Privrel oči a potriasol hlavou. Na toto teraz nemal čas.
Prešiel ku komínu, čupol si k zemi a siahol dozadu, kde v tme nahmatal jednoduchý symbol vyrezaný do drevenej podlahy. Potom sa zhlboka nadýchol a na jeden výdych povedal päť slov nesúcich silu starej mágie. Vzápätí nato ucítil, ako sa symbol pod jeho rukami rozlomil a odhalil tak skrýš, z ktorého pohotovo vytiahol akýsi balíček a ihneď ho schoval pod tenký kabát. Robil to veľmi nerád a veľmi neochotne s predstavou všetkých možných dôsledkov. Postarám sa o to, tak ako vždy... povedal si napokon. Jediným slovom tajné miesto opäť uzatvoril a prenechal pod ochranou mocného symbolu.
Napokon vstal a dvomi rýchlymi krokmi prešiel k dverám, aby nimi vzápätí s mnohými ďalšími potlačenými spomienkami na ňu a niekoľko letných nocí vyšiel.
„No to je dosť!" vyrútila sa naňho miesto pozdravu žena v dlhom kabáte s pestrými šnúrkami vo vlasoch, ktorá netrpezlivo postávala pred dverami. „Ponáhľajme sa," povedala ešte a nečakajúc na odpoveď vyrazila von.
Prikývol a neochotne ju nasledoval do jarnej noci, zatiaľ čo horúčkovito premýšľal, ako túto nepríjemnú situáciu vyriešiť.
„Čo si tam tak dlho robil?" opýtala sa s výčitkou v hlase, keď kráčali tmavou ulicou.
Neodpovedal jej. Nepotrebovala vedieť, čo všetko musel v sebe zaprieť, aby vstúpil na toto miesto plné spomienok, navyše s úmyslom zobrať odtiaľ balíček skrytý v jeho kabáte. Vrhla naňho jeden krátky pohľad, ale tiež nič nepovedala, iba sa ticho uškrnula. Vedela. Vedela oveľa viac, než si myslel.
Mlčky prechádzali ulicami pozorujúc, ako sa ich tiene skracujú a predlžujú, keď míňali pouličné lampy. Z okna blízkeho domu začul zrazu asi dva roky starú pieseň od Beatles a ani nevedel ako si začal pospevovať chytľavú melódiu s nechutne príznačným textom: „I can see them laugh at me and I hear them say..."
„Môžeš na mňa chvíľu počkať?" požiadala ho zrazu žena podráždene. Už opäť nestíhala rýchlemu kroku jeho dlhých nôh. „Alebo mi to rovno daj a choď si po svojom. Nemusíš mi pomáhať, keď ťa to tak otravuje."
Pablo zastal a prebodol ju zúrivým pohľadom, no nič nepovedal. Potom sa mlčky obrátil na cestu a vykročil vpred o čosi pomalším tempom, tentoraz bez piesne na perách. Iba vedomie, že žena má zrejme momentálne zničené nervy, ho vôbec prinútilo pokračovať. Ja si komplikujem život a svoju úlohu v ňom a ona mi miesto vďaky vyčíta, že sa ponáhľam!
Onedlho dorazili do svojho cieľa - veľkého, kvetinami pomaľovaného prívesu stojaceho na kraji mesta, z ktorého sa do temného okolia šírilo tlmené svetlo spolu s nejakou psychedelickou hudbou. Okolo prívesu stálo niekoľko chlapov a čudne na nich pozerali. No žena okolo nich iba bez slova prešla a s krátkym zaklopaním vstúpila.
***
Na brehu rieky ležal bezvládny muž a vedľa neho sa v jeho veciach prehrabovala akási žena. Na prvý pohľad vyzerala ako jedna z vyznávačiek novej hudby, voľnej lásky a drog - svetlé vlasy mala zviazané pestrou čelenkou, dlhočizný farebný sveter jej zakrýval lýtka a dolný okraj širokých džínsov mala úplne zodratý.
Avšak zdanie mohlo často klamať.
Voda nežne žblnkala do ticha jarnej noci, zatiaľ čo sa okolo ženy hromadili predmety vyhádzané z veľkej plátennej tašky. Stále však nenachádzala objekt svojho záujmu.
Musí to tu byť... hovorila si často a spoliehajúc sa viac na hmat než na šero neblízkej pouličnej lampy, pátrala ďalej. Bohvie, čo teraz robí... zrejme si ho už našli... ktovie, čo si naňho vymyslia, aby ho donútili spolupracovať... rušili jej pozornosť neodbytné myšlienky, pre ktoré sa často musela zastaviť v polovici pohybu. Cítila, že sa jej chvejú ruky a nebolo to len od zimy.
Bála sa. Oňho, o seba, o všetko, čomu verili.
„Ha!" vyrazila zo seba náhle, keď konečne zovrela v prstoch hľadaný predmet. Spokojne si vydýchla, usmiala sa a sama pre seba súhlasne prikývla. Jeden pohľad ešte venovala omráčenému mužovi vedľa seba a potom konečne vstala.
Musela sa ponáhľať. Mala toho dnes pred sebou ešte veľmi veľa.
Jej úloha bola jasná.
***
V priestrannom prívese vyplnenom čudesnými tónmi a dymovou clonou sedeli traja muži. Nepatrili sem. To bolo vidno od prvého pohľadu na ich slušné, hnedé obleky a zbrane ostentatívne rozložené na plechovom stolíku. A predsa tu boli a čakali zjavne iba na nich.
„Máte to, moja milá Catalina?" opýtal sa jej jeden z mužov odporne lepkavým hlasom a žena si ani len netrúfla protestovať proti použitiu jej krstného mena.
Mlčky kývla hlavou a otočila sa na Pabla, ktorý vytiahol balíček spod svojho kabáta, chvíľu ho ešte zamyslene požmolil v ruke a potom ho podal mužovi.
Na mužovej tvári sa objavil spokojný až škodoradostný výraz. Ostatní chlapi mlčky čakali na jeho prípadné povely. On však len v tichosti rozviazal balíček a vyceril zuby na hrubú hlinenú črepinu pomaľovanú z oboch strán, ktorú si veľmi pozorne prehliadol.
„Výborne. Doneste jej ho," prikázal jednému z chlapov, ktorý vzápätí odišiel von z chatrče.
„Čo s tým chcete robiť? Bez zvyšných častí je vám to aj tak zbytočné," ozval sa náhle Pablo.
„Prečo si myslíte, že ostatné časti nemám?"
Nemyslel si to, práve naopak. To však neznamenalo, že sa tak nemohol tváriť, aby zistil, čo potreboval.
„Lebo viem, aké ťažké je ich nájsť." A vedel to lepšie, než ktokoľvek iný...
Muž sa na Pabla zamyslene zahľadel a potom ticho prikývol, zatiaľ čo sa jeho tvárou mihol zvláštny výraz pripomínajúci úsmev.
„Je to naozaj veľmi ťažké. Človek sa musí uchýliť k rôznym krajným riešeniam a nezastaviť sa pred ničím. A práve preto budem ja, na rozdiel od všetkých iných, úspešný."
„Určite však viete, že o najdôležitejšej časti už stáročia nik nepočul. K tej vám nepomôžu ani tie najkrajnejšie riešenia."
Muž sa tentoraz naozaj usmial a pokýval hlavou. „Zdá sa, že sa vyznáte," povedal provokačným tónom. „Nechceli by ste mi pomôcť s hľadaním? Pomoc i podrazy náležite ocením..."
„Obávam sa, že vám nemám ako pomôcť a ani vás ako podraziť," klamal Pablo bez mihnutia oka. „Táto črepina je jediná, o ktorej viem. Keď som sa k nej dostal, snažil som sa získať aj ostatné, ale zlyhal som rovnako ako mnohí predo mnou."
„Áno, to mi je jasné. Takých ako vy bolo mnoho," prikývol ten muž, i keď mu vôbec neveril. Poznal pravdu a vedel, že takých ako Pablo bolo veľmi, veľmi málo.
„Mama! Mama!" ozval sa zrazu detský hlas, na ktorý sa všetci strhli.
Catalina sa nadšene vrhla k synovi a začala ho silno stískať.
„A teraz, keď už obaja máme, čo sme chceli, môžeme sa rozlúčiť. Výborne sa mi s vami spolupracovalo," povedal muž smerom ku Cataline, vstal a vzápätí odišiel aj s pomaľovanou črepinou a so svojimi chlapmi. Ostala po nich len dokola hrajúca platňa, omamný dym a mužov nechutne spokojný úsmev, ktorý pri odchode venoval Cataline zaujatej vystrašeným synom.
„Ďakujem ti, Pablo," ozvala sa zrazu žena dojatým hlasom, ale oslovený iba neurčito prikývol. Mala za čo ďakovať.
Za to, čo spravil a čo ho ešte iba čaká, bolo každé slovo vďaky málo...
„To je v poriadku," utrúsil napokon bezvýrazne a ani sa na ňu nepozrel. V tejto chvíli sa nedokázal dívať sa do presne tých istých modrých očí, aké mala ona. „Musím ísť," povedal viac sebe než jej a vykročil von z prívesu do jarnej noci.
„Kam?" ozval sa za ním jej hlas, až bolestne stisol viečka. Všetky tie spomienky sa nedali uniesť!
„Idem sa pokúsiť napraviť, čo sa pokazilo." Musel, bola to jeho úloha.
„Ale ako? Črepinu už predsa naspäť nedostaneš."
„To je už moja starosť. Maj sa," rozlúčil sa s ňou chvatne a vzápätí sa stratil v tme.
***
Mladá žena v dlhom svetri rýchlo kráčala ulicami tmavého mesta, až náhle zastala pred dverami poschodového domu. Neobťažovala sa skúšať kľučku, či nie je zamknuté, veľmi dobre vedela, že je. Rýchlo sa dotkla prstom chladnej kovovej zámky, šepla dve tiché a zároveň nesmierne mocné slová a o chvíľu nato už stúpala nahor kamenným schodiskom, snažiac sa neupozorniť na svoju prítomnosť. Nemohla vedieť, či ju náhodou niekto nepredbehol.
Zrazu zastala pred jednými z dverí na druhom poschodí a opatrne priložila ucho na staré drevo. Nepočula nič podozrivé.
Opäť prst na zámok, opäť dve nezrozumiteľné slová a potom napätý krok dnu.
V byte s prastarým nábytkom to nepríjemne smrdelo zatuchlinou a mačacinou. Žena znechutene nakrčila nos, no pokračovala ďalej. Všade bolo ticho. Zdalo sa, akoby bol byt úplne prázdny. Ale ona napriek tomu nepovoľovala svoju ostražitosť.
Pomaly prešla z chodby do kuchyne, kde sa k miestnym pachom pridal i smrad neumytého riadu a nevynesených odpadkov. Avšak v tmavej miestnosti momentálne nik nebol. Ďalšími opatrnými krokmi po starých, vŕzgajúcich parketách vykročila smerom k zatvoreným dverám na konci chodby. Srdce jej rýchlo bilo a ruky sa jej nepríjemne potili, ale musela ísť ďalej.
O chvíľu opatrne stisla studenú kľučku a ticho vkĺzla do šera spálne.
Tam zastala.
Nehybne sa dívala pred seba, cítiac, ako sa jej dvíha žalúdok. Na okamih zavrela oči a prečkala jeden hlboký nádych a výdych, než ich opäť otvorila a pozrela na podlahu.
A na dve nehybné telá na nej.
Jedno z nich poznala. Starý muž, za ktorým sem dnes v noci mierila. Kvôli druhému, hoci ho nikdy predtým nevidela, bola dnes tak nesmierne opatrná. Myslela, že tu bude, ale nikdy by jej nenapadlo, že ho nájde takto...
Vedela, že nie sú mŕtvi, iba omráčení, tak ako muž z nábrežia. Práve preto sa musela ponáhľať.
Bez ďalšieho zaváhania prešla k nízkemu písaciemu stolíku so štyrmi malými zásuvkami, ktoré si vôbec nevšímala. Siahla rukou pod dosku stola a po chvíľke slepého hmatania stadiaľ strhla lepiacou páskou prilepený úlomok z pálenej hliny. Je tu, vydýchla si zhlboka a až vtedy si uvedomila, že od napätia už dlhšie takmer nedýchala.
Dôležitú črepinu si okamžite schovala do vrecka a potom už bez ďalšieho pohľadu na ktoréhokoľvek z mužov na podlahe vyrazila von...
...netušiac, že neznámy náhle otvoril schválne zavreté oči a opatrne vyrazil za ňou.
***
Pablo kráčal rýchlo. Dlhé nohy v zvonových džínsoch ho niesli ulicami a uličkami až mu jemné hnedé vlasy viali v studenom vetre. Musel sa ponáhľať, ostávalo mu už iba málo času.
Som taký hlupák! Prečo som jej vôbec otváral tie dvere?! Prečo som si myslel, že sa dokážem na Catalinu pozerať a nemyslieť pritom na ňu? Prečo som si myslel, že sa mi už na ňu podarilo zabudnúť? Som hrozný hlupák...
Pokračoval ďalej, neustále sa obzerajúc za seba. Zdalo sa, že ho zatiaľ nik nesleduje. Zatiaľ. Ale on veľmi dobre vedel, že čoskoro sa za ním objavia. Počítal s tým.
Prešiel ďalšími dvomi tmavými uličkami až náhle zastal pred ťažkými, drevenými dverami. Nádych. Vedel, že jeho prenasledovatelia môžu byť blízko. Výdych. Vedel, že ak sa dostanú dnu teraz, všetko sa pokazí. A to on nemohol dopustiť!
Nádych.
Dlane pred seba. Štyri potrebné slová. Zvláštne vlnenie priestoru pred ním. Krok vpred, priamo cez zatvorené dvere. Jedno slovo. Spustiť ruky.
Výdych.
Prudko sa otočil za seba pripravený zaútočiť na kohokoľvek, kto by sa dostal do vnútra spolu s ním. No našťastie hľadel iba na úplne obyčajné, drevené dvere, ktoré ho oddeľovali od jarnej noci.
Spokojne pokýval hlavou. Potom sa otočil pred seba a rýchlo vyrazil k svojmu cieľu. Mnohé sochy vytvárali v ponurom šere dlhočizné, desivé tiene, ale dnešného návštevníka nimi nemohli vydesiť. Poznal ich príliš dobre a rovnako tak aj cestu medzi nimi. Rozbehol sa uličkou k hlavnému oltáru, ignorujúc hlasné zvuky vlastných krokov, ktoré sa rozliehali v posvätnom tichu. Náhle zabočil doľava, pomedzi stĺpy do bočnej lode rozľahlého chrámu, kadiaľ pokračoval ďalej až do temného výklenku s jedinou sochou zobrazujúcou ženu s mierumilovným výrazom v tvári.
Tam zastal.
Okolo Pabla vládlo ticho a pokoj. Zdalo sa, že sa mu naozaj podarilo doraziť včas.
Ak som ho odhadol správne, má už väčšinu častí a každú chvíľu sem dorazí. Možno dokonca vie, kým som. Možno preto zajal práve Catalininho syna... premýšľal bez prestávky. Dosť! Musím sa sústrediť!
Pablo sa zhlboka nadýchol a s pocitom tepla stúpajúceho do hlavy opäť vydýchol. Potom napriamil ruky, preplietol prsty a začal odriekať zložité slová poskladané do ešte zložitejších viet. O chvíľku cítil, ako sa okolo neho ovíjajú vlákna silnej energie, z ktorých sa mu rozbúšilo srdce, spotilo čelo a na chrbte mu nabehli zimomriavky.
Slovo za slovom. Veta za vetou...
Presne tak, ako ho to pred pár rokmi učil jeho učiteľ a predchodca.
Až sa zrazu v pravom chodidle vysokej kamennej sochy rozžiarilo akési podivné zelené svetlo, ktoré dodávalo jeho spotenej a napätej tvári nezdravý vzhľad. Pablo otvoril oči a zažmúril priamo doň. A potom náhle spravil niekoľko krokov vpred, až zastal tesne pri kamennej soche.
Natiahol roztrasenú ruku pred seba, ponoril ju priamo do čudného zeleného víru, aby ju onedlho nato zasa vytiahol. Svetlo v chodidle žiariť neprestalo.
Jeho slová vzápätí nato utíchli a on si unavene pretrel orosené čelo.
Stihol som to... povedal si úsmevom a spokojne sa zahľadel na hlinenú črepinu, ktorá bola rovnako pomaľovaná ako tá, ktorú dnes neochotne odovzdal do rúk mužovi v chatrči. Až nato, že táto mala jeho obľúbený tvar dokonalého kruhu a pripomínala akési dno. Teraz už môžu aj prísť... pomyslel si a spokojne sa usmial na kamennú ženu nad sebou, ktorá akoby sa dívala priamo naňho.
***
Žena s dvomi hlinenými črepinami vo vrecku sa ponáhľala tmavým mestom. Striedala prázdne ulice s preplnenými, kľučkovala okolo zničených domov, ktoré už dávno čakali na svoj definitívny koniec, a hľadala medzi nimi svoj cieľ. Jej prenasledovateľ mal ťažkú prácu, aby ju nestratil z dohľadu a zároveň ju neupozornil na svoju prítomnosť.
Náhle si všimol, ako žena prudko zabočila vpravo a vzápätí sa stratila vo vchode jedného z ošarpaných domov v okolí, ktorý sa namáhavo opieral o rovnako zničeného suseda. Pridal do kroku. Zvuk jeho topánok sa začal hlasno rozliehať vyľudneným, mĺkvym okolím a on iba dúfal, že ho nezačuje.
Zakrátko nato vošiel i on do domu.
Naokolo vládla takmer dokonalá tma a ticho. Zastal. Ženu nikde nevidel, nikde sa nečrtalo ani len tlmené svetlo, nikde žiadne znaky jej prítomnosti.
Vrz, vŕzg... Ozvalo hlasné vrznutie starej, drevenej podlahy a on prudko zvrtol hlavu za zvukom, potláčajúc silné nutkanie vyraziť za ním. Jeho úlohou bolo získať čo najviac črepín, žena nebola dôležitá. Ak ju na seba upozorní v nesprávny moment, mohla by spanikáriť a pripraviť ho o cenné poklady. Na okamih prižmúril oči a potom s krátkym prikývnutím, ktoré patrilo jemu samému, sa schoval v tieni a pripravil sa na trpezlivé čakanie.
Žena medzitým rýchlo prešla temnými miestami, až zastala v jednej z izieb priamo pod starým lustrom, ktorý nad svojou hlavou viac tušila, než skutočne videla. Tam náhle zdvihla obe ruky s otvorenými dlaňami nad hlavu a začala ticho odriekať slovo po slove presne tak, ako ju to učila jej predchodkyňa.
Slová plynuli ako vlny, obtáčali sa okolo jej rúk i strnulej postavy, krúžili, blúdili, aby nakoniec nachádzali svoj cieľ a útočili naň celou svojou silou. Priestor okolo nej sa jemne chvel a ona sa chvela spolu s ním...
...rovnako ako v noc, kedy tak nádherne pršalo. Vedela, že nikdy nezabudne, ako sa chvela vzrušením i strachom a ako ju pevne držal v omamnom náručí, hoci nesmel...
Luster nad jej hlavou sa výhražne zatriasol a ona si škaredo vynadala za to, že povolila ostražitosť. Tras sa však objavil znovu. Tentoraz hlasnejší, hrozivejší a ona s vyplašeným pohľadom ustúpila o krok ďalej. Posledné štyri slová, posledný otras.
A vzápätí nato do hrubej vrstvy prachu na zemi dopadli tri rôzne veľké črepiny z pálenej hliny. Žena si spokojne vydýchla. Boli presne tam, kde mali byť. Na tento úkryt ešte neprišli. S úsmevom prikývla, jednu láskyplnú myšlienku venovala jemu, jednu svojej učiteľke a potom sa už pripravila na kúzlo, ktoré vráti črepiny späť do ich spoľahlivého úkrytu.
Vtom však ucítila tupú bolesť v hlave a zrútila sa v bezvedomí k zemi.
Z tieňa sa vzápätí nato vynoril vysoký muž. Bez momentu zaváhania sa k nej sklonil, vylovil z jej vrecka dve črepiny, zo zeme zodvihol ďalšie tri a so spokojným úsmevom sa opäť napriamil nad mladou, bezvládnou ženou. Chvíľu iba stál, uvažoval. Nechcel ju zabiť, nemohol však dopustiť, aby sa vybrala za ním. Náhle sa usmial a sklonil sa k nej.
A o chvíľu nato opustil ošarpaný dom i ženu spútanú jej vlastnou čelenkou ležiacu bezvládne na špinavej zemi. Musel sa ponáhľať. Ostatní už možno v tomto momente stáli v chráme a čakali len na týchto päť kúskov a samozrejme na ten najdôležitejší.
***
„Ďakujeme, to ani nemuselo byť ..." ozvalo sa za Pablovým chrbtom posmešne po krátkej dobe čakania.
Pablo na okamih privrel oči, trocha zlomyseľne sa uškrnul a potom sa pomaly otočil na muža, ktorého už dnes videl. Dokonalé načasovanie.
„Pablo!" začul náhle dôverne známy hlas. Poznal ho z nočných rozhovorov za letnej búrky, z veselého smiechu, ktorý počúval počas výletu na jej obľúbenú hradnú ruinu, zo vzdychov počas niekoľkých vášnivých chvíľ, i z rozlúčky pri vlakovej stanici... „Pablo!" ozval sa hlas znova a prinútil ho tak precitnúť z čudného sna.
„Catalina..." povedal prekvapene, sotva si uvedomil, že hlas nepatrí žene, na ktorú toľko myslel. Ale ledva spravil prudký krok k nej, objavil sa pri Catalininom spánku odistený revolver, ktorý ho okamžite zastavil.
„Pablo, pomôž mi, prosím! Hovoria, že si voľajaký Strážca a že zabijú mňa i môjho syna, ak im nedáš tú črepinu!"
Prižmúril oči a premeral si celú spoločnosť pred sebou. Mal akýsi zvláštny pocit, že tu niečo nesedí, ale nevedel ho identifikovať. Možno je to len preto, že som ako Strážca v takejto situácii ešte nebol. Ukrývanie a ochraňovanie črepín je jedna vec, priamy stret s Hľadačmi je niečo úplne iné... Veď uvidíme. Musím pokračovať, prisahal som, tak musím, nech sa deje čokoľvek.
„Naozaj si myslíte, že mi na nej záleží natoľko, aby som vám dal i Dno?" opýtal sa zrazu chladne.
„Záležalo ti na nej dosť, aby si nám doniesol jednu z črepín," povedal muž s absolútnou samozrejmosťou a s víťazoslávnym výrazom na tvári.
Hľadač. Presne ten typ, ako si ho Pablo predstavoval. Žiadny mladík, ale ani starec zmierený so životom; drzý pohľad a suverénne vystupovanie, ktorým dáva každému najavo, kto je pánom situácie; a nemiznúci úsmev. O takých mu jeho učiteľ kedysi dávno hovoril.
„Viete rovnako dobre ako ja, že Dno je najdôležitejšie. Môže vám chýbať pár črepín a dosiahnete aspoň nejaký účinok. Ale bez Dna sú všetky ostatné kúsky len bezcenný odpad. Takže prečo si myslíte, že mi na nej záleží natoľko, aby som vám dal i toto?" poťažkal si v ruke kus pálenej hliny. Vedel, že im ho dá, no rovnako dobre vedel, že ho budú podozrievať, ak sa ho vzdá bez dostatočného dôvodu...
Buch! - ozval sa v chráme zrazu akýsi podivný zvuk.
Všetci sa strhli a obrátili hlavy, pohľady a nabité revolvery za seba. V tieni chrámu sa črtala vysoká postava. Pablo netušil, ako sa sem dostal. Možno v tom bola mágia, možno prosté vlámanie. Oveľa dôležitejšie však bolo, že sa teraz rýchlym krokom blížil k nim.
„Mám ďalších päť črepín, Danillo!" začuli vzápätí jeho hlas a o chvíľu nato sa z tieňa vynorila i jeho vysmiata tvár. Muži sa uvoľnili a oslovený spokojne prikývol.
Novopríchodiaci podal s hrdo vztýčenou hlavou svojmu šéfovi do ruky päť črepín rôznych tvarov a veľkostí a potom sa k nemu ešte na okamih naklonil. Všetci napäto sledovali, ako mu niečo veľmi ticho hovorí a s podivným výrazom sa celý čas díva na Strážcu. Pablom prešla vlna nepríjemných zimomriavok. A keď Danillo prikývol s desivo spokojne vycerenými zubami, získal Pablov nedobrý pocit na význame.
Vzápätí sa zasa všetci obrátili na Strážcu.
„Takže," prerušil Danillo napäté ticho, „to Dno poprosím."
„Ešte stále ste mi nepovedali, prečo by som vám ho mal dávať," vrátil sa Pablo opäť do svojej úlohy.
„Pretože sme jediní, ktorí vedia, kde sa práve teraz nachádza tvoja milovaná Susana," ozval sa Danillo víťazoslávne.
Takto silný argument Pablo naozaj nečakal...
„Kde je?" opýtal sa náhle neuveriteľne tichým hlasom, ktorým prekvapil sám seba.
Muž sa však len hlasno zasmial a pokrútil hlavou. „Dno," povedal krátko a dôrazne.
Pablo stál a díval sa na nich. Cítil, ako sa mu trasie a potí ruka zvierajúca kruhovú črepinu. Zhlboka dýchal, možno sa i trochu chvel. Susana...
Náhle, po nekonečnej chvíli ticha, prikývol.
Chlap pred ním sa škaredo usmial a natiahol pred seba ruku. Pablo sa striasol. Dúfal, že sa tejto chvíle nikdy nedožije, že nikdy nebude nútený podať Hľadačom kruhové dno a vedieť, k čomu jeho čin povedie. Napriek tomu však napokon vložil črepinu do mužovej hrubej dlane.
„Dajte mi zvyšné kusy a jeho poriadne chyťte. Nezabíjať, ešte sa nám môže zísť."
Jeho rozkazy v okamihu splnili a Pablo sa vzápätí nato ocitol v pevnom zovretí dvoch statných chlapov, ktorí mu skúsene zmarili akékoľvek nádeje na mágiu závislú nielen od slov, ale aj od správneho postavenia rúk a prstov.
V kostole z čias inkvizície nastalo dokonalé ticho. Danillo si bez zaváhania sadol pod zdobené okno, ktorým dnu prenikalo svetlo pouličných lámp, a z malého plátenného vrecka s takmer posvätnou opatrnosťou povyťahoval niekoľko rôzne veľkých a tvarovaných črepín. Pomaly ich poukladal pre seba a desivo sa usmial. I ostatní sa usmievali, no to si Pablo vôbec nevšímal. Svoj pohľad venoval iba rozhádzaným črepinám. Nemusel ich počítať, aby vedel, že tri chýbajú. No tie neboli natoľko dôležité.
Podstatné bolo najmä dokonale kruhové Dno v jeho rukách.
Jedna črepina za druhou a nekonečne pomaly bežiaci čas v úplnom tichu. Náročná mozaika desiatok črepín, ostré hrany, obrazce, rovnaké a podobné tvary, úzke a širšie obliny vytvárajúce zaujímavý tvar.
Nekonečný čas...
Napätie, príliš hlasné dýchanie, znervózňujúce prehĺtanie, nenávistný pohľad za každé šuchnutie.
Nekonečný čas...
A náhle záblesk zeleného svetla!
„Ha!" ozval sa Danillo víťazoslávne. Vzápätí nato vstal so žiariacou zelenou čašou z hliny a iba tri chýbajúce kúsky prezrádzali, že bola niekedy rozbitá.
„Konečne!"
Všetci si náhle vydýchli a usmiali sa. Pohár z pálenej hliny s mnohými magickými ornamentmi maľovanými krvou, žlčou a popolom z viacerých nevinných obetí honu na pokrstených Maurov a Židov, ktorí sa v skutočnosti nevzdali svojej viery, dodával Danillovej bledej tvári desivý výraz.
„Dokázal si to!" vykríkla zrazu Catalina nadšene a prebehla k nemu s akousi fľašou v rukách. Nik sa ju nesnažil zastaviť, nik sa jej radosti nečudoval. Iba Pablo...
„Catalina!" zvolal neveriacky. „Ty si s nimi? Ty si to na mňa našila?!"
Žena, tak podobná tej, ktorú mal rád, náhle zastala a posmešne naňho pozrela.
„A čo?" mykla plecom a prešla k mužovi s pohárom v ruke.
Neschopný jediného slova či pohybu s obrovskou horúčavou a prázdnotou v hlave sledoval, ako sa k nemu radostne vrhla a čo najrýchlejšie odzátkovala fľašu plnú čírej tekutiny. Podviedla ho, oklamala!
Keď za ním včera večer prišla s historkou o unesenom synovi, uveril jej. Vyzerala tak zúfalo! Akoto, že mu neprišlo zvláštne, že vie o črepine skrytej v tom dome plnom spomienok?!
Veril jej. Akoby jej mohol neveriť! Mala predsa jej oči a ona nikdy neklamala!
„Dokázali sme to," zvolala Catalina s výrazom dokonalého šťastia, keď sa pohár naplnil svätenou vodou, a ako prvá sa chopila magickej čaše a priblížila si ju k perám. „Na nesmrteľnosť!" zvolala a schuti sa napila.
Potom sa náhle ozval jej šťastný smiech, s ktorým podala čašu ďalej. Pablo bolestne zavrel oči. To sa nedalo uniesť! Počuť Susanin smiech tu a teraz...
Nevidel, radšej ani nechcel vidieť, ako si všetci, jeden po druhom podávajú pohár medzi sebou a odpíjajú si plné dúšky. Nekompletná čaša s tromi chýbajúcimi kúskami im nemohla poskytnúť úplný účinok, ale to im vôbec nevadilo.
„Pohár Života!" opakovala Catalina nadšene. „Žiadna staroba, žiadne choroby, žiaden strach zo smrti!" hovorila a smiala sa.
Všetci sa smiali.
Iba Pablo nie.
Mlčky hľadel na ľudí okolo seba a namáhavo potláčal slzy a tras. Vždy dúfal, že túto situáciu nezažije, vždy tušil, že to bude ťažké, ale tušenie sa nemohlo rovnať skutočnosti. Najhoršia chvíľa v jeho živote...
„Poviete mi, kde je Susana?" opýtal sa náhle nahlas.
Catalina konečne zastavila svoj tanec radosti a posmešne naňho pozrela.
„Ty si naozaj myslíš, že ťa za ňou pustím?" opýtal sa Hľadač miesto nej.
„Nie, a práve preto mi to môžeš povedať. Chcel by som aspoň vedieť, či žije. Aspoň to by si hlupákovi zamilovanému do tvojej sestry mohla dopriať, Catalina."
Susanina sestra sa nepekne usmiala a potom krátko kývla smerom k Danillovi.
„Myslíš, že ti pomôže vedomie, že je v tej zničenej štvrti na okraji mesta, ktorú sa chystajú onedlho zbúrať, a že ju tam dovtedy zrejme nik nenájde?" ozval sa vzápätí jeho uštipačný hlas.
Pablo naprázdno prehltol a potlačil vlnu nevoľnosti. Cítil, že mu srdce prudko bije, cítil, že jeho pokoj sa stratil niekde v nenávratne...
***
Susana sa prebrala, ležiac v ošarpanom dome s rukami priviazanými o staré železné zábradlie. Mysľou jej prebleskli predchádzajúce udalosti a prinútili ju v duchu nepekne zakliať.
„Prečo som vtedy radšej nezomrela..." povedala si v tichosti ako už mnohokrát predtým, hoci to vlastne ani nemyslela vážne.
V takýchto chvíľach však pochybovala, že šanca na druhý život bola skutočne darom a nie prekliatím. Jeden moment stačil, aby sa jej život postavil na hlavu a odrážajúc sa ušami pokračoval ďalej, akoby sa nechumelilo. Jeden deň bola na samom dne - v druhý zrazu poznala tajomstvo črepín a mágie a stala sa Strážkyňou.
Jedna chvíľa na moste, ktorá by ju pripravila o život, ak by jej tajomná stará žena neponúkla pomocnú ruku a dúšok nápoja zo žiariaceho pohára. Aký by bol jej život, ak by sa nepodujala zachovávať tajomstvo črepín a ukrývať polovicu z nich pred Hľadačmi? Aký by bol jej život, ak by sa nespoznala so Strážcom, ktorého by milovala z celého srdca, ak by smela?
Susana bolestne privrela oči leskli od sĺz a zavrtela hlavou. Nebol čas na ľútosť.
Hľadači, ktorí pátrajú po Pohári života celé stáročia, už istotne stoja v chráme pri soche usmievavej ženy a snažia sa získať Dno. A možno ho už majú. Možno práve teraz pijú z pohára vytvoreného na záchranu inkvizíciou prenasledovanej manželky židovského mystika, narodenej v rodine sochára, ktorá musela konvertovať, ak jej členovia nechceli byť zabití či vysťahovaní z krajiny.
Musela sa rýchlo vzchopiť, pomôcť sebe a potom Pablovi, ak bude jej pomoc potrebovať.
Náhle sa usmiala a jej tvár získala zvláštny spokojný výraz. Ani na okamih nepochybovala, že Pablo svoju úlohu splní dokonale a o všetko sa postará tak, akoby to urobila ona na jeho mieste.
„Ale mala by som tam byť, ak náhodou niečo zlyhá," povedala si nahlas a potom už poskladala zviazané ruky do potrebnej pozície a vylovila z pamäti mocné slová.
***
„Hm, bude mi mojej sestry ľúto," povedala Catalina hlasom, v ktorom bolo asi všetko okrem ľútosti. „Ale myslím, že s touto vecou v ruke to nejako zvládnem. Jediný liek na rakovinu, ktorá ma pomaly zabíja! Ďakujem..." chcela ešte niečo povedať, ale náhle ju zarazila vlna silného kašľa.
Zrazu dopadla na čudne slabé kolená a prehla sa v nekončiacom dusivom záchvate.
Catalina sa poplašene pozrela na svojich mužov, no žiaden z nich jej nedokázal pomôcť.
Zdesene sledovala, ako sa ich tváre scvrkávajú, vráskavejú, ako sa šúveria ich ruky i čelá, ako ich nohy slabnú a náhle nedokážu uniesť ich ťažké telá. Jeden po druhom padali k zemi, zvíjajúc sa v rôznych bolestiach. Z mnohých kútov sa ozýval kašeľ, stony a vzdychy. Pod niektorými sa objavili páchnuce mláčky, iným sa začali triasť ruky a jeden sa začal v bolestiach chytať za hruď.
„Čo to je?" dostal zo seba jeden z nich namáhavo, dívajúc sa na neprekvapeného a pokojne stojaceho Pabla.
„Staroba," povedal Pablo nevýrazne, akoby bezcitne. Ale on cítil ich bolesť a i ľútosť k nim. No vedel, že taká bola jeho úloha Strážcu - nedovoliť, aby sa Pohár Života dostal do nepovolaných rúk - a tú si dokonale splnil.
Pomaly, naoko ľahostajne prešiel okolo mužov bezvládne ležiacich na zemi až k zeleno svietiacemu poháru, ktorý zamyslene zodvihol do rúk.
„Prečo to nefunguje?!"
„Funguje," odpovedal ticho, „funguje to presne tak, ako má. Ak by bol pohár kompletný, ostane z vás všetkých o chvíľu iba prach a kosti. Toto je totiž Pohár Smrti."
Pozrel sa naň a nechal jeho nezdravé, zelené svetlo dopadať na svoju tvár. Nevideli jeho napäté rysy, ani smútok, s ktorým vykročil späť k soche. Mnohokrát už oľutoval, že dovolil starému mužovi, aby ho zachránil, keď si v jeden deň vzal príliš veľkú dávku svojej drogy. Mnohokrát oľutoval, že sa napil z oranžovo žiariaceho pohára a naučil sa starú mágiu. A najmä to, že sa stal Strážcom, ktorý sa musí držať ďalej od Strážkyne, pretože spolu predstavujú priľahkú korisť pre každého Hľadača.
Ale ešte nikdy svoje rozhodnutie neľutoval tak ako teraz - dívajúc sa na ich utrpenie, na ich starnutie, na Susaninu sestru zvíjajúcu sa v bolestiach...
„Ako? Nerozumiem! Črepiny..."
„... sú bez Dna len odpadom," doplnil Pablo monotónnym hlasom, za ktorý skrýval svoju bolesť, a zastal pred ešte stále zeleným svetlom svietiacim chodidlom. Socha bola pripravená na návrat svojho strateného pokladu.
„Ty... to je... iné Dno?" opýtal sa muž predtým, než sa znova skrútil bolesťou vo svojom bruchu.
Pablo len ticho prikývol...
... a šmaril pohár celou silou o zem.
Chrámom sa ozval uši trhajúci zvuk.
A potom ostalo aspoň na chvíľu ticho, keď sa všetci prítomní zdesene dívali na úplne rovnaké črepiny, aké sem len nedávno priniesli. Žiaden pohár, žiadna žiara, iba zelený svit z chodidla mĺkvej sochy. Pablo sa zohol po Dno dokonale kruhového tvaru.
Potom sa napriamil a s podivným výrazom v tvári ponoril ruku aj s črepinou do zeleného víru, zašepkal jedno slovo a vzápätí prázdnu ruku vytiahol. Zelené svetlo okamžite nato zhaslo a kamenná socha sa tvárila nevinne a nedôležito ako všetky ostatné v tomto opustenom chráme.
Napriek tomu, že skrývala tajomstvo života a smrti: Dokonale jednoduchý kruh smrti, podľa ktorého sa dá vytvoriť zeleno žiariaci Pohár smrti, v jednom chodidle - a o niečo komplikovanejší ovál života, tvoriaci základ pre oranžovú žiaru Pohára života, v druhom.
Dno bolo najdôležitejšie. A črepiny, ktoré sa dali poskladať do dvoch odlišných pohárov podľa toho, na akom dne mali stáť, boli bez neho iba odpadom.
To však nevedel nik. Len Strážca a Strážkyňa - uchovávatelia tajomstiev židovského mystika, ktorému sa mu podarilo vyliečiť svoje a manželkine zranenia a napokon, podstrčením nesprávneho pohára inkvizítorom, i utiecť ďaleko od hroziacej smrti, nechávajúc za sebou iba niekoľko šifrovaných spisov, párik učňov, dva poháre a varovanie pred inkvizítormi a ich nasledovníkmi - Hľadačmi.
„Ty si nás podrazil!" prerušila Pablove myšlienky náhle Catalina.
Prudko sa na ňu otočil a prebodol ju zlostným pohľadom.
„Hlavne, že ty si bola ku mne celú dobu úprimná," sršal sarkazmom a hnevom. „Oklamala si ma! A pritom stačilo, aby si za mnou prišla, keď si vedela, že som Strážca, a mohla si ma požiadať o pomoc. Neposkladal by som ti celú čašu, ale bola by dostatočne silná, aby ťa uzdravila a predĺžila ti život o mnoho šťastných rokov. Mohol som ti pomôcť!"
Catalina sa rozkašľala a trpko sa zasmiala zároveň. „A to ti mám veriť? Nikdy som nepočula o Strážcovi či Strážkyni, ktorý dal ten svoj milovaný Pohár z ruky! Susana by to pre mňa nespravila!"
„Ja by som to pre Susaninu sestru urobil," povedal veľmi vážne bez jediného zaváhania.
„Tak to urob! Urob to teraz!"
Pablo však len mlčky zavrtel hlavou.
„Pohár života nikdy nedokáže napraviť to, čo spôsobil Pohár smrti. Kruh je dokonalejší než ovál; život sa nespráva ku každému rovnako, ale smrť postihuje všetkých bez rozdielu. Ak by ste sa ma nesnažili oklamať, nemuseli ste ju teraz vítať s otvorenou náručou," povedal Pablo smutným hlasom a obrátil sa im chrbtom.
Potom mlčky zozbieral zo zeme všetky črepiny, láskyplne uložil tie, ktoré opatrovala Susana, do samostatného váčku a vykročil vpred.
„Vráť sa! Pomôž nám!" kričali, no on si ich nevšímal.
Teraz im už nemal ako pomôcť, neostávalo im iné než vypiť svoj pohár plný zrady a smrti až do dna. Neotáčal sa na ich stony, vzdychy, kašeľ ani bolesť. Ignoroval ich nespočetné otázky a prosby. Obrátený chrbtom k dielu pokrsteného židovského sochára, ktorý mal na znak svojej novej viery vytesať sochu do rozostavaného kostola, prešiel ku dverám a vďaka magickým slovám prešiel priamo cez ne.
Ovalil ho čerstvý nočný vzduch a vzápätí nato i vlna nevoľnosti. Sotva vyvrátil celý obsah svojho žalúdka do neďalekých kríkov, ucítil akúsi ruku na svojich krížoch.
Prudko sa strhol a otočil sa pripravený brániť sa. Ale jeho rysy zmäkli a jeho unavená tvár sa jemne uvoľnila.
„Bolo to ťažké," ozvalo sa konštatovanie a on iba ticho prikývol. Nebol schopný povedať jej čokoľvek iné.
Potom chvíľu stáli bez slova či pohybu a dívali sa na seba. S napätím sledovala jeho bledosť, jeho roztrasené telo a spotené čelo, zatiaľ čo on sa ovládal, aby nezačal fúkať nepekné popáleniny na jej zápästiach, alebo aby nezačal jemne utierať prach z jej šiat a tváre.
Chcel jej povedať toľko krásnych vecí! Bol však príliš zbabelý, neistý sám sebou a najmä tým, čo k nemu cíti ona. Strážca a Strážkyňa nesmú byť spolu a on netušil, či by bola ochotná nechať všetko tak iba kvôli nemu. Vedel len, že on by nezaváhal.
„Bola tam aj tvoja sestra," povedal vzápätí ani nevedel prečo a v tom istom momente si za tie slová vynadal. Myslel si, že sa jej to dotkne, netušiac, že práve kvôli mnohým problémom, ktoré jej sebecká sestra narobila, stála v jednu chladnú noc na moste a dívala sa nadol.
Ona však v tom momente na sestru vôbec nemyslela. Jediné, čo chcela, bolo vrhnúť sa mu okolo krku, pohladiť ho, povedať mu, ako sa oňho bála, ako naňho myslela... Ale vedela, že to neurobí. Od rozlúčky na vlakovej stanici bol ako zatvorené dvere, na ktoré sa bála zaklopať.
„Bola to tvoja úloha," povedala namiesto všetkých tých pekných slov vo svojej hlave.
Nezmohol sa na viac než na prikývnutie. „Mám tu pre teba väčšinu tvojich črepín. Všetky však nedostali, dobre si ich strážila," povedal s ľahkým úsmevom a podal jej do ruky váčok s hlinenými črepinami.
Susana sa prinútila k úsmevu, k slovám sa donútiť nedokázala.
„Obe dná sú na svojom mieste a nikto tam nebol, keď som vyberal to kruhové. Tajomstvo je zachované, nik nepozná správne slová. Teraz treba len znova ukryť všetky črepy," hovoril a zároveň si uvedomoval, že rozpráva nedôležité hlúposti ako vždy, keď bol nervózny.
„Urobím to, spoľahni sa."
Pablo prikývol s búšiacim srdcom a vyschnutými ústami a potom zavrel oči a sklonil hlavu, lebo sa už viac nedokázal týrať pohľadom na ženu, s ktorou by mohol byť šťastný keby...
Nedíval sa na ňu, nič nehovoril, nespravil jediný pohyb smerom k nej, lebo si netrúfol - a ona jasnejší dôkaz toho, že nenechá všetko tak, aby bol s ňou, nepotrebovala.
Tvrdo zaťala zuby a päste, aby sa prinútila neplakať, a urobila pár krokov vzad. Vtedy konečne otvoril oči a vydesene zistil, že sa od neho vzdialila.
„Prajem veľa šťastia," povedala napokon s potlačovaným plačom, aby si zachovala tvár pred ním a najmä pred sebou a neschopná akéhokoľvek ďalšieho slova sa obrátila a vyrazila rýchlym krokom preč...
... zatiaľ čo on mlčky stál a díval sa, ako odchádza. Opäť ju nechal zbabelo odísť, opäť mu po nej ostali iba črepiny spomienok.
Autor: Lívia Hlavačková
