Veru, dievča sa neradovalo z utešeného popoludnia, takého vzácneho pod horami v neskorom lete, keď svrčky ešte naposledy vyliezali z úkrytov a rozohrávali koncert, veľkolepý a hlasný. Nie však pre toto dievča.
Jej oči utrápene spočinuli na kamenistej ceste, vinúcej sa pomedzi šíre lúky. Už sa tam nepásol dobytok, tráva rástla do výšky a pomaly sa menila na vlniace sa zlato v ústrety prichádzajúcej jeseni. Iba vtáky poletovali nad tým ševeliacim morom, šantili a štebotali do vetra.
Dievčina hľadela pred seba na hrboľatú cestu. Zdalo sa jej, že je nevyspytateľná ako jej život. Chvíľku viedla rovno, plochá, bez dier a zradných výmoľov, a potom sa za nízkym vŕškom stratila.
Keď vystúpila na kopec, cesta klesla do úzkeho údolia. Tam, schúlená medzi príkrymi vrchmi, ktoré ani zuby rástli z nachového ďasna lesov, ležala dedinka. Skromné chalupy sa tisli vedľa seba ako v strachu pred hradbou zo zelenej temnoty okolitých hôr.
Jej domov.
Na ceste za jej chrbtom zahrkotal voz. Kolesá hlasno zaškrípali.
„Hej, dievča, nechceš sa zviesť?" ozval sa hlboký mužský hlas.
Otočila sa.
Tu chlap, sediaci na voze, akosi zrozpačitel. „Ech, to si ty..." poškrabal sa neisto zamúčenou rukou pod klobúkom a pohľad mu zaletel k neďalekému krížu pri ceste, ktorý ako varovný prst trčal do neba.
„Ďakujem, ujo, ale rada sa prejdem."
Pokrčil mohutnými plecami, podvihol klobúk na pozdrav a už-už popohnal kone, keď vtom akoby mu niečo zišlo na um.
„Počul som, že starká ti stoná. Pravda to je?"
Dievčinu pichlo pri srdci. „Pravda," odvetila so sklonenou hlavou. Pravda je, že jej múdra, prezieravá a láskavá stará mama ležia bezvládne na lôžku a hoci pomáhali mnohým, sebe samej pomôcť nedokázali.
„Nuž, odkáž, že im želám skoré uzdravenie," povedal chlap - mlynár. A potom akoby pre seba tíško dodal: „Sú to dobrá žena."
Pohnal kone a o chvíľu sa so svojím vozom poprášeným od múky stratil v zelenej doline medzi vŕškami.
Jej zamyslený pohľad ho chvíľu sprevádzal, kým sa jeho široký chrbát nestratil medzi neďalekými domami. Vietor odtiaľ privial vôňu sena a pálenej trávy.
Spomenula si na jedného mlynára, o ktorom jej rozprávali stará mama. Tiež bol taký mocný v pleciach, urastený a statočný ako je tento, ale vtedy boli ešte zlé časy...
„... vtedy boli ešte zlé časy, vnučka moja, po vojne sa nedarilo len tak a i on bol ešte len taký mladý a chudobný. A predsa sa mu raz pošťastilo a on ani nevedel, že to bolo vtedy, keď raz na prahu svojho chatrného domu objavil hada.
Zľakol sa on tak veľmi, že s veľkým krikom vzal nohy na plecia a poďho cez pol dediny až ku mne. Pýtal sa, čo s tým hadom urobiť, lebo počul od svojich starých rodičov, že zabiť hada, čo prebýva pod prahom, znamená nešťastie. Veru pravdu mali a ja som sa zaradovala, vidiac, že stará múdrosť ešte nevymrela, a tak som mu poradila, aby toho hada nezabil, lež aby mu nalial do misky mlieka s medom a tak každý deň činil. Had na jeseň zalezie do diery a odmení sa mu tým, že mu nadelí dobrú úrodu.
´Neublíž mu a on neublíži tebe ani tvojim deťom.´ Tak som mu povedala.
A on spravil, ako som mu radila. Kŕmil hada, čo mu prebýval pod prahom, a on sa mu za to odvďačil - chlapovi sa začalo dariť, obilie rástlo jedna radosť, mlyn si postavil a on čoskoro mlel pre celú dedinu a peniaze sa mu len tak hrnuli. Aj sa oženil, dobrú ženu si vzal, a tá mu porodila mocného syna. A on zostal takým statočným človekom, ako som ho poznala."
Dievčina si vzdychla pri spomienke na babkine rozprávania. Koľko príbehov jej vedeli vravieť, sediac pri blkotajúcom ohni na priadkach, o koľkých ľuďoch a ich osudoch, ktoré občas vlastným pričinením zmenili.
Veru, až priveľmi sa stará mama miešala do životov jednoduchých dedinčanov, pričasto ju vídali na miestach nešťastia či veľkej radosti. Bola príliš predvídavá, aby to mohli pochopiť, a príliš obetavá, aby ju za to milovali. Priveľmi čudná, aby ju mohli vziať medzi seba.
A predsa ostávala s nimi. Oni jej nikdy nepomohli, keď to potrebovala, no ona tu bola stále, akoby zviazaná s nimi nepochopiteľným mocným putom.
Dievčina trpko kopla do kameňa na ceste. Odkotúľal sa bokom a zastal pri päte vysokého kríža, ktorý výstražne čnel do belasého neba. Muž, pribitý na ňom, vyčítavo na ňu hľadel strnulým pohľadom a kvety na jeho drevenej hlave pomaly usychali.
Dievčina s bázňou vzhliadla hore, no neprežehnala sa, ako bolo na tomto mieste zvykom.
Kedysi tu zahynulo pod kolesami vozu dievča, Anička. Babka rozprávali. Bol taký upršaný deň...
„... bol práve taký upršaný deň, že oblaky obťažkané toľkou vodou viseli tesne nad dedinou, len-len nespadnúť. Vo vzduchu visela akási tieseň, nikomu sa nechcelo von do tej pľušti. I ja som sedela na prípecku a priadla, pamätám sa, až ma vtedy tak bodlo pri srdci, že sa má stať nejaké nešťastie.
Mlynár išiel práve s vozom naloženým ťažkými vrecami a sotva videl cez tú clonu dažďa niečo pred sebou, taká bola pod tou oblohou tma, keď zrazu čosi biele skočilo mu pred voz. Kone sa splašili, voz sa rozhrkotal dolu briežkom a vrecia sa rozsypali po ceste. Kým ich mlynár zastavil, kolesá sa celkom od divej jazdy rozbili a dievčina, ktorá ostala ležať za ním na ceste, bola mŕtva.
Nešťastný mlynár sa dušoval, že mu sama skočila pod voz. A veru ktovie, ako to naozaj bolo, lebo Anička bolo dobré dievča, len v to leto akoby sa bola pomiatla na rozume. Často ju bolo vídať po lese behať iba v košeli, dlhé vlasy za ňou viali. Chodila von v nečase, keď dažde šľahali ako biče, studený vetrisko fúkal a ona lietala ako bláznivá, akoby si sama chcela uhnať chorobu. Bola odvtedy taká, čo jej rozum pomútilo jedno chlapčisko odtiaľto. Viem, lebo aj za mnou bola, že chce taký nápoj, čo ju naveky k tomu chlapcovi pripúta. Nuž, neviem, či ju pripútal naveky, ale na niekoľko letných nocí určite.
Úbohé dievča. Chlapec sa zľakol svojho činu, ušiel kamsi do mesta na štúdiá a ju tu nechal v hanbe.
Takto teda skončila Anička pod kolesami a odkedy tu jej krv skropila zem, nebolo to dobré miesto. Ľudia z dediny majú ešte v živej pamäti, ako tu bolo ťažko prejsť s vozom. Kone sa z ničoho-nič plašili, kolesá sa lámali. V noci sa tu schádzali mačky a cez deň z jasného neba padali vtáčatká.
Keď prišli za mnou, hneď som vedela, že je to všetko kvôli tomu nešťastnému stvoreniu. Nakázala som im, aby na tom mieste postavili kríž a uľavili jej. A vždy, keď okolo niekto prejde, nech sa pomodlí za jej dušu.
A naozaj, keď postavili kríž, už sa na ceste čudné veci nediali. Iba sa treba pomodliť."
Ona sa nepomodlila. Jej rodina sa nikdy nemodlila. Možno aj preto boli v očiach ostatných čímsi zvláštnym, nepomenovateľným. Videla to aj teraz, keď cesta prudko vošla medzi vysoké kopce, do strmého lesného šera, kam iba občas zablúdili slabé letné lúče. A tam, v úzkej vlhkej dolinke rozliezali sa domčeky a na samom okraji dedinky, vystrnadení zo spoločnosti, mali svoje biedne chatrče cigáni.
Do očí jej udrel štipľavý dym. Spomedzi handier, rozvešaných medzi drevenými stenami a chatrným plotom, trčali kučeravé hlávky. To hľadeli na ňu s úctou aj strachom špinavé cigánčatá.
Matky si len odpľúvali bokom, ticho si hundrúc svoje zaklínadlá, no ich deti boli odvážnejšie. V doširoka otvorených očiach sa jagala poverčivá hrôza a z úst fialových od čučoriedok, čo chodia ponúkať bohatým paničkám do mesta, vychádzali slová obdivu.
A to najmenšie z nich, ktorému sopeľ tiekol až po bradu a jeho ústa boli od čučoriedok také modré ako vtedy, keď mu stará mama pomáhali na svet, postrčili starší súrodenci ku dievčaťu. Vystrelo k nej rúčky. Podávalo jej dva hríby, veľké ako jeho hlavička.
„To mamka pošielajú," zašušlalo a utekalo sa skryť do domca. Ostatné deti ho s krikom nasledovali.
Poďakovala sa a vošla medzi drevené domy.
Dedina ospalo mlčala. Dvory zostávali tiché v tom zvláštnom popoludní, v povetrí sa vznášal iba kravský hnoj a teplá vôňa vlniacich sa lúk na humnách. Kde-tu zabrechal pes a kam vošlo vzácne slnko, vyhrievali sa lenivo mačky. Nikde ani človiečika.
Obyvatelia dediny odpočívali vysoko nad dedinou, na úzkych roličkách nehostinnej pôdy. Odpočívali v tieni pod smrekmi, unavení z večného kolobehu, z tej nekonečnej driny, ktorá im každý rok priniesla iba chudobnú úrodu.
Dole v dedine videla dievčina zbedačené koníky, popásajúce sa na zarastených lúkach, a videla ich majiteľov, ich šaty špinavé od potu a hliny a tváre zmrzačené stále prítomným strachom z hladu a smrti. Strachom z mocných čarov, ktoré môžu privolať choroby, strachom z každej búrky, kedy blesky šľahajú po oblohe a hromy ako boží hnev burácajú nad chatrnými domcami. V ich zaostalých tvárach bol navždy vrytý strach z kliatbami poničeného poľa, z toho, že ich jedinú kravu uriekne bosorka a prestane dojiť...
A keď sa tak naozaj stalo, jej stará mama boli tá bosorka. Hoci prišli a vyliečili chorú kravu a jej sa opäť vrátilo mlieko, zostali len tou strigou, ktorá za úplatu odčinila, čo sama spôsobila.
Dievčina ticho kráčala popri mĺkvych domoch. Prikvačila ju úzkosť, ako vždy, keď sa vydávala napospas dedinčanom a ich krutým deťom, ktoré spoza plotov zvykli na ňu hádzať zhnité jablká. Bol v tom strach z neznámeho a možno aj závisť, že to dievča z čudnej rodiny chodí do školy až do mesta.
„Že ti nie je naša škola dosť dobrá?!" kričali na ňu a huckali na ňu svojich psov.
„Stridžie plemä!" poškľabovali sa z bezpečia svojich dvorov slovami, ktoré počuli od svojich rodičov a ani nevedeli presne, čo znamenajú.
Teraz sa kradla popri tmavých stenách zrubov ako zlodej, dúfajúc, že dedinčania, zaujatí svojimi každodennými povinnosťami, si ju nevšimnú.
Nemala šťastie. Znenazdania sa vedľa nej otvorila bránka a z akéhosi dvora vyšla žena v čiernom, za sebou na povrázku vedúc kravu na pašu.
Žena chvíľu stála ani primrazená, iba prepadnuté oči sa jej zúžili od prívalu hnevu a ústa skrivili v nenávistnej grimase. Vyzerala, že sa nevie rozhodnúť, či si to dievča všimnúť alebo radšej nie. „Ach, ty," zaškrípala stará Šerfelová zubami. „Počula som, že konečne leží. Bodaj by sa prepadla do samotného pekla," povedala zle a prebodla dievča zúrivým pohľadom.
„Však vám sa to všetko vráti," povedalo rozochvene. Proti deťom mohla použiť aspoň kamene z cesty, čo však proti osočovaniu dospelými?
Stará Šerfelová si len pred ňou odpľula horkú slinu. Stála na tej ceste - čierna vrana s bledou tvárou, iba oči v nej planuli divou nenávisťou. Napriek jej slovám, to gazdiná vyzerala ako prízrak z pekla, diabol.
Vzala kravu a s hlasným preklínaním odkráčala.
Jej výzor dievčinke pripomenul rozprávanie o čertovi, ktoré počula od starkej. O chlapovi, ktorý videl čerta. Vtedy prišiel za nimi...
„Prišiel za mnou raz jeden chlap, urastený ako buk, len meno ti nepoviem, lebo jeho žena ešte pobýva medzi nami a za toľko, čo si od neho vytrpela, zaslúži si teraz pokoj. Nuž prišiel za mnou s tým, že keď sa vracal raz v noci z krčmy, uvidel na ceste čudného chlapa, celého v čiernom. Nevšímal si ho, iba to vedel, že bol celý akoby obhorený a čpel sírou.
Keď prechádzal okolo neho, chlap sa mu pozdravil a keď už mu bol za chrbtom, oslovil ho menom a strašne sa zasmial. Vtedy sa on otočil a len ho tak striaslo, lebo chlapa už nebolo. Sťaby sa vyparil. Široko-ďaleko lúky, najbližší les zo sto krokov od neho a čierneho chlapa nikde. Len ten smrad po ňom zostal.
Hoci mal v sebe on mnoho trúnku, v tú chvíľu hneď vytriezvel a tak ho rozhegľovala zimnica, že sa len prežehnal a upaľoval domov.
Tak sa však zľakol, že prišiel za mnou. No čo som mu mohla povedať? Nič iné, ako že to bol čert, čo si ho o rok vezme a tak sa naňho teší, že si ho prišiel obzrieť. Chlap sa preľakol, prestal piť a trápiť svoju ženu i deti a do roka zomrel.
Neviem, vnučka moja drahá, neviem, koho alebo čo to náš hrdina vtedy v noci videl, ale hneď ako som ho zočila, bolo nad slnko jasnejšie, že ten človek je chorý. Ruky sa mu triasli, čelo mu večne pokrýval studený pot, oči mal od trúnku už ráno zakalené a červené škvrny mu vždy, keď išiel z krčmy, pokrývali tvár. Nemal už chudák veľa času, vedela som, že do roka umrie. Nuž som len dúfala, že ak uverí mojej drobnej lži, aspoň svoj posledný rok uľahčí svojej žene a deťom, ku ktorým sa celý život správal ako tyran. Jeho ženu som až príliš často vídala so sinkami na tvári."
Dievčina zastala pred kostolom. Do výšky sa dvíhala jeho drevená veža, slnečné hodiny ukazovali tri hodiny popoludní a obrovská brána bola zatvorená a tichá. A pred ňou sedel chlapec, schúlený do seba v tieni strašidelnej budovy, malý oproti jej mohutnosti.
Dievčina myslela na svoju starú mamu, ktorá bez pohybu leží v posteli. Ruky, ktoré ju láskavo hladili po lícach, sú studené, tvár neprirodzene biela. Oči, vidiace častokrát aj skrz bariéru prítomnosti či minulosti, oči, ktoré dokázali vidieť cudzie myšlienky a pocity, tie už nevidia nič.
Ktovie, ako sa to celé skončí, pomyslela si smutne.
„Zle," povedala tá bytosť, skrútená na schodoch pri kostole a zachechtala sa. Nebol to chlapec, iba jeho postava bola vychudnutá, až príliš štíhla pre muža jeho veku, ale tvár jasne hovorila o stave jeho mysle.
Bol to Ferko, dedinský blázon, chudáčik.
„Ty si ma počul?" opýtala sa prekvapene a podišla bližšie k nemu.
„Tak to býva, keď má niekto príliš mnoho. Na svete predsa len existuje nejaká spravodlivosť, i keď sa asi teraz bohatému mlynárovi príliš nepáči. Nemôže sa mu páčiť, že jeho jediný syn je pomätený blázon.
Ale Ferko si za to môže sám. Bol príliš zvedavý a to sa niekedy nevypláca.
Vieš, čo vyviedol? Chvastal sa pred svojimi kamarátmi, že vypátra v našej dedine všetky bosorky. Ktosi mu poradil, aby si na Luciu vyrobil drevený stolček. Ak sa naň na Luciu v noci postaví na krížnych cestách, uvidí všetky bosorky v okolí.
A tak si on počkal na Luciu, aj stolček si vyrobil, a keď sa zmrklo, hybaj na krížne cesty.
Nuž, na druhý deň ráno pribehol do domu svojich rodičov, špinavý, akoby ho povláčili po okolitých horách, a napoly šialený. Vlasy mal celkom biele od hrôzy, ktorú v noci prežil. Uložili ho k spánku a keď sa prebral, nikoho nespoznával. Odvtedy je takýto."
„Ty si ma počul?"
Neodpovedal, iba na ňu pozrel pomätenými očami a zdvihol k nej to, čo tak starostlivo ukrýval v záhyboch špinavej košele. Bolo to mačiatko. Drobné telíčko zvieral v rukách ako v kliešťach a ono tiché a podivne nehybné viselo z jeho dlaní.
Kdesi v dievčininých útrobách sa zdvihol odpor. Priam cítila, že to srdiečko už dlho nebije.
„Veď je mŕtve!" vykríkla zdesene.
Ferko sa preľaknuto stiahol a mačiatko si ukryl na hrudi. Opäť ho začal hladiť, akoby ho tým mal prebrať k životu. Hoci mátožný tieň kostola ukryl mnoho z jeho očí, predsa len zazrela ten šialený svit, ktorý ju vydesil. Ustúpila od neho o krok, potom ešte o jeden. Nikdy nikomu neublížil, len sa túlal po dedine, gúľal očami a utieral si sopeľ do rukávu, ale ...
Zrazu pochopila ten strach, ktorý nútil jej detských tyranov hádzať do nej jablká a posmievať sa jej. Schmatla sukňu a rozutekala sa domov.
Niekedy sa aj ona cítila zvláštna, vyvrheľ miestnej spoločnosti, ktorého dokázali prijať iba malé deti a zvieratá. Tie jej sny, tie ju desili a ešte väčšmi desili jej kamarátov, kým ešte nejakých mala. Potom jej zakázali sa s nimi hrať. Vraj sa začali báť tmy.
Pch! Odfrkla si pohrdlivo. Boli rovnako starí ako ona, prežili dvanásť zím a keď sa zotmelo, museli sa držať matkinej sukne.
Ale jej posledný sen bol iný. Nebol strašidelný ako tie predošlé, nebolo tam krvi ani iných hrôz. Vôbec sa nebála. Bolo tam ticho a šero.
Bola to babkina kutica. Jej posteľ, jej drevená truhlica so šatami, nástenné hodiny. Na vybielenej stene visel svätý obrázok - zvláštne, nikto z ich rodiny do kostola nechodil - ale ten obrázok visel krivo. No v izbe nebol nik, kto by ho napravil.
A predsa sa odrazu otvorilo okno. Otvorilo sa s veľkým hrmotom dokorán, voči šialenej búrke, ktorá zúrila za ním, a teraz besne vletela dnu, so všetkým tým huriavkom, prudkým dažďom a zavýjajúcim vetrom. Chlad vtrhol dovnútra, cítila jeho vlhký dotyk na tvári. A zároveň čosi iné odchádzalo von.
Potom víchor utíchol, nástenné hodiny sa odmlčali a ich ručička sa už nepohla. Zrazu bolo mŕtve ticho a do toho ticha zaznel hlas dieťaťa. Vresk novorodenca, krikľavý a sebecký, strhávajúci na seba všetku pozornosť, upozorňujúci na svoju drobnú existenciu.
Nevedela, čo ten sen znamená. Ale v pochmúrnom tichu toho popoludnia, keď sa na ceste ozýval iba dupot jej nôh, v tom dusivom vzduchu, čo vial od domov a čpel zatuchlinou a utajovaným strachom, v tom tichu počula zbesilý tlkot vlastného srdca a tušila, že ten sen niečo zmení.
Po šialenom behu zastala až na dvore, v dome na samom konci dediny, ktorého sama poloha prezrádzala, kto sú jeho obyvatelia. Vydedenci.
Dom bol tichý, ale nie pustý.
Už tam boli všetci. Zišli sa v izbici starej mamy, v nevľúdnej úzkej kutici, ktorá svojou skromnosťou pripomínala skôr kláštornú celu - tri dcéry starej mamy, ich muži a ich sedem detí - sedem dievčatiek. V dedine sa povrávalo, že pokolenie starej mamy je prekliate a každý muž, ktorý si vezme niektorú z jej troch dcér, nikdy nesplodí mužského potomka, jeho vlastný rod zahynie a požrie ho stridžie plemeno.
Sedeli tam so skormútenými tvárami, vážnymi očami a hľadeli na nehybné telo na posteli. V tom dusne medzi nimi sa vznášal strach z prázdna, z neodvolateľnej sily osudu a neistej budúcnosti.
Videli telo starej ženy, ktorá prežila už deväťdesiatosem mrazivých zím a deväťdesiatdeväť chladných liet, a na konci toho posledného si ukonaná ľahla na posteľ a už nevstala. Ruky, ktoré toľko pomáhali, ležali studené vedľa tela, hruď sa sotva dvíhala plytkým dychom, tvár bola strnulá a akoby sa prepadala do beloby vankúša. No najstrašnejšie boli oči - meravé a bez poznania hľadeli kamsi, kam nik z nich nemohol.
„Zavolala nás sem," povedala jedna z jej dcér a jej muž na ňu nechápavo pozrel.
„Zavolala," povedala druhá a tá tretia, čo pod srdcom nosila dieťa a teraz si kŕčovito držala vzdúvajúce sa brucho, dodala rozochveným hlasom:
„Mali sme všetky tri rovnaký sen. Videli sme v ňom matkinu posteľ, no bola prázdna. Videli sme zatvorené okno, ktoré sa otvorilo. A bolo tam ticho, ktoré vystriedal krik novorodenca." Žena prepukla v plač.
„Kiežby bola pri vedomí a vedela nám povedať, čo to znamená," vzdychla bolestne jedna z dcér, chytila svoju sestru a chlácholila ju v náručí.
„Ja viem, čo to znamená," vzlykla ona. „Moje dieťa zomrie!"
Rozhostilo sa ťaživé ticho v tmavej komore. Okno bolo spoly zakryté hrubým závesom, a predsa sa zdalo, že sa temnota ešte prehĺbila. To vonku, za oknom, slnce zašlo za mrak a zvuky leta, čo predtým len sčasti prenikali dovnútra, teraz nadobro utíchli. Zdalo sa, že vtáky aj hmyz sa naľakali nečakaného tieňa.
„Ona zomrie," povedala dievčina a ukázala na posteľ. „Aj ja som mala ten sen."
Sestry na ňu prekvapene vzhliadli. Potom pozreli jedna na druhú a v ich očiach sa dala čítať bolesť a sklamanie. Chceli uveriť, že je to len náhoda, že dievča nikdy nevypustilo z úst tie slová. Že osud sa dá oklamať...
Dievčina matka sa chytila za hlavu a rozplakala sa.
„Nedá sa nič robiť," chlácholili ju sestry. „Sama si ju vybrala..."
„Ale prečo ju?" vzlykala jej matka.
Nehybné telo spočívalo na posteli, také krehké, zošúverené rokmi, a predsa plné dávnej sily.
„Musíme rešpektovať jej želanie."
Sestry si vytreli slzy z očí a pozreli na dievča pred sebou.
„Alica, musíš nás tu chvíľu nechať. Potrebujeme sa poradiť," povedali a vytlačili ju i svojich manželov z izby.
Alica zostala stáť pred dverami s búšiacim srdcom. Nevedela, prečo povedala takú strašnú vec, neverila tomu, dúfala, že nič také sa nestane, a predsa jej tá absurdná veta vykĺzla z úst, akosi samovoľne.
Strhla sa, keď ktosi zabúchal na vráta.
Bola to ženička neveľkého vzrastu. Stála nerozhodne pod bráničkou a prešľapovala, nervózne sa obzerajúc každú chvíľu za seba, akoby sa niečoho obávala.
„Počula som, že starká leží," usmiala sa kŕčovito teta Podbeľná a rukami jej len tak mykalo. „Na, takéto bylinky mi ona natrhala, keď mi bolo najhoršie. Teraz možno jej pomôžu." Podávala jej košík s trsom akejsi trávy a vystrašene sa obzrela. „Nemôžem tu dlho postávať," vysvetlila napochytre, „idem, než ma tu uvidia. Pán Boh pomáhaj!" A vystrelila preč.
„Aj jedna známa mala takú ošemetnú vec, vieš, ako to bolo po vojne, všade chudoba a hlad. Tak nám naši mocipáni vymysleli lístky na jedlo, žeby každý mal iba ten jeden spravodlivý prídel, rovnakou mierou ako ostatní. Lenže tejto mojej priateľke zmizli lístky na celý mesiac! Chudera, nikto nevedel, kde ich mala ukryté, ale teraz mala toľko hladovať?
Nuž prišla sa poradiť so mnou a vyšlo najavo, že v tom čase, keď jej tie lístky zmizli, bola na návšteve u nej jedna známa, a to práve tá, ktorej manžel-korheľ čerta uvidel a o rok zomrel. Často ona sama nemala čo do úst, a tak akosi som vedela, že dobre tuším. Nuž som tej dobrej ženičke tak poradila, aby išla teraz ona k nej na návštevu a že tie lístky nájde na tom istom mieste, kde ich ona sama ukrývala. A veru tak bolo.
Odvtedy ma tá zlodejka nenávidí a nikdy nezabudne si predo mnou odpľuť."
Keď za ženičkou Alica zavrela bránu, zrak jej mimovoľne vzlietol ku oblohe a pohľad na kopiace sa mračná v nej vyvolal neblahú predtuchu. Slnko nadobro zmizlo pod ťarchou tej oceľovosivej masy, čo sa valila od hôr. Ich vrcholy zmizli v studenej šedi a z dolinky sa pomaly vytrácalo letné teplo a radosť. Čosi nedobré viselo vo vzduchu.
Zahnala všetok statok pod strechu. V diaľke dunivo zahrmelo a ozvena toho zvuku sa medzi horami odrážala, slabla, až ju nakoniec pohltili machom vystlané úbočia a ona sa stratila v hlbokých dolinách hôr.
Vonku pred bránou zahrkotal voz a zašuchotali čiesi kroky. To roľníci sa so zlými znameniami búrky vracali z políčok domov. Viedli si so sebou vzpínajúce sa kone a nepokojný dobytok. V ich očiach sa s temnejúcou oblohou odrážali akési obavy, nejasné kontúry čohosi, čo kalilo inak obyčajné, priamočiare zmýšľanie.
Alica vošla do tichého domu a za dverami babkinej izby počula iba šepot. Zvláštne, stará mama videli do sveta toľkých ľudí, ale o svojom nikdy nehovorili. Veštili ľuďom budúcnosť, ale nevedeli nič o tej svojej.
Alica si sadla na oblok a smutne sledovala blížiacu sa búrku. Temnota už zahalila všetky okolité vŕšky, zostúpila do údolia a uličkami sa vkrádala do dediny. Vyhnala všetko svetlo.
S prvými ťažkými kvapkami, čo cupli na zem, ozvali sa aj kroky. Na štrku pred dvorom sa ktosi hýbal. S pribúdajúcimi kvapkami pribúdali postavy, mechriace sa pred bránou.
Zhromažďovali sa tam ľudia.
Akoby ich predzvesť ničivej búrky vyhnala z bezpečných domov až sem, pred bosorkin dom.
Alica vstala z obloka. Čo chcú? Nepokojne tam postávajú, šepkajú si čosi a nedbajú, že padá na nich silnejúci dážď. Ba už poriadna prietrž, studený dážď bije do zeme, bije nemilosrdne do ich nôh a im zmáča hlavy, a oni tam len stoja...
Prišli si vyprosiť miernu búrku? Zbytočne, zlovestné mračno, čo sa znieslo na ich dedinu, sľubovalo peklo na zemi. Čo chcú?
Stáli tam, mĺkvy nehybný dav. Dvihol sa vietor a skučal okolo ich tmavých postáv. Šľahal dážď do ich tvárí, poznačených poverčivým strachom a skrivených zvláštnym očakávaním. V temnote, ktorá zaľahla na dedinu, svietili len ich oči. Dychtivo, vyčkávavo.
Potom chmúravu preťal blesk.
Dunivo zahrmelo a z davu sa ktosi odpojil. Tmavá silueta bojovala s vetrom, čierny plášť plieskal v jeho silných poryvoch a postava sa potácavo približovala, až prišla ku domu.
Buch-buch. Dvere zaškrípali.
Alica hľadela do tváre kňazovi, ktorého zdravila na ulici, ale nikdy neprišla na jeho kázeň.
„Pán Boh daj šťastia," pozdravil a zotieral si vodu z utrápenej tváre.
„Dobrý deň."
Kňaz uprene pozeral na Alicu, no nedokázala vyčítať, či je rád, že stojí na prahu obávaného domu.
„Nechce sa stará mama vyspovedať zo svojich hriechov?" opýtal sa potichu. „Uľaviť si na duši?"
„Spytujte si svoje svedomie!" odvrkla a prudko zavrela pred ním dvere.
Ich rodina nikdy nechodila do kostola. Ťažko bolo veriť v Boha, keď ich tak veľmi skúšal. Ani farár im to nemohol odpustiť, až do času, keď sám musel u starej mamy vyhľadať pomoc.
„V jeho okne sa začala objavovať tvár. Zjavovala sa mu každú noc, obrovská biela tvár a hľadela naňho ticho cez to okno. Nehýbala sa, iba dívala sa naňho dlho a uprene a jej oči - lebo to bola ženská tvár - sa ani nehli, ani nežmurkli, iba rástli a tá tvár rástla a zväčšovala sa do obludných rozmerov, až vypĺňala celé okno. A tak tam bola celú noc.
Farár z toho sotva spal, taký bol vydesený, a keď nespal v noci, asi spal cez deň, aspoň tak bol presvedčený. Určite sníval, lebo už i cez deň vídal tú tvár, prenasledovala ho všade, kam išiel, vždy bola pri ňom. Bola ako jeho tieň, nedala mu pokoja. Videl ju všade - vo dne, v noci, o polnoci, v kútoch, pod posteľou. Aj v kostole.
No keď sa na tú tvár začali podobať i tváre dedinčanov, čo chodili počúvať kázeň do kostola, zvalil sa v kŕčoch na zem.
Tak som mu povedala:
´Vieš, ako rozoznáš, či vidíš živého alebo mŕtveho? Duch nežmurká. ´
A tak sme vedeli, že to, čo farár vída, je duch.
´Nejaká tvoja krivda, utajovaný hriech sa predral na svetlo Božie.´ Tak som mu povedala.
´Staré tajomstvo ťa ťaží, preto ťa obklopuje všade, kde si.´
A on sa hodil na zem a plakal ako malé dieťa, pretože si zrazu uvedomil, že tá tvár patrí jednému dievčaťu, ktoré ako mladý galgan zviedol a potom nechal tak. Zbabelo ušiel pred následkami svojich činov na štúdiá. A keď sa vrátil ako vysvätený kňaz, dievčiny už nebolo. Pominula sa."
Alica videla, že farár zbledol. Otočil sa a pomaly, tichý a zhrbený odišiel. Vrátil sa k davu.
Za Alicou sa ticho otvorili dvere do babkinej kutice. Matka jej pokynula a ona vošla do šerej miestnosti, ktorá potemnela zúriacou búrkou. Okolo postele sa rozplývalo mäkké svetlo sviečok. Ktosi ich rozostavil po obvode postele a teraz sa v ich klamlivom mihotavom svetle zdalo, že periny sa hýbu, že stará mama má otvorené oči a jej pohľad je až priveľmi jasný...
„Dieťa moje," zachripela ťažko.
Alica padla k posteli. Cez slzy videla rozmazanú tvár, ktorú toľko milovala a ktorá ju mala teraz opustiť. Na srdce jej zaľahlo bremeno dospelosti, ťarcha poznania, že nič nie je večné.
Ostatní ľudia v izbe sa stiahli ku stene. Svetlo sa zachvelo pod náporom vetra, ktorý sa dostal cez škáru v okne. Za ním besnela búrka a s každým poryvom naberala silu, zúrivo narážala do domu, útočila na ľudí, ktorí odovzdane čakali vonku, kvílila a nariekala, potom hromžila divými hromami, podchvíľou naozaj akoby ľudským hlasom skučala do vetra...
„Nebude to ľahké," zaškripela namáhavo stará mama. Ústa sa jej sotva hýbali, dych už jej nestačil. „Aj ja som sa učila sama. Tak budeš aj ty a tvoji potomkovia."
Alica sklonila hlavu na posteľ. Horúce slzy jej tiekli po tvári, zmáčali biele periny. A na srdci sa usadila ťažoba, ach, aká ťažoba...
„Budeš vidieť a počuť," šepkala stará mama tak tíško, že vnučka musela priložiť ucho k jej vyschnutým perám. ´"Budeš vedieť a cítiť."
Zmĺkla. Vzala do dlane vnučkinu ruku, zavrela oči a vydýchla naposledy.
V tej chvíli za oknom zarachotil hrom, až sa dom otriasol.
V tej chvíli sa niečo zmenilo.
Kým stará mama chladla, v Alicinej hlave sa okrem jej vlastných myšlienok začali ozývať iné. Cudzie, vzdialené spomienky, útržky viet, ozveny rozhovorov dávnych i súčasných, minulých aj budúcich.
Videla, ako jej matka otvára okno dokorán a dnu prúdi chladný vlhký vzduch, ale zároveň čosi iné odchádza von.
Potom víchor utíchol, nástenné hodiny sa odmlčali a ich ručička sa už nepohla. Zrazu bolo mŕtve ticho a do toho ticha zaznel hlas dieťaťa. Vresk novorodenca, krikľavý a sebecký, strhávajúci na seba všetku pozornosť, upozorňujúci na svoju drobnú existenciu.
„Sesternica sa mi narodila," povedala Alica svojej tete. „Namiesto starého života prišiel medzi nás mladý."
Opustila studenú miestnosť, nechala za sebou tuhnúce telo a vyšla von, kde búrka sa pomaly utíšila, vyšla v ústrety čakajúcemu davu.
Boli tam všetci. A zrazu vedela, aké príbehy sa k nim viažu.
Videla starú Šerfelovú v čiernom - večne bitú vdovu po mužovi, ktorý videl čerta a do roka zomrel. Jeho vdova hľadela na Alicu so vzdorovitou nenávisťou, s rovnakou, s akou hľadievala na starú mamu, keď jej našla cudzie stravné lístky.
Videla Podbeľnú, drobnú a skrúšenú, ktorej babička pomohla nájsť ukradnuté.
Stál tam mlynár - statný a červenolíci - ktorý kŕmil hada medom a mliekom, a stál tam aj jeho syn s očami, čo večne nepokojne blúdili okolo, z úst mu po brade stekala slina, predsa však aj on pochopil vzácnosť chvíle a neopovážil sa bľabotať.
A napokon zazrela farára a vedela, že to on bol ten zbabelý chlapec, ktorý priviedol nešťastnú Aničku ku tragickému koncu.
Stáli tam a čakali na svoju bosorku.
Autor: Zuzana Gajdošová
