SME

Piesočný vlak

Po slnkom spálenej tvári mu prúdom tiekol pot. Vzduch bol ako z pece a pľúca sa bránili nasávať ho. Klopkanie prázdnej fľaše o koleno mu udávalo tempo pochodu, až kým opäť nepadol na kolená. V ústach sformoval nadávku, ale nedokázal ju odlepiť od vysušený

Po slnkom spálenej tvári mu prúdom tiekol pot. Vzduch bol ako z pece a pľúca sa bránili nasávať ho. Klopkanie prázdnej fľaše o koleno mu udávalo tempo pochodu, až kým opäť nepadol na kolená. V ústach sformoval nadávku, ale nedokázal ju odlepiť od vysušených pier. Nadávka bola určená ochromenému autu, na jeho rozpálenej kapote poskakovali muchy, ktoré si slnko naopak užívali. Nikto ich nerušil už pár hodín, okrem prachu a piesku, ktorým pustatina auto usilovne cukrovala.

Ku koľajniciam dorazil o dve hodiny. Rebrík z ocele a drevených podvalov pretínal v pravom uhle smer, ktorým sa Adam naivne vydal. Pokrútené a takmer zafúkané ich pomaly pohlcoval čas.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

SkryťVypnúť reklamu

Sadol si. Matne si uvedomoval vážnosť svojej situácie, ale únava a smäd mu zabraňovali v hlbších rozboroch, tak len sedel a pozeral tupo na koľajnice. Prichádzali od kopcov, ktoré narúšali obzor asi 40 míľ na východ, a pokračovali smerom k asfaltke, hoci si nepamätal, že by ich cestou križoval. Venoval jednu myšlienku baníkom, ktorým musela patriť táto tepna, a zodvihol sa na ďalší pochod, keď ihlice slnečných lúčov na chvíľu prestali bodať. Po oblohe dôstojne, ako starý pán, plával samotársky oblak a vrhal tieň. Ako na povel zadul vánok, až sa Adamove prehriate telo striaslo.

Zatúžil aspoň na okamih užiť si túto chvíľu chladu. Ľahol si na zem, pod hlavu si dal fľašu a zavrel oči. Zaspal za necelú minútu...

Pozrel na oblohu. Slnko zoskočilo o pár schodov nižšie a už ho tak nefackovalo, ale zato cítil poriadne spálenú pokožku na tvári a krku.

SkryťVypnúť reklamu

Spánok mu nateraz vyhnal z hlavy chmúrne myšlienky. Chytil prázdnu fľašu, urobil prudkú otočku a odhodil ju, hoci len na pár krokov. Pozrel na koľajnice.

Človek má vždy rešpekt pred tým, strčiť ruku do drviča odpadov, hoci je vypnutý, prikladať si pištoľ k hlave, aj keď nie je nabitá, alebo klásť ucho na koľajnice, aj keď po nich nič nejazdí. S detinským úsmevom a pocitom slobody konať absurdne to urobil.

Poznanie, že rytmický kovový zvuk, ktorý začul, nepochádza z úderov jeho srdca, prichádzalo pozvoľne. Pritlačil ucho pevnejšie na rozpálenú koľajnicu a zároveň pozoroval tmavý bod v diaľke, z ktorého vychádzal stĺp pary a dymu.

Dlhé a nepríjemne vysoké písknutie sa zarezalo do ticha pustiny, až Adam v panike odskočil. Kvapky potu z jeho čela robili drobné krátery do piesku a odrátavali sekundy.

SkryťVypnúť reklamu

Náhoda? Šťastie? Zázrak? Hľadal vhodné pomenovanie, ktorým zaklincuje túto príhodu pri večerných posedeniach v bare, kde s priateľmi dookola omieľajú tú hrsť zážitkov, pamätajúcich zväčša ešte strednú školu.

Nesmelo zodvihol k blížiacemu sa stroju ruku. Strojvodca nemohol nepochopiť jeho situáciu. Na mávnutie mu okamžite odpovedalo jačanie bŕzd, pred ktorým si musel zapchať uši.

Z ťažko skúšaných podvalov stúpali kúdoly prachu, motajúce sa pri zemi ako hmla. Pomaly ho minula lokomotíva, potom tender, až nakoniec pozeral na dvere prvého vozňa, ktoré zastali priamo pred ním.

Preletel pohľadom stroj a zrátal vozne. Šesť.

Vo vlakoch sa nevyznal, ale to mu nebránilo zaradiť lokomotívu na koniec 19. storočia. Vlak si na súhlas odfúkol a z komína vyleteli iskry, rýchlo hasnúce v čiernom dyme.

SkryťVypnúť reklamu

Adam poľutoval strojvodcove pľúca. Jeho kabína bola zasklená a okná úplne začiernené sadzami. V tomto sa Adam cítil trocha podvedený, všetky parné vlaky v jeho predstavách mali otvorené kabíny s usmievavými chlapíkmi.

Pod oknami presvitalo číslo lokomotívy, no rozoznateľná bola iba číslica sedem. Sadze pokrývali aj celý tender, ktorý bol zakrytý plachtou, takže sa nedalo poznať, koľko uhlia v ňom je.

Vozne boli drevené, presne také, aké sa hodia za parnú lokomotívu - okrem toho že vyzerali ako prehliadka zhnitých rakiev. Hýrili množstvom odtieňov sivej, hnedej a zelenej, pričom náter sa odlupoval v dlhých pásoch a drobil sa na zem. Niektoré dosky boli krížom prebité inými, aby neodpadli. Malé okná boli beznádejne zaprášené. Niektoré vozne mali podivné bočné prístavby, akési pokrivené búdky, držiace na mieste silou osudu.

SkryťVypnúť reklamu

Ale najzvláštnejšie bolo, že okrem prvého vozňa nevidel žiadne iné dvere.

Vlak potichu syčal ako štrkáč s čiernou hlavou.

Adam tam stál, pozeral na kvapky vody tečúce z kotla a cítil sa neisto, hoci ešte pred pár minútami by dal aj polročný plat, len aby z tejto púšte vypadol.

Dvere predného vozňa sa začali otvárať, veľmi pomaly a dôstojne, pričom ani nezaškrípali, len z nich opadávali pramienky prachu.

Adam si nervózne šúchal nechtom ukazováku po palci a teraz ešte zrýchlil.

Zrazu sa zacítil strašne absurdne, až sa mu chcelo smiať. Stojí uprostred púšte a váha, či ostať, lebo mu vlak naháňa hrôzu.

Prešiel pár krokov, ktoré ho delili od dverí, a po ohnutých železných schodíkoch vstúpil dnu.

SkryťVypnúť reklamu

Vagón prvý

Zostal stáť vo dverách. Vyzeralo to tu ako džungľa, v ktorej boli stromy nahradené vešiakmi, listy handrami a liany všemožnými špagátmi. Preplnená šatňa, usporiadaná v dokonalom vzorci chaosu. Väčšinu povešaných či len na zem pohodených vecí pokrývala vrstva jemného prachu, vlastne tak, ako bol pokrytý celý kozmos, v ktorom sa Adam pohyboval v posledných hodinách.

Priamo oproti dverám bol ironicky zavesený obraz plachetnice. Pod ním ďalšia položka inventára - stolička. Na nej ďalšia kopa handier v neistom tvare vreca.

Adam váhavo stál vo dverách a škrabal si palec.

„No tak vleziete sem? Nebudeme tu stáť celý deň! " zaškrekotalo vrece a postavilo sa.

Adam od ľaku vdýchol zrnká piesku a zúrivo sa rozkašľal. Tento biologický reflex presmeroval jeho myšlienky, takže nevyskočil z vozňa a neutiekol ako vyplašený zajac.

SkryťVypnúť reklamu

„Hchach chachh chachh," ozval sa chrchľavý smiech. „Vy budete cezpoľný, čo?"

Adam dokašľal a hľadel na osobu, ktorú pôvodne považoval za klbko handier.

Bola to starena navlečená do neuveriteľného množstva záster, šatiek a blúzok. Tvár mala zbrázdenú vráskami a v strede jej trčal nos ako zoschnutý strom. V takmer bezzubých ústach cmúľala predmet, z ktorého sa pri pozornom pohľade vykľula zhasnutá fajka.

„No uhni!" zaškrípala zubami a zabuchla dvere.

Kráčala hojdavo a každý krok sprevádzalo ťuknutie. Avšak jej zjav bol taký bizarný, že Adama drevená noha vôbec neprekvapila.

Baba dokrivkala späť na stoličku a vrátila sa do pôvodnej vrecovitej polohy.

„Áááá," začal nesmelo, „dobrý deň!"

SkryťVypnúť reklamu

Ticho.

„Prepáčte, je mi veľmi ľúto, že ste kvôli mne museli zastať, ale mal som menšie problémy na ceste," odvetil a neisto sa usmial.

„Fhm!" vydala starena zadumaný zvuk, ako by ju to veľmi zaujalo.

„A toto," pokrútil očami a zosilnil šúchanie palca, „čo je toto vlastne za vlak? Kam smeruje? Viete ja mám pár míľ odtiaľto auto a.."

„Smeruje - nesmeruje." To bola jediná odpoveď.

Stál a hľadel na starenu, ktorá mu pohľad so stoickým úsmevom opätovala. Keď pochopil, že rozhovor sa definitívne skončil, otočil sa a opatrne zamieril do handrového lesa, kde tušil priechod do ďalšieho vozňa.

Našľapoval opatrne, takže prach mu víril len okolo topánok.

Vlak sa dal do pohybu a podvaly bubnovali stále rýchlejšie, až sa ustálili na allegre.

SkryťVypnúť reklamu

„Moment! Na!" povedala starena nie práve zdvorilo a hodila mu do rúk čosi, čo vyhrabala spod jednej zo sukní. „Bez toho sa mi tu nemotajte!"

Boli to malé presýpacie hodiny, menšie ako dlaň. Nemohli však fungovať, pretože obe nádobky boli úplne vyplnené pieskom.

Dvere vedúce von z vagóna vyžadovali všetku jeho silu, tak hodiny položil na zem. Po krátkom súboji sa pretlačil na spojovaciu plošinku a dvere pustil.

Keď ucítil ruku vo vrecku, preľaknuto sa zvrtol,

„Nezabúdaj to jediné, čo máš!" zaznel ženský hlas. Adam sa obzrel, ale zazrel iba ruku, miznúcu pomedzi zatvárajúce sa čeľuste dverí. Oprel sa do nich, pretože nebolo pochýb, že tá ruka, síce poznačená vekom, ale pekne pestovaná a neskrývajúca eleganciu, nepatrila odpudivej starene. Dvere ale nepovolili a tak svoje otázky vyslovil aspoň hodinám, ktoré mu vsunula od vrecka.

SkryťVypnúť reklamu

Vagón druhý

Druhé dvere stačilo len ľahko potlačiť.

Privítalo ho prítmie a ťažký cigarový opar. V strede miestnosti stál veľký stôl a okolo neho sedelo päť mužov, zahľadených do hry. Zúrivo plieskali kartami po stole a posúvali žetóny.

„Prepáčte páni," začal opatrne a vzápätí inštinktívne uhol pred letiacim pohárom. Ten ho minul a roztrieštil zrkadlo na stene luxusne vybaveného vozňa.

„Neotravuj a poď hrať!" zahučal mohutný muž s fúzami ako mrož, ktorý mu pred sekundou chcel roztrepať hlavu, a v jasnom geste prudko poodsunul prázdnu stoličku.

Preľaknutý Adam si bez odporu sadol a behal očami po hráčoch.

Po ľavici mal fúzača, vedľa ktorého sedel mladík s veľkou jazvou na tvári a páskou cez oko. Zdravým okom práve gánil na svojho suseda, šľachovitého starčeka, ktorý zamyslene hľadel do kariet. Štvrtý muž, štyridsiatnik s lysinou a okuliarmi, sa mu takisto ponad plece snažil dovidieť do kariet. Jedine jeho sused napravo sa nepozeral do kariet, ale priamo na neho.

SkryťVypnúť reklamu

„Tak čo, ako sa ti tu páči?" spýtal sa s úsmevom, ktorý odhalil užasne biele zuby.

Otázka ho zaskočila.

„No, som tu len pár minút..."

„A už si skoro skončil s roztrieskanou lebkou!" rozosmial sa sused a utrel si spotené bledé čelo.

Fúzač pred neho posunul komín žetónov, ktorý sa nebezpečne nakláňal, ako schody nikam, a ukázal naň hrubým prstom.

„Ďakujem, ale ja idem len kúsok, totiž pokazilo sa mi auto a..."

Ani tentokrát svoj príbeh nedokončil. Všetci muži vybuchli do hurónskeho smiechu. Fúzač udieral päsťou do stola, až sa žetónové schody rozsypali, a druhý sused, s kvalitným chrupom, ho bratsky búchal po pleci.

Iba starček sa smial trocha nasilu a obzeral sa dookola.

SkryťVypnúť reklamu

O chvíľku však už na zelené plátno stola pleskli karty.

„Hodiny?!" zakrákal dedo a dychtivo sa pozrel na Adama.

Až tu si všimol, že všetci majú pred sebou položené hodiny podobné tým jeho. Len množstvo piesku bolo rôzne. Najmä v starcových sa už len pár osamotených zrniečok chúlilo na dne.

Vyložil ich teda na stôl a zobral karty, pretože za žetóny nikto nič nechcel.

„No, aspoň mi skôr ubehne cesta," snažil sa zatváriť veselo a bez záujmu pozrel na karty. Dve osmičky - žiaden zázrak, ale na začiatok dobré. Vymenil tri a dostal ďalšie dve osmičky. Nemal veľký problém vyhrať kolo. Už veselšie sa posunul na stoličke a pritiahol kôpku žetónov.

Atmosféra bola napätá, všetci so zatvrdnutými rysmi žmúrili do kariet. Adam očkom kontroloval fúzača, či ho nerozzúri jeho výhra, ale muž len sedel a vrčal si pod nos.

SkryťVypnúť reklamu

„Inak, volám sa..." začal pre odľahčenie, ale zarazil sa. „Volám sa David," vymyslel rýchlo neoriginálne meno. Nikto nemusí vedieť, ako sa skutočne volá.

Odpoveďou mu bolo iba pár zavrčaní a odfúknutí. Jeho pravý sused na neho pobavene zasvietil úsmevom.

Aspoň hra mu išla. Cez ruku mu prešiel ešte jeden poker, postupka a dvakrát sa na neho usmiali tri kráľovné.

Pôvodný nezáujem čoraz viac nahrádzala zanietenosť. Spomenul si na časy, keď presedel nad kartami celé hodiny. Študoval tváre protihráčov, kontroloval každý svoj pohyb, blafoval telom a jeho kôpka žetónov utešene narastala.

Jediný kto mu odolával, bol jednooký mladík. Naopak starcovi sa vôbec nedarilo. Často sa mýlil a prezrádzal príliš veľa, čo protihráči ihneď využívali.

SkryťVypnúť reklamu

Adam pomaly zabudol, kde je, a keby vlak teraz zastal, sotva by si to všimol.

Práve k sebe pritiahol ďalšiu kopu hrkotajúcich koliesok, keď niečo hlasne puklo a vzápätí sa ozval priškrtený krik.

Starcove hodiny praskli a tých pár zrniek sa rozletelo po stole. Všetci hráči stuhli a hľadeli na starca, ktorý chrčiac vykrikoval a nariekal. Prudko rozhadzoval rukami, až spadol zo stoličky. Ležal na chrbte a kopal nohami do vzduchu ako prevrátený chrobák.

„Pane, ste v poriadku?" oslovil ho Adam a vstal. „Pokojne si vezmite moje, ak vám na tom tak záleží," napriahol ruku s hodinami, ale dedko sa zatiaľ prekotil a začal plaziť do kúta. Ostatní sedeli ako primrazení.

Kým ho Adam dostihol, bol už starec v kúte a rukami si zakrýval hlavu. Naklonil sa k nemu a chcel sa ho dotknúť, poplašene však trhol rukou späť.

SkryťVypnúť reklamu

Starcova tvár sa menila. Vrásky sa prehlbovali a koža strácala posledné zbytky lesku. Pery sa mu zošúverili na dva tenučké pásiky a odhalili posledných pár zubov. Starec začal sivieť, koža mu praskala. Vyzeral ako zuhoľnatený papier, čakajúci na osudové fúknutie.

Adam stál a nevládal sa pohnúť ani o centimeter. Premena sa skončila. Hľadel na popolavú postavu, akoby ucapkanú z prachu a oblečenú do šiat. Trasúcou nohou sa jej opatrne dotkol. Celá starcova ruka odpadla a ešte vo vzduchu sa rozsypala.

Obrátil sa k ostatným, tí však už mlčky rozdeľovali starcove žetóny. Črepy ležali na stole, ale piesok zmizol.

Fúzač mu pokynul hlavou a poodsunul stoličku.

„Ten starec... on..." zakoktal, ale muži sedeli ako sochy.

Rozbehol sa ku dverám do ďalšieho vozňa. Nevšímal si šokované pohľady troch mužov ani belostný úsmev štvrtého, ba ani drevené klopkanie, ktoré sa blížilo od protiľahlých dverí.

Trhol kľukou, vošiel do spojovacieho priestoru a neobzrel sa, ani keď ich zatváral.

Vagón tretí

Nemal rád knižnice. Vzduch presýtený pachom vlhkého papiera a kože mu vždy pripomínal hrobku. Knihy na neho pôsobili ponuro, ako náhrobné kamene dávno mŕtvych autorov.

Milióny ľudských myšlienok tu boli v poličkách, skrinkách alebo len tak naukladané až po strop, vzájomne sa podopierajúce ako ranení vojaci. Medzi nimi sa kľukatili úzke priechody bez akéhokoľvek systému, široké sotva pre jedného človeka. Na mnohých miestach bolo treba prekročiť kopu kníh, ktorá sa zosula zo svojho miesta na zem.

Opatrne kráčal vpred, pričom kontroloval každý pohyb, pretože mal hrôzu z toho, že naruší toto ticho, orámované údermi koľajníc, ale bál sa zastaviť čo len na sekundu. V hlave mu hučalo a mozog akoby odmietol tvoriť myšlienky.

Jeho odpor ku knižniciam neznamenal, že nemá rád knihy, len nerád cítil ich intelektuálnu prevahu, ktorá sa na neho z políc bibliotéky tlačila.

Osmelil sa a trocha vzdorovito vzal do ruky tenký, zachovalo vyzerajúci kúsok. Bol plný latinčiny a ilustrácii nechutných chorôb a zranení. Načiahol ruku za inou. V šere elektrickej žiarovky ukrytej kdesi pod stropom si prečítal odsek zo starého románu. Prechádzal prstom po chrbtoch kníh a keďže v usporiadaní nebol žiaden systém, ukazovákom skákal po dejinách, beletrii aj technických príručkách.

Opäť na chvíľu zabudol, kde je, a hltal očami názvy. Našiel svoju obľúbenú knihu rozprávok z detstva, v koži viazanú kroniku starú najmenej dve storočia a kopu medzivojnových filmových časopisov. Každému nálezu sa potešil a čoskoro poskakoval hore dole a bral jednu knihu za druhou. Len trasúce sa ruky a pery prezrádzali, že je na prahu pomätenia.

Dokončil rýchle skúmanie jednej uličky, prehrabal truhlicu na zemi a vošiel za roh. Tam ostal stáť.

V akomsi centre, kam ústili chodbičky, sedel za stolom muž. Len vlhké očné buľvy kmitajúce za hrubými okuliarmi v masívnom ráme dávali tušiť, že nie je dávno mŕtvy. Hlavu mal sivastú, pleť suchú a bez farby. Obnosený oblek mu pokrývali pavučiny, ktoré sa ťahali po celom tele, vrátane hlavy a tváre. Muž držal v nehybných rukách knihu a pozeral do nej. Scéna by bola takmer dokonale nehybná, nebyť dvoch voskovíc, tlmene ožarujúcich papier kníšucim sa plameňom.

Po nepríjemnom uvítaní v druhom vozni Adam trochu zaváhal, ale muž vyzeral neškodne, hoci narušiť ticho chcelo odvahu.

„Dobrý deň!"

Zväčšené oči za sklami preľaknuto vzhliadli, ale telo sa takmer nepohlo, len napnutie niektorých pavučín sa zmenilo. Muž sa opatrne rozhliadol. Keď si overil, že je tam len Adam, opatrne si vydýchol, čím rozkmital plamienky sviečok.

„Už som si myslel...nno nič. Čas ešte je. To nemožno odoprieť!" povedala sivá hlava a venovala sa ďalej literám.

Adam sa nechcel nechať len tak odbiť. „Mohli by ste mi povedať, čo je toto za vlak?" Dúfal, že to znelo dosť rázne, hoci poskakujúci hlas ho zradil.

Opýtaný vybral spoza ucha maličkú ceruzku a začal ju ohlodávať. Niekoľko pavučinových vlákien sa pretrhlo.

„Pôvodne som si kládol aj ja takúto jednoduchú otázku. Ale rozpadla sa na niekoľko ďalších, tie opäť a znova. Teraz ich predo mnou stojí mnoho," začal a významne poklepkal ceruzkou po papieri na stole. Bol to kostrbatý zoznam, zapísaný desiatkami položiek, navzájom pospájaných čiarami a inými značkami, ktorých význam poznal len ich stvoriteľ.

„Ale iste viete kam ide. Ja som len náhodne nastúpil a vystupujem na najbližšej zastávke. Len by som rád vedel, kde to bude. A kedy."

„Že náhodne..." posmešne zasipel muž a vrátil sa k štúdiu.

„A čo je v ďalších vozňoch?" snažil sa Adam dostať z neho aspoň niečo.

Okuliarnik si už trochu namosúrene poznačil prstom miesto v knihe.

„Neviem. Načo aj? Všetko, čo potrebujem, mám tu. Toto," schmatol do tenkej ruky knihu, „sú moji priatelia, láska aj potrava. Môžem počúvať ich monológy, viesť s nimi dialóg, súperiť s nimi, ale aj spolupracovať. Môžem sa presúvať v čase aj priestore. Napríklad táto," poťažkal objemný zväzok, „je jediná na svete. Je v nej vytvorený celý svet - ľudia, miesta, história. Môžem ten svet jediným ťahom zničiť," povedal a preniesol ruku s knihou nad sviečku, „ale neurobím to. Veď kniha je inkarnáciou autora, jeho životom po smrti. Bola by to vražda, nie?" povedal pateticky. Na živú mŕtvolu rozprával až príliš divoko, pavučiny a prach z neho lietali všetkými smermi.

„A čo ak sú knižnice aj v ďalších vozňoch?" opatrne ho navádzal Adam.

„Isteže. Ak nie tam, tak inde. Ale treba postupovať systematicky," opísal rukou oblúk, ktorý obsiahol celú knižnicu, „aby som mohol zachovať stopu pre ďalšie generácie. Pretože tu sa dá získať nesmrteľnosť," poklepal hánkami po koženej väzbe. Rukou pritom zhodil kopu papierov a odhalil presýpacie hodiny.

Adam opäť uzrel vidinu nariekajúceho starca meniaceho sa v prach a oblial ho studený pot. Začal pomaly ustupovať od stola, späť do uličiek medzi knihy. Cítil, že vzduch oťažieva a vlhne, akoby sa pohyboval v pare. Vnoril sa do labyrintu. Nekráčal už tak opatrne, pretože chcel odtiaľ čo najskôr vypadnúť. Po dvoch odbočeniach sa opäť ocitol po učencovej pravici. Náhlivo si vybral inú cestu, ale keď sa rozdvojila a zatočila, zas ho premkol meravý pocit, že opäť uvidí sivú hlavu, čo sa hneď aj stalo. Tentokrát stál po jeho ľavici, takže mu lepšie videl na tvár, osvietenú sviečkami. Akési čierne bodky pobehovali po voskovom líci. Adam chvíľu neveriacky stál, aby sa vzápätí otočil a už s náznakom paniky vnoril medzi papierové steny. Pavúky zatiaľ na čitateľovej hlave naprávali škody, ktoré na ich dielach pred chvíľou narobil.

Adam na križovatke zvolil druhý smer, preskočil zosunutú kopu literatúry a prudko nasal vzduch. Pozeral mužovi priamo do tváre. Ten, nehybný telom a neprítomný duchom, si ho nevšímal. Nevedel, kde spravil chybu. Veď už zvolil všetky možnosti...

Vozeň zarachotil a celý sa otriasol, píšťalka lokomotívy kdesi za jeho chrbtom vydala odporný chrchľavý hvizd, ako zviera po zlom údere mäsiara. Otras narušil jemnú rovnováhu a spôsobil menšiu katastrofu. Tucty kníh padali z políc a zvírili kúdoly prachu. Stĺpy v okolí stola sa prudko rozkývali. Muž zašmátral pod stolom a práve v momente, keď statika definitívne povolila a knihy sa začali sypať na jeho hlavu, roztvoril nad sebou dáždnik. Zväzky sa s pleskotom odrážali od látky a muž spokojne čítal ďalej, držiac knihu v jednej ruke. Adamove nohy sa rozbehli pomedzi regály, potkýnali sa o knihy a zúrivo predierali ďalej.

Po štvrtom stretnutí s mužom ho naplnilo zúfalstvo, až mu vybehli slzy. Zacúval späť do uličky a mokrými očami preklínal postavu pred sebou. V tom sa mu pošmykli nohy na čomsi vlhkom a on zletel dole, pričom narazil hlavou do skrine, až mu zahučalo v ušiach.

Vinníkom bola akási nechutná, tmavá mazľavá hmota, ktorá tu tvorila kaluž. Zúfalstvo sa začalo miešať so sebaľútosťou. Fňukajúc si chcel utrieť prsty do osamoteného papiera ležiaceho pod jednou z nekonečna amorfných knižných stavieb. Potiahol ho a stavba sa zrútila.

Na papieri, poznačenom bordovým slizom, bol obrázok ženy, peknej štyridsiatničky z nejasného obdobia, ktorej úsmev sa v mysli každého muža spojil s predstavou bezstarostnej, ale pritom džentlmenskej a mravnej zábavy. Na tri výdychy sa nechal uniesť myšlienkami späť do svojho sveta, kde svieti slnko, ale nepáli, a ľudia sa nezmenia v okamžiku na prach.

Keď účinok pominul, pomaly sa postavil a zároveň vydýchol. Štrbina po zrútených knihách odhaľovala cestičku, na ktorej konci, ani nie dva metre od neho, boli dvere. Položil obrázok na policu a opustil zatuchnutú vôňu slov.

Vagón štvrtý

Okrem rámu boli dvere celé zo skla. Vitráž predstavujúca prales Adamovi zabránila hneď vstúpiť. Vyleptané stromy sa kymácali a zvieratá pobehovali hore dolu. Keď dopozoroval ako opica preskákala na lianách až za rám, vzdychol, oblizol si vysušené pery a vošiel dnu.

Do nosa ho okamžite udrela zmes pachov a uši mu zaľahli kakofóniou ľudských hlasov. Bola to jedna veľká miestnosť, s minimom nábytku, ale plná ľudí. Desiatky postáv, mužských, ženských, ba i niekoľko detí ležalo na matracoch, dekách alebo nízkych gaučoch a ležadlách. Niektorí boli osamote, ale väčšina tvorila skupinky a viedli družný hovor. No omnoho dôležitejšie ako rozprava bolo jedlo. Množstvo porcelánových mís, tanierov a hrncov ležalo na nevzhľadných kopách v blízkosti hodujúcich. Tí bez ustania ponárali ruky do nádob a vyberali pestrofarebné kusy obživy, ktoré hltavo zapíjali nápojmi z džbánov.

Adamovi sa skrúcal žalúdok až na zvracanie a bolela ho hlava. Do svalov dostával jemné kŕče. Vedel, že sú to príznaky dehydratácie, odtrhnuté z reťaze pohľadom na tieto bakchanálie. Čas nesledoval, pretože vlastné hodinky nemal a presýpacie nič zmysluplné neukazovali. Vedel, že nepil už hodiny a len neuveriteľné zážitky zašliapali telesné potreby na chvíľu do úzadia.

Teraz hľadel na obrovské množstvo jedla a tekutín a ústa sa mu plnili slinami.

Začal hľadať háčik, pretože táto boschovská scéna hostiny ho naplnila ostražitosťou. Ľudia si ho nevšímali a rozhodne sa neráčili presunúť z miesta. Ale pohyb tu bol. V každom zo štyroch rohov stál sluha, keď sa zjavila prázdna nádoba, okamžite vyrazil zo svojho stanoviska a zo skrinky v rukách chýbajúce chody doplnil.

Zhrbená plecnatá postava by bola snáď ľudská, ak by zo strán hrudného koša nevybiehal ďalší pár rúk. Tvor nimi obsluhoval skrinku, ktorú držal v horných končatinách. Tvár s vysokým plochým čelom vyzerala ešte desivejšie - neboli na nej žiadne ústa. Jeden hromotĺk prešiel na tesne okolo a postavil sa opäť do rohu.

V snahe dostať sa od neho čo najďalej, vykročil Adam do miestnosti. Hodujúci nedbali na žiadne pravidlá, sŕkali, grgali a rozžuté jedlo im padalo z úst na zem, keď na seba veselo pokrikovali. Zachytené útržky rozhovorov boli nanajvýš banálne a točili sa hlavne okolo podávaného jedla.

Akási žena silno kýchla, pričom jej za hlasného puknutia odletela sánka. Niekoľko okolosediacich zafŕkala krvavými špliechancami a tí sa jej teraz zanietene venovali. Ona sama ich snahu ignorovala a naďalej sa snažila dostať do seba potravu.

Trasúce nohy mu slabli každým krokom. Uvidel voľné ležadlo a po sekundovom zaváhaní k nemu zamieril, pretože už nedokázal viac kráčať.

Oproti sa napchával muž, zvalený v obleku a topánkach na pohovke, zarastený, ale inak s výzorom britského šľachtica. Gestom Adama usadil a odtrhol nohu pečenej kačici s očividnou snahou, aby chrupavka pekne zapraskala. Popri tom listoval v umastenom časopise. Adam striedavo sledoval jeho a kopu jedla, odhadujúc skryté nebezpečenstvo. Keď muž odtrhol nachvíľu oči od stránok, aby si pretiahol chrbát ako mačka a poškriabal strnisko, Adam otvoril ústa:

„Oddychujete?"

„Troška."

„Tá pohovka je veľmi pohodlná," pohladil opatrne plyš s pokusom o kamarátsky úsmev.

„Veľmi," pretočil chlap list a tváril, že ho návštevník nezaujíma, ale ponad stránku si ho nenápadne prezeral.

„Čo čítate?"

Muž viditeľne ožil. „Volá sa to Dobrodruhov svet," spustil, premiestnil sa do polosedu a začal ukazovať články. „Tu píšu o mužovi, čo prešiel po rukách okolo sveta. A tento jazdil na veľrybe!" pokračoval a zapichával prst do obrázkov.

„A vy, zdá sa, tiež rád cestujete!" rozhodil Adam ruky dokola.

„Ó tu nie. Táto trasa je vyslovene nudná. A ani tu nemám okná. Ale keď stadiaľto odídem, niečo skvelé podniknem. To budú všetci pozerať!"

Adam zacítil príležitosť konečne sa niečo dozvedieť. „A kedy odídete?"

„Čoskoro. Hneď na najbližšej zastávke."

„Výborne! Aj ja vtedy plánujem vystupovať. Ale neviete mi povedať, kedy to bude?"

Muž sa nepokojne zahniezdil. „No, musím požiadať, aby zastali."

„Tak čo keby ste ich teda teraz poprosili, aby nám zastali?"

„Oni sem nechodia..."

„No tak ich niekde pohľadajte," vycítil Adam šancu na vyslobodenie.

„Áno, iste, mám to v pláne. Čoskoro pôjdem," povedal a začal sa hrabať v jedle, „ale najskôr si ešte trocha oddýchnem."

Adam mu dal čas a zatiaľ váhavo k ústam priblížil pohár, naplnený azda džúsom. Opatrne si omočil pery a čakal, či to s ním niečo spraví. Otočil hlavu k mužovi.

„No, nie ste už svieži?" pokúsil sa zavtipkovať a zároveň ho popohnať.

„Áno. Hneď. Len sa mi trošičku zatočila hlava. Vystriem si na minútu nohy a idem."

Adam sa zas začal na chvíľu hrať s jedlom. Opatrne rozhrýzol mesiačik pomaranča, ktorý aj prehltol. Nakoniec zvládol celý pomaranč a chytil do ruky pohár, keď opäť pozrel na suseda. Pohár pleskol na dlážku a žltá šťava sa rozprskla.

V strede pohovky sa roztvorila diera ako obrovské rozškľabené ústa a muž do nej až po pás zapadol. Jej okraje sa rytmicky vlnili a oceľové pružiny trčiace ako rad zubov, sa mu zabárali do tela, zanechávajúc krvavé pásy a visiacu kožu.

Muž nekričal, nebojoval, len so sinavou tvárou prosebne pozeral do rohu na truhlu, pred ktorou stál jeden štvorruký ako na stráži. Ďalším zavlnením zapadol až po plecia. Pravačkou sa zúfalo načiahol k Adamovi. Tomu hrôza zmrazila reakcie aj myseľ a až po nekonečne dlhej chvíli schytil mužovu ruku. Nedokázal ho vytiahnuť. Krvavá dlaň sa šmýkala a zovretie pružín nepovoľovalo. Muž klesal nižšie a nižšie, jeho bezbranné vyplašené oči zmizli. Posledné silné trhnutie a ruky sa im rozpojili. Matrac sa s drnčaním spojil a pohovka bola opäť ako predtým. Krv stiekla po látke ako po igelite a vsiakla do dlážky, bez najmenšej zanechanej škvrnky.

Adamovu hrôzu nečakane ako letná búrka prebila únava. Búšiace srdce spomalilo, na spánkoch mu prestalo tepať a oči mu obostrel hmlistý opar, ktorý stláčal viečka k sebe.

Poťah ležadla bol hebký ako srsť mačiatka. Obraz smrti sa rozhodol zahnať jedlom, ktorého sa v tomto svete vraždiaceho nábytku už neobával. Nechcel utiecť, naopak, chcel ležať.

„Niekto odchádza, niekto prichádza, hlavne nebyť sám," povedala miesto pozdravu postava, ktorá si sadla na nebožtíkovo miesto. Adam by jej nevenoval pozornosť, nebyť jej hlasu. Slová zneli ako vyklepávané kusmi dreva. Halil ju veľký čierny plášť s kapucňou, už značne opotrebovaný, napriek očividnej snahe udržiavať ho.

Nový sused spôsobne upíjal víno z pohára a popri tom ukrajoval kúsky syra na malom stolčeku, ktorý bol súčasťou tej strašnej pohovky. Od ostatných sa výrazne odlišoval. Bol to kostlivec.

Nie vychudnutý človek po ťažkej chorobe, ale ľudská kostra navlečená do šiat. Prstové kostičky cinkali po pohári a sánka hlasno klapla po každom zahryznutí do syra.

„Áno?" preriekla lebka, keď si všimla Adamov zafixovaný pohľad.

Opäť to znelo ako keď sa po sebe šúchajú dve dosky.

„Prepáčte," odpovedal Adam a rýchlo odvrátil zrak.

„Ale to je v poriadku, mladý muž," zaklapkala sánka a prestala sa venovať syru, ktorý prepadával na dlážku, ak sa náhodou nezachytil niekde v panve. „Ja som na zvedavé pohľady zvyknutá. Niektorí sa ma dokonca aj boja. Ste v poriadku?" doložila, keď videla, ako hosť bledne.

„Áno, áno!" zaklamal.

„Ponúknite sa!" povedala milo a načiahla hnát s miskou. Tú spolu s ďalšími nádobami priniesol štvorruký, ktorý už bol na ceste späť do kúta.

Adamovo srdce zase prudko bilo na poplach, ale končatiny sotva dokázal zdvihnúť. Zakoktal: „Ďakujem veľmi pekne, ale ja mám tuto už..."

„Ale no tak!" zvolal kostlivec a jemne, ale rázne vybrnkol kosteným ukazovákom Adamovi jeho tanier z ruky, „môj priateľ si zaslúži niečo lepšie! Prosím! Šalát z motýlích krídel!" prebehla Adamovi pod nosom tanierom plným pestrofarebných útržkov a začala prezentovať ďalšie. „Ružové rezy, špik z jednorožca, figy v hviezdnom prachu, euklidovské stejky..."

Adam sa snažil vybrať niečo, čo nemalo za základ telo akéhokoľvek tvora, ale všetko sa mu pomiešalo, tak si vybral kôpku akýchsi zelených plátkov, ktoré boli tak ľahké, že musel zadržiavať dych, aby ich nerozfúkal. Zarazilo ho, že aj kostlivec dýcha.

„Skvelá voľba!" zareagoval umrlec.

Neklamal. Po nesmelom zblížení pomocou jazyka sa na zvyšok takmer nepríčetne vrhol. Chuť bola neuveriteľná. Najskôr jazyk vzrušil mierne drapľavý povrch, posiaty sladkými kryštálikmi. Potom ho zvlažila mierne horkastá chuť, podobná pomarančovej kôre, hneď sa meniaca späť na sladkú, úžasne jemnú a šťavnatú, vzdialene pripomínajúcu prezreté plody Stredomoria.

O pár sekúnd bola miska prázdna, pretože väčšinu nechtiac dychtivo rozfúkal, a kostnatá ruka mu strkala pred tvár ďalší chod.

„Ja chcem tú prvú!"

„Všetky sú skvelé."

Pustil sa do ponúkanej a na prvú hneď zabudol. Čoskoro sa pripravené porcie minuli, ale necítil sa ani trocha zasýtený. Zmysly mu ochabovali a kostlivec sa usmieval.

Štvorruký na pokyn priniesol ďalšiu várku a Adam sa na ňu vrhol. Každým ďalším kúskom sa vzdialenosť tela a mysle zväčšovala. Farby sa zjasnili, ale kontúry sa strácali. Cítil teplo svojho tela, ako sa z ležadla odráža späť k nemu. Pomaly sa okolo neho začal utvárať kruh ostatných hodujúcich, ktorí sa mu prizerali a šepkali si. Nerozumel ich slovám, pretože jeho uši zamestnával spev, ktorý sa v jednoduchom, no podmanivom rytme k nemu plazil zo všetkých strán a sfér. Cítil vietor, ako mu povieva vlasmi a začal sa smiať.

Kostlivec načiahol ruku, biele kosti vybehli z rukáva a zamierili k nenásytníkovmu vrecku.

Formácia osôb okolo Adama sa narušila a niekto k nemu prikročil. Kostlivec sa zastavil, zdvihol hnáty a otočil ich dlaňami nahor. Mladá žena, ktorá akoby sa svojou asketickou krásou vysmievala týmto orgiám, rukami objala Adamovi tvár. Ten, vznášajúci sa na pomedzí reality, nereagoval. Žena ho prudko udrela päsťou a rýchlo cúvla späť do davu.

Hudba bola opäť len klapot koľajníc a teplo sa stalo nepríjemne vlhkým a lepivým. Adam hľadel na šarlátovú ruku, zaliatu krvou z nosa. Bledé postavy stáli naokolo v ustrnutých pózach, ako výkladové figuríny.

Hýbala sa iba lebka, slonovinovo biela, posiata spŕškou červených bodiek, mlčky sledujúca Adamove pohyby.

Pokúsil sa postaviť, ale nohy sa mu podlomili. Štvornožky sa rozbehol po zemi ako dieťa, aby sa dostal z kruhu. Nebolo to ťažké, pretože figuríny sa po náraze rozpadali na mrak zrniek. Doplazil sa ku dverám a pomocou kľučky vydriapal na nohy.

Smrť stála a pozerala na neho, navlečená v čiernom plášti až po zem, autorita narušená komickými červenými fľakmi, akoby dielom neposedného decka.

Adamovi zatiahol za kľučku a z posledných síl sa sklátil do chodbičky.

Vagón piaty

Prázdno. Neboli tu okná, nábytok ani lampa. Biele svetlo bez zdroja ožarovalo rovnomerne vnútro.

V strede stál človek a niečo viazal na trám, križujúci strop. Neustále sa obzeral, ale keď zbadal Adama, zaváhal len na chvíľku.

„Ahoj. Už to skoro mám," povedal a začal sa hlasito smiať. Cieľ jeho činnosti bol jasný. Viazal na hradu slučku. Krásnu, symetrickú, z hrubého lana, ako profesionálny kat.

„Kde si to tu zobral?" vykĺzlo trocha odveci Adamovi, neistému komu, slučka patrí.

„Ešte si na to neprišiel? Keď tu niečo hľadáš, vždy to nájdeš," odvetil muž živo a s úsmevom naďalej upevňoval slučku.

„Skvelé, hľadám východ."

„Tak to príliš nehľadáš. Ale veľa ľudí nenájde ani vchod."

Adam ukázal na dvere do ďalšieho vagóna: „Dovolím si odhadnúť, že sa k nemu dostanem týmito dverami."

„Samozrejme. Všetko je tu úžasne priamočiare. Šliapeš po rovnej línii. Nie je to vynikajúce, že všade sú len dvoje dvere? Tam a späť. Nemôžeš zablúdiť!"

„Teda..." Adam si pošúchal bradu a pozrel na muža, ktorý trhaním skúšal pevnosť povrazu, „nechcel by si miesto... no hádam nemusíš... nechcel by si sa pozrieť so mnou do ďalšej miestnosti?" Ostávať na mieste ho desilo, vzhľadom ku koncu, do ktorého situácia jasne spela. Na druhej strane, strach z neznáma ho pálil hlboko a intenzívne ako prehltnutý žeravý uhlík.

„Ale veď ja som tam bol. Bol som tam a videl som!" vykríkol nadšene muž, ktorého meno nevedel, tak ako nikoho iného a takmer už ani vlastné, a opäť to sprevádzal sviežim smiechom. Vyzeral mlado a seriózne, ako študent prestížnej školy, čo sa práve baví na nejakom akademickom vtipe, sediac s pohárom koňaku niekde v klube. Vystúpil na stoličku stojacu pod slučkou. Adam by prisahal, že ešte pred sekundou žiadnu nevidel.

Vediac, že povraz nepatrí jemu, zacítil niečo ako nejasnú morálnu povinnosť, tak zahlásil niečo ako: „Toto predsa nemusíš, určite sa to dá nejako vyriešiť!" hoci tomu sám neveril ani v najmenšom.

Muž si utiahol slučku a skontroloval, či správne sedí. Všetko to robil s výrazom prípravy nedeľných raňajok či napúšťania vane horúcou vodou. Odkopnutie stoličky prišlo bez rozlúčky. V krku mu prasklo a telo ostalo visieť. Veľmi čistá práca.

Adam sa v zamyslení otočil ku dverám, ale zastavil sa. Zvuk trenia hodvábnych látok, jemný ako dych, ale zreteľný.

Obesencovi sa z nohavíc a rukávov sypal piesok. Najskôr jemný prúd, ako v presýpacích hodinách, každou chvíľou však silnel. Zároveň mužova tvár chudla. Koža sa mu krčila a strácala tvar ako pokrčený papier. Telo vyzeralo stále prázdnejšie, ako vyfukovaná lopta, krk sa zužoval, až na kopu piesku dopadli prázdne šaty. Na záver spadla aj slučka.

Pohyb celého obrazu ustal len na sekundu. Potom sa zrnká piesku opäť pohli. Kopa sa splošťovala, vyzerala ako mravenisko, z ktorého sa všetky mravce rozbehli preč. Šaty sa začali opäť nadúvať. Rukávy sa naplnili, topánky posunuli na pieskovom prúde k nohaviciam a golier opäť obopínal krk.

Muž stál a pozeral sa na Adama, ktorý sa za pár hodín nekonečne vzdialil svojmu pôvodnému ja, ale zmŕtvychvstanie ním otriaslo viac než všetka predošlá smrť.

„Viete," rozhovoril sa mladík, akoby sa nič nestalo, „hovorí sa - treba bojovať! Treba sa vzoprieť osudu! Ale prečo? Načo? Nezachraňujem bytie vesmíru, ani nebránim svetovej vojne. Môj súkromný boj je svetu ukradnutý. Prečo by som sa tam mal vrátiť?" ukázal na dvere do ďalšieho vagónu, „keď sa môžem pohodlne rozplynúť v nekonečnom pokoji ničoty?"

Zodvihol slučku z dlážky, chvíľu si ju prezeral a podvedome poťažkával. „Možno vás to šokuje, možno znechutí, ale je to moja voľba. Nebudem bojovať. Som zbabelec, pokojne to povedzte. Ale ja viem, že víťaz v tomto boji nie je."

Adam si chcel utrieť spotené čelo, ale nakoniec nechal kvapky tiecť po tvári. Cítil sa tak lepšie.

„A ak to tvoje vytúžené prázdno neexistuje? Čo ak sa budeš zodpovedať za svoje skutky? Nie je už tento vlak dôkazom? Skúškou?" To posledné sa spýtal najmä seba.

Mladík pozrel Adamovi do očí, potom vystúpil na stoličku a začal opäť viazať slučku. „Skúška? Ja túto skúšku podvediem. Zabijem sa už teraz! Že miesto ničoty je niečo! Každé niečo má pri sebe aj nič, zatiaľ čo nič si môže krásne nažívať aj samo!" bľabotal zasnene. Zaťahal za slučku a vsunul do nej hlavu. „Ja som tam bol a videl som!" zasmial sa, keď uťahoval lano okolo krku.

Adam zavrel oči. Počul buchnutie stoličky a ten nechutný lámavý zvuk. Vedel, čo bude nasledovať.

Už bol unavený. Nedokázal už ničomu čeliť. Ostať tu znamenalo upísať sa šialenstvu, ale nedokázal sa pozrieť ani na dvere. Čo ho v poslednom vagóne čaká? Nechcel už žiadnych ľudí meniacich sa na piesok.

Oprel sa čelom o chladivý kov steny. Hlava ho strašne bolela. Ale spravil to najmä preto, lebo sa bál, že sa rozplače a svet to uvidí.

Cítil dotyk. Najskôr sa otriasol, pretože myslel že je to ruka obesenca. Táto však bola drobná a horúca, navyše počul hodvábne sypanie sa piesku.

Neobzrel sa, len chvíľu mlčky stál a naberal z toho dotyku energiu. Potom prikývol a vykročil ku dverám. Nemali kľučku, ale keď sa ich dotkol, otvorili sa. Monotónny klapot koľajníc ustal. Posledné hodiny sa mu v hlave rozsypali ako detská stavebnica. Matne si uvedomoval, že niekam cestoval. Púšť, piesok, vlak, starec, hostina, otázky. Začal jednotlivé dieliky skúmať, poťažkával ich a oprašoval, aby zistil, či to nie sú iba priehľadné sklíčka. Všetko naokolo spolupracovalo s jeho zmyslami. Vzduch bol suchý, kovové držadlo chladné, zlomený nos bolel. Vstúpil.

Vagón šiesty

Pri zemi sa motali kúdoly hmly. Lepili sa na topánky a šplhali po nohách hore ako hady.

Zasipel, keď sa zhlboka nadýchol. Vedel, že sa nesmie zastaviť a musí si ísť pre odpoveď, a to hneď, pretože by tu inak ostal stáť na veky. Ako pri skoku z útesu do vody. Nohy ho nezadržateľne niesli vpred.

Blížil sa k čiernej rakve, ktorá stála na podstavci v strede miestnosti. Vnútri ležalo telo, po ktorom kmitali tiene z dvoch vysokých sviečok, blikotajúcich za rakvou. Keď uvidel tvár, začal sa bláznivo smiať. Zakryl si ústa dlaňou, aby pred neviditeľnými smútiacimi nevyvolal rozruch, ale krátke prskavé výbuchy smiechu aj tak neudržal. Naraz sa odvrátil a povracal sa. Vedel, že to nie je nič zlé. Nikto od neho nemohol chcieť, aby sa pokojne pozeral do tváre mŕtvoly, po ktorej lozia červy. Krútili sa v očných jamkách a pochodovali z jednej nosnej dierky do druhej. Tvár mŕtvoly vyzerala zvlášť odporne.

Bola jeho.

Vedel, že sa pozerá do zrkadla. Siahol si prstami na pery, či tam nezacíti slizké telíčka podobné zrnkám ryže. Pery mal hladké, vlhké, no čisté.

Mŕtvole sa rozkladala iba tvár. Ruky a krk boli biele a voskové, ale nepoškodené. Posledný záblesk racionality, ktorá sa topila vo vodách nadreálna, mu vnukol myšlienku. Pozerá sa na figurínu! To celé je sprostý trik!

Vystrel ruku a opatrne sa ňou dotkol tela.

Sviečky razom zhasli a nastala úplná tma.

Nejasne si uvedomil, že nestojí. Ani neleží - necítil okolo seba žiadnu hmotu ani tlak. Pomaly sa vznášal priestorom. Cítil že niekam smeruje, ale nemohol pohyb nijako ovplyvniť. Chvíľu mával rukami a cítil sa pritom ako samovražedný skokan, ktorý v poslednej sekunde dúfa, že dokáže napodobiť vtákov a vzlietne do oblakov. Nakoniec, nebolo tu žiadne „tam", kam by sa chcel dostať. Skrížil ruky na hrudi a čakal.

Potom ho premkol strach, ktorý sa postupne menil na hrôzu. Čo ak sa už nič nestane? Čo ak toto je koniec? Vedomie sa nerozplynie v ničote, naopak, ostane kompaktné - veď ako sa vôbec môže rozplynúť v ničom? A nie je toto to peklo, o ktorom rozprávajú moderní kazatelia?

Začal sa metať, chcel kričať, čo sa mu aj podarilo. Zúfalý rev zatratenca pretínal tmu.

„Nekrič," ozval sa za ním starecký hlas.

Otočil hlavu. Okolo neho dôstojne plával bradatý kmeť, odetý do potrhaných handier.

„Počkaj!" zakričal za ním Adam, prekvapený týmto zjavom.

„To bol Stylita, ten čaká večne, nič nepovie..." Tento hlas patril mužovi s lysinou, ktorý sa vznášal pod Adamovými nohami a v ruke držal britvu.

„Myslel som, že hádam Boh..."

Muž na neho mrkol. „No, ja som ateista...Vďaka Bohu!" povedal lišiacky a britvou si rozrezal oko.

V priestore sa začalo objavovať stále viac postáv. Niektoré videl len z diaľky, iné doňho jemne narazili. Ktosi vo vojenskej uniforme sa po ňom zlostne ohnal a zanadával.

Mnohých spoznával. De Sade za ním kričal čosi o živote. Rembrandt sa zamyslene pozeral pred seba a ani nepohol údmi. Z oblaku cigarového dymu si ho otcovsky premeriaval Churchill.

Na temeno mu jemne stúpilo bosé chodidlo. „Prepáč!" ospravedlnil sa mu dlhovlasý muž, vyžarujúci dôstojnosť. Adam sa rýchlo reflexívne prežehnal a sklonil hlavu. Neučili ho, ako sa správať, keď stretne Krista. Ten sa len usmial a stratil sa.

Viac ho potešili dve postavy v diaľke, ktoré mu mávali. Sotva ich videl, ale vedel, že sú to rodičia. Chcel sa k nim dostať, preto začal hrabať nohami a zachytával sa všetkých okolo, akoby liezol po skale.

Vzdialenosť medzi nimi sa zmenšila na minimum, keď zrazu chaotický pohyb postáv ustal.

Všetky sa začali rozbiehať preč, utekajúc od bieleho bodu v diaľke. Ako sa bod približoval a dostával obrysy, dav začal takmer panikáriť, pokojné tváre vystriedali vystrašené grimasy.

Adam na ne prekvapene pozrel. Postavy nemali tretí rozmer. Ako sa natáčali bokom a utekali rytmickým pohybom preč, vyzerali ako list papiera či skôr plechu. Vlnili sa stále viac, akoby svetlý prízrak pred sebou hnal veternú smršť. Adam zreteľne rozoznával veľkého snehobieleho koňa, ktorý cválal priestorom a tma mu lietala od kopýt ako blato. Na ňom sedel jazdec v bielom plášti, bičovaný dlhou konskou hrivou. Spod kapucne sa naňho škerila lebka, ktorá bola čierna. Alebo možná len odrážala čierňavu okolia.

Únik neexistoval. Nebol prostriedok ako oddialiť nevyhnutné, ako zabudnúť, zatlačiť do úzadia. Pokojne stál a tváril sa vyrovnane. Čakal. Bol pripravený čeliť obvineniam zo svojho života, ale chcel im čeliť dôstojne.

Jazdec pred ním zastavil. V ruke držal tenkú kopiju. Namieril ju na Adama.

„Putuješ, priateľ?" zaznel hlas, ale žiadna časť jazdca sa nepohla.

Zaváhal. „Áno."

„Akou cestou? A za akým cieľom?!".

Cítil teplý dych toho krásneho zvieraťa. Chvíľu si ho prezeral. Vedel, že má čas. Že vlastne tu čas neexistuje. Chýbajú tu rozmery.

„To ty určite vieš," odpovedal nakoniec. „Rozhodni, či som zvolil správne..."

Jazdec trocha odklonil zbraň. „Nie. To zvládneš aj sám," povedal, siahol si na hlavu a odhodil masku smrti.

Adam vzhliadol a usmial sa, keď uvidel tvár. Kopija zrazu prudko vyletela a bodla ho do pŕs.

Bolelo to len trochu.

Na perách mal prilepený piesok. Opäť ležal vo vozni. Sviečky boli vyhasnuté, ale zo stien odpadlo niekoľko dosiek, takže miestnosť bola osvetlená. Chvíľu pozeral na slnečné lúče, ktoré neskrivené špinavými sklami prenikali dnu a osvecovali zrnká prachu.

Telo zmizlo. Miesto neho zostal v rakve piesok, ktorý sa sypal puklinami von.

Boli tam ďalšie dvere, ktoré predtým v prítmí nevidel. Dúfal, že na konci vlaku bude plošina, kde by sa mohol nadýchať vzduchu, a tak ich otvoril. Ale opäť našiel len priechod do ďalšieho vozňa.

Vlak sa zaknísal a drevo na vozňoch zapraskalo. Otvoril aj tieto dvere, ktoré sa mu postavili do cesty. Vošiel dnu a opatrne ich zavrel, akoby napriek trasúcemu sa a škrípucemu vlaku, na ktorý zrazu doliehal všetok čas, doposiaľ ignorovaný.

Spoznal prvý vozeň.

Nekrobios

Východiskový bod zanikol v momente vzniku, odniesol ho prúd času, po ktorom sa vlak kĺzal. Bolo tu všetko rovnaké, a teda iné. Vešiaky sa ohýbali ako stromy vo víchrici. Handry z nich poletovali po celom vagóne, sadali na zem a opäť vzlietali. Dosky zo stien odpadávali, ale prepustené svetlo bolo tentokrát mdlé a bez farby. Jeho lúče dopadali na veľký čierny plášť, ktorý v tej spleti ležal nepohnuto na zemi a balamutil tak ľudskú myseľ, zvažujúcu jeho hmotnosť. Nevzlietol, pretože bol nekonečne ľahký, bezhmotný a vysmieval sa vetru do tváre.

Pozeral na človeka oblečeného do klbka pestrofarebných handier. Bolo to dieťa, v bezzubých ústach cmúľalo vyhasnutú fajku.

Vytiahol z vrecka presýpacie hodiny. Boli plné sivého prachu.

,,Nič to neznamená, že ?" spýtal sa a odhodil hodiny do kúta. Vietor ich uchytil a teraz sa krútili s handrami okolo plášťa.

„Tu nie. Nikdy to nič neznamenalo," odvetilo dievčatko.

„Som mŕtvy?"

„Veríš v posmrtný život?"

„Nie!"

„Tak potom ako by si mohol byť."

„Verím!"

„Tak potom si sa ešte nenarodil. Prečo sa na to pýtaš?" Detská tvárička obelela. Oči sa jej s tichým šušťaním vysypali z jamiek, zlaté pramene vlasov sa zmenili na poletujúci piesok.

„Chcel som vedieť, či som prešiel. Zvíťazil..." odpovedal Adam a pevne pozrel na bielu lebku, ktorá sa sklamane pokrútila na kostnatom krku.

„To nebola žiadna skúška. Žiaden cieľ, ku ktorému by si sa mohol dopracovať, je tu opäť len začiatok. Môžeš otvoriť dvere a prejsť všetko znova! Tu nie je žiadna minulosť, nič si nespravil a nikde si nebol. Môžeš prechádzať vlakom donekonečna a stále budeš tu."

Biele kosti začali obaľovať svaly a šľachy ako popínavé rastliny. Vráskavá koža pokryla tvár.

„Teda som len otrokom prítomnosti. Drží ma tu na mieste, dvere do minulosti sú zavreté a budúcnosť sa mi rozpadá pod rukami, akonáhle sa jej dotknem..."

„Ale aj tak si neostal na jednom mieste. Zrnká piesku ťa ťažili. Si pripútaný k času a okovy sa nedajú pretrhnúť. Ale to ti nebráni konať. Si v cele, ale môžeš ju ľubovoľne formovať a pretvárať, všetko, čo chceš, je v nej. Prítomnosť je jediné neprázdne miesto v nekonečnej čiernej prázdnote času, kde sa všetky rozmery strácajú. Patríme do nej všetci od počiatku. Jediný, kto môže pretrhnúť okovy je smrť."

„Mám teda zomrieť, aby som sa vyslobodil?"

Starena sa zasmiala. „Čas si ťa nájde. Dovtedy si môžeš tvoriť prítomnosť. Odolávaj mu Bohom, umením, slávou alebo sa s ním spriateľ."

„A kto si vlastne ty? Smrť? Boh?"

„Tvorca, čo stvoril zánik. Stojaci čas. Mŕtvy život. Živá smrť. Nastavujem zrkadlo a sama žiaden odraz nemám. Poúčam, hoci vo mne nie je žiadna myšlienka. Pri mne sa veci končia a začínajú, záleží od uhla pohľadu. Ale nikdy nie mojím pričinením. Nemám moc pohnúť steblom trávy. Stačí?"

Neodpovedal.

Otočila sa mu chrbtom: „Tvoj čas, ktorý si nikdy nevlastnil, vypršal."

Pocítil jemné údery na tvári. Stovky drobných krídel mu narážali do pokožky. Poletujúce farebné handry neboli z látky. Boli to kŕdle motýľov, ktoré chaoticky poletovali po celom vagóne. Zvírili všetok prach a piesok, ktorý sa mu navial do očí. Padol na kolená a zacítil, že už nestojí na dreve. Nohy sa mu zaborili do púštneho piesku.

Cítil strašný smäd, zabudol na chuť vody, na jej dokonalú neutralitu, s ktorou sa pomeriavajú všetky ostatné chute.

Stratil vedomie a jeho hlava spravila na zemi plytkú jamku, hneď vedľa takmer zaviatych koľajníc, ktoré tam budú pod vrstvou piesku ležať naveky.

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Kultúra

Komerčné články

  1. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu
  2. Bývanie vytesané do kameňa? V Kapadócii tak žijú po stáročia
  3. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  4. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  5. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  6. Wellness v prírode: máme tip, kde si na jar najlepšie oddýchnete
  7. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár
  8. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur
  1. Bývanie vytesané do kameňa? V Kapadócii tak žijú po stáročia
  2. E-recept, evolúcia v zdravotnej starostlivosti
  3. Leťte priamo z KOŠÍC a dovolenkujte na najkrajších plážach
  4. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  5. Výlet 2 v 1: Jednou nohou na Slovensku, druhou v Rakúsku
  6. Ahoj, TABI! Kto je záhadný digitvor?
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  8. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  1. Fellner otvorene: Manželka mi vyčítala, že zo mňa nič nemá 27 907
  2. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár 17 474
  3. Do utorka za vás uhradia polovicu exotickej dovolenky 16 543
  4. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur 10 919
  5. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové? 10 297
  6. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu 10 159
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur 7 866
  8. Ako Japonci potopili ruské nádeje na Ďalekom východe 5 719
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
  1. Milan Buno: Toto by si mali prečítať všetci, ktorých máte radi | 7 knižných tipov
  2. Samuel Ivančák: 75 rokov života s hudbou. Pavol Hammel jubiluje
  3. Radko Mačuha: "Ten obraz mi pripadá totálne nechutný. A to som volil progresívcov ".
  4. Erika Telekyová : Ivica Ďuricová: "Čo je raz na internete, už je tam navždy."
  5. Tupou Ceruzou: Národné menu
  6. Samuel Ivančák: Steven Wilson: Hudobník bez tvorivých limitov
  7. Erika Telekyová : Knižná novinka, ktorá nesmie chýbať u žiadneho milovníka Harryho Pottera
  8. Vladimír Hebert: Death of Love - Nešťastie v láske riešené motorovou pílou
  1. Ivan Čáni: Korčok vybuchol – Pellegrini ho zožral zaživa. 46 121
  2. Ivan Mlynár: Fašistický sajrajt Tomáš Taraba, je už zamotanejší, ako nová telenovela. 13 649
  3. Peter Bolebruch: Každa rodina bola podvedená o 80 tisíc v priemere. Ako podviedli vidiek a ožobráčili ľudí o role a pozemky? Kto je pozemková mafia? 13 435
  4. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat 9 722
  5. Janka Bittó Cigániková: Drucker to vyhlásil 1. februára, Dolinková to stále zdržiava. Stáť nás to môže zdravie a životy 8 457
  6. Michael Achberger: Vitamínový prevrat, o ktorom lekári mlčia: Ako lipozomálne vitamíny menia pravidlá! 8 368
  7. Miroslav Galovič: Nezalepený dopis víťazovi prezidentských volieb 8 276
  8. Ján Šeďo: Malý cár : "Uvedomme si, že máme 2 atómové elektrárne". Vážne ? 6 432
  1. Pavol Koprda: Demografia a voľby - čo sa zmenilo od roku 1999
  2. Jiří Ščobák: Ivan Korčok aktuálně zvítězil ve facebookové diskusi nad Petrem Pellegrinim!
  3. Jiří Ščobák: Velikonoce jsou výborné na podporu Korčoka na sociálních sítích! Pojďme do toho! ❤
  4. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 76. - Arkdída - Vilkitský a Ušakov, ktorí sa zaslúžili o posledné arktické objavy
  5. Yevhen Hessen: Teroristický útok v Moskve a mobilizácia 300 000 Rusov
  6. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat
  7. Monika Nagyova: Synom, ktorí svoje matky nešibú
  8. Yevhen Hessen: Postup pri zdaňovaní príjmov pre odídencov z Ukrajiny
SkryťZatvoriť reklamu