Na tento román netreba mať len dobré nervy, ale aj žalúdok. Mám na mysli knihu Vladimira Sorokina Ľad (Kalligram, preložil Ján Štrasser, Bratislava 2008), autora, ktorému vyšiel u nás len nedávno takisto v Štrasserovom preklade román Opričníkov deň, kde to tiež neoplývalo nejakými nežnôstkami a čitateľ musel prehltnúť všeličo.
Sorokin (1955) prosto patrí k spisovateľom-provokatérom či rebelom a je príznačné, že hoci píše od roku 1970, vlastná kniha mu vyšla v Rusku po prvý raz až roku 1989.
Prebúchavanie adeptov
Román Ľad sa žánrovo dá charakterizovať ako sci-fi alebo fantasy, lebo sa zaoberá skupinou ľudí, ktorí sú presvedčení, že všetci obyvatelia planéty sú len „stroje z mäsa“. Samozrejme, okrem nich, tvoriacich „bratstvo sŕdc“ a rozhodnutých prerobiť čo najviac „živých mŕtvol“ na svoj obraz.
Táto sekta nemá veľa členov, no usiluje sa rozšíriť svoje rady, a tak si vyberá hlavne plavovlasých a svetlookých, aby ich „prebúchala“, vypočula si, čo pri tom povie ich srdce a ak srdce naozaj niečo povie, prijala ich pod začutým menom do svojho spoločenstva.
Proces výberu obetí a ich prebúchavanie patria k najhrôzostrašnejším pasážam knihy. Vyhliadnutých zviažu, vložia do kufra a potom niekde v pivnici vyzlečú donaha, priviažu do skoby v stene a potom z celej sily búchajú kladivami z ľadu doprostred hrudníka, pričom načúvajú, či sa zvnútra, „zo srdca“, niečo ozve. Ak áno, bitka prestane, obeť pomenujú počutým slovom, začnú ju objímať a bozkávať, prevezú do nemocnice, lekári zašijú rozbitý hrudník a potom ostatní obklopia uzdraveného mimoriadnou láskou, veď odteraz je to brat alebo sestra.
Ak organizmus neprehovorí, ostane z bitého obyčajná mŕtvola, s ktorou nemajú prebúchavači najmenší súcit.
Odpoveď, prečo práve ľadové kladivo má mať takýto účinok, nájdeme v druhej časti románu, časovo lokalizovanej do končiacej sa svetovej vojny, keď Nemci začnú odvážať civilov do Nemecka na práce a práve jedno z ruských odvážaných dievčat sa zoznámi s príslušníkom tejto sekty a vypočuje si aj celkom iný výklad o vzniku sveta, ako ho poznáme zo Starého zákona.
Bez servítky
Utrpenie a cesta transportovaných je pre autora len príležitosťou, aby cez rozličné časové a priestorové roviny vyrozprával „dejiny“ sekty a niekoľkých jej prominentov. Nevynechal pritom ani politické pomery v Sovietskom zväze pred Stalinovou smrťou a po nej, čo spája i s ťažením tohto zázračného ľadu, pochádzajúceho z tzv. tunguzského meteoritu, ktorý spadol na východnú Sibír v roku 1908.
Sorokin charakterizuje zvláštny typ náboženstva, ktoré táto sekta vyznáva, no nemá zmysel zaoberať sa ním podrobnejšie. Za pozornosť však stojí rasový princíp, na akom je postavené (blond vlasy, svetlé oči). No autor neprejavuje sympatie k ničomu, o čom píše. Preto si nedáva servítku pred ústa ani keď hovorí o kadejakých sexuálnych či iných zvrátenostiach.
Ohavností je plno najmä v prvej časti románu, kde autor hojne používa slang, ktorý Štrasser vynikajúco pretlmočil. Sorokinov román je azda aj nechcenou paródiou socialistickej literatúry, ktorá tiež chcela vytvárať nového človeka a nový svet.
