. Yevhen Hessen: Postup pri zdaňovaní príjmov pre odídencov z Ukrajiny
SkryťZatvoriť reklamu