V týchto dňoch žijú milovníci divadla medzinárodným festivalom Divadelná Nitra. Za sedemnásť rokov si získal prestíž prehliadky zameriavajúcej sa na umeleckú kvalitu divadla. O tom ako a prečo ju treba rozpoznávať, rozpráva jeho zakladateľka a riaditeľka DARINA KÁROVÁ.
Čo znamená pre festival jeho tradícia?
„Tradícia vždy znamená veľa v zmysle mobilizujúcom, ale aj zaväzujúcom. Organizátori majú bázu, z ktorej môžu vychádzať. Tvorí ju renomé podujatia, je sa o čo oprieť. Ale aj to zaväzuje. Na druhej strane, zakaždým sa od nás očakáva, že tradíciu nejako prekročíme, že prinesieme niečo nové. To mobilizuje. Samozrejme, je veľmi dôležité, aby sa naše tímy neuspokojili s dosiahnutým. Našťastie, prostredie sa stále mení.“
V čom najviac?
„Východ Európy sa otvára, dochádza k explózii tvorivosti. To provokuje západ, ktorý má o kreativitu východu veľký záujem.“
Každý rok hľadáte nové motto na základe skúseností ľudí, ktorí do programu festivalu vyberajú inscenácie. Je nutné pre diváka zastrešovať sa stále nejakou myšlienkou?
„Festivalový program je kompozícia, istý druh originálnej výpovede. Okrem toho diela, ktoré uvádzame, samy prinášajú silnú výpoveď. Motto vzniká koncentráciou týchto výpovedí. Synergický efekt, ktorý vyvoláva, pomáha sprostredkovať myšlienku, ktorá je súčasťou umeleckej kvality inscenácií.“
Čo znamená takáto kvalita?
„Zaznamenávame v sledovaných krajinách to, čo je na špici, vpredu, čo niekedy dokonca predbieha svoju dobu, reagujeme na kontexty a snažíme sa vyhľadávať divadelné diela vybočujúce z mainstreamu. Lepšie povedané, z bežného divadelného života. V každej krajine existuje divadelná produkcia štandardného charakteru. My hľadáme to nadštandardné, netradičné, provokatívne a tým aj trochu problematické z hľadiska diváckeho prijatia a očakávania.“
Váš festival by nechcel mať čo najviac divákov?
„Neobávame sa o počet divákov, pretože ponúkame rôzne druhy programu. Ale v hlavnom programe predstavujeme diela pomerne náročné - témou aj spôsobom, akým sú realizované. To si vyžaduje diváka, ktorý je naozaj otvorený, prístupný novému a do istej miery pripravený.“
Keď je divák otvorený a pripravený, musí ponúknutú inscenáciu prijať ako dobrú?
„Nemusí, ale vie ľahšie preniknúť do jej hĺbok, lepšie rozpoznať jej hodnoty a tak si utvoriť svoj názor. Nemám na mysli široké obecenstvo v zmysle cieľovej skupiny komerčných aktivít. Inscenácie, ktoré privážame na festival, patria v zahraničí zvyčajne k špičke, často tam vzbudzujú rozruch, no u nás sú úplne neznáme. Neznáme sú aj ich súvislosti, kultúrny či spoločenský kontext, ale aj tvar alebo výrazové prostriedky.“
Ako vyzerajú diskusie o predstaveniach, za ktorými cestuje po Európe váš festivalový tím?
„Je to vzrušujúci proces plný nadšenia a pochybností. Najzaujímavejšie na tomto hľadaní sú odhalenia. Teda, keď postupne prichádzame na to, aké podobné javy v danom období priťahujú tvorcov. Samozrejme, keby sa myslenie o živote a človeku prostredníctvom divadla uberalo len jedným smerom, bolo by to príliš fádne. Je však krásne dospieť k poznaniu kde, v akej rane to tepe najväčšmi. Tam sú východiská a postoje diel podobné. Takto môžeme priniesť správu o stave sveta prostredníctvom divadelného umenia. A tú správu podávajú sami tvorcovia.“
Stačí otvorenému divákovi iba zvedavosť?
„Prirodzene, zvedavosť je dobrá vlastnosť, najmä pokiaľ ide o umenie. Chcem však zdôrazniť, že divadlo neslúži len zábave, čo je väčšinový prístup nášho slovenského prostredia. Malo by v prvom rade prinášať ľuďom poznanie, dotýkať sa ich skúsenosti, nejako s nimi súznieť, odpovedať na ich životný pocit, ukazovať im nové rozmery bytia.“
Väčšinový divák a mainstream, to je oblasť, ktorá vás nezaujíma?
„Zaujíma, dokonca skúmame, kam až siaha, ale skôr preto, aby sme sa jej vyhli. Alebo skôr, aby sme priniesli jej protiváhu.“
Stredný prúd je pre festival tabu?
„To určite nie. Mainstream preniká do všetkého, nie je možné ho úplne obísť, napokon aj tie najavantgardnejšie nápady sa časom stanú súčasťou hlavného, veľkého stredného prúdu. Ten sa na jednom póle dotýka komercie alebo priamo gýča a je prirodzenou súčasťou každej kultúry. Ale my chceme vedieť, čo je niekde tam vpredu, čo sa ešte len chystá, čo existuje ako čerstvé ovocie na strome, pátrame po prameňoch autentickosti a vnútornej pravdivosti. Problém spočíva v tom, že v súčasnom slovenskom divadle mainstream vysoko prevažuje.“
Prečo je to podľa vás tak?
„Myslím, že to spočíva v povahe slovenského divadla, počnúc nedostatkom odvahy tvorcov pri výbere tém a výrazových prostriedkov až po uzavretosť pred vplyvmi z iného prostredia. Voľká si v dosiahnutých úspechoch, nerado sa porovnáva so špičkou v okolitých krajinách, chce sa páčiť divákom, donorom, sponzorom.“
To k divadlu nepatrí?
„Je to také malé až malomeštiacke myslenie. Niekedy sa s tým spája veľmi dobrá rodinná atmosféra, aj ja sa ňou rada poteším, ale pokiaľ ide o konfrontáciu s podnetmi, ktoré prináša napríklad zahraničie, tam nestačíme konkurovať. A nemám na mysli len veľké divadelné kultúry, ktoré už svojím rozmerom generujú istú kvalitu, ako napríklad Nemecko alebo Rusko, ale malé krajiny - Lotyšsko, Litvu, Slovinsko, ktoré však, na rozdiel od nás, na európskych divadelných fórach niečo znamenajú.“
Je problém vyberať slovenské inscenácie na festival?
„Mapujeme to, čo sezóna ponúka, ale vstupujeme do iného kontextu, ako je to pri výbere zahraničných inscenácií. Ťažko by sme uplatnili rovnaké kritériá. Metóda práce i spôsob nazerania sú neporovnateľné. Preto sa touto činnosťou zaoberá osobitná skupina ľudí. I keď to vyzerá jednoduchšie, keďže máme k nášmu divadlu bližšie, nie je to tak, lebo vždy ideme do priamej konfrontácie so zahraničím a nevieme, ako to v konečnom dôsledku bude účinkovať. Už sa v minulosti stalo, že slovenská inscenácia, ktorá mala skvelé kritiky a bola dobre prijatá i divákmi, prišla na festival a zrazu nefungovala. Je to aj riziko kompozície programu a jeho kontextu.“
Nakoľko je smerodajná pri výbere pôvodná slovenská tvorba?
„Nepovažujeme tento aspekt za hlavné a už vôbec nie za jediné kritérium. Ale znamená bonus, nová tvorba sa vždy cení. V tomto ročníku je pomer celkom dobrý - z troch vybraných slovenských inscenácií sú dve súčasnou interpretáciou klasiky - Všetko za národ a Leonce a Lena. Tretia - Canto Hondo je výsostne nové dielo. Zodpovedá to aj proporcii zahraničných inscenácií, kde prevládajú súčasné texty, originálne projekty a autorské koncepty. Pokiaľ ide o Slovensko, s výberom máme každý rok dosť starostí. Mohli by nám to slovenské divadlá trochu uľahčiť.“
Ako?
„Z produkcie sezóny musí niečo silne zarezonovať, aby sa mohlo uvažovať o účasti na festivale. Keď svojho času vznikla inscenácia Tiso, z hľadiska inscenačných prostriedkov nebola až taká prínosná, ale zarezonovala, pretože priniesla na javisko s pokorou a bez pózy boľavú, kontroverznú tému. Netvrdím, že divadlo má byť politickou tribúnou, môže byť objavné alebo strhujúce aj v inej oblasti. Nech je to hoci Čechov alebo Shakespeare, ale úplne nečakaný novým vnútorným nábojom. Treba počúvať tému.“
Divadelná Nitra má stabilné základy a dobré renomé. Čo okrem toho vás po toľkých rokoch pri nej, a vôbec pri divadle, drží?
„Vo filme Philadelphia istý právnik hovorí, že z času na čas, veľmi zriedka, sa stáva súčasťou spravodlivosti. A mne sa zdá, že je úžasné z času na čas nájsť divadelné dielo, ktoré je strhujúce a nadchne ľudí tak, že nemôžu zabudnúť. A tým sa stávajú súčasťou zázraku umenia. Ja im k tomu môžem pomôcť a spolu s nimi to prežívam i sama.“
