BRATISLAVA. Sú umelci, ktorí sa od svojho debutu nachádzajú v strede diania. A sú takí, ktorí nejakým nedopatrením zostávajú na jeho okraji. A nezávisí to vždy len od kvality ich tvorby. Niekedy je to len súhra náhod, ktoré fatálne predurčia umelcovu cestu.
Aj napriek tomu, že dielo Alexandra Eckerdta (1932 – 1992) má svoje miesto v dejinách slovenského výtvarného umenia, jeho okrajová pozícia ešte nie je jasná. Eckerdtova výstava v Galérii mesta Bratislavy v koncepcii skúseného historika umenia Tomáša Štraussa je vlastne upozornením, že je stále nad čím rozmýšľať.
Medzi Bratislavou a Košicami
Alexander Eckerdt patril ku generácii prvých absolventov bratislavskej Vysokej školy výtvarných umení, končil v druhej polovici päťdesiatych rokov. Bolo to obdobie pomalého topenia sa ľadov, keď udržanie dogmy socialistického realizmu bolo už len zbožným prianím niekoľkých verných.
Možno to bolo aj echo bruselského Expa. To posvätilo umelecké aktivity, na ktoré sa ešte pár dní predtým nesmelo ani len pomyslieť. Fungovanie bratislavskej Galérie mladých, výstavy nastupujúcej generácie v Umeleckej besede, zviditeľnenie umeleckých skupín hlásiacich sa k predvojnovej tradícii moderny, budilo aspoň navonok zdanie normálnej a cenzúrou nekontrolovanej situácie.
Mladý Eckerdt sa aj napriek ponúkaným príležitostiam centra rozhodol vrátiť do rodných Košíc. A skúsenosť hovorí, že osud, i keď výrazného, ale predsa len regionálneho umelca z perspektívy „bratislavských“ dejín umenia, mu síce nezabráni byť účastníkom „hostiny“, ale zväčša len v úlohe tichého a vďačného hosťa.
Východoslovenské paradoxy
Nebola to len vzdialenosť od centra, ale aj izolovanie sa od generačných družín, ktoré bolo jednou z príčin Eckerdtovho zaškatuľkovania do roly síce aktívneho, ale vždy len štatistu „rozvíjania modernistických tradícii na východe krajiny“. Navyše, jeho osud nesie v sebe ešte jeden absurdný dobový paradox. Ak vtedajšie konzervatívne Košice Eckerdtove obrazy prijímali ako šokujúce a poburujúce, bratislavská kritika ich naopak považovala za konzervatívne a konvenčné.
Eckerdt ignoroval ohlasujúcu sa abstrakciu, opatrenú puncom módneho a aktuálneho smeru. Ďalším vysvetlením umelcovho vyčlenenia môžu byť aj slová Tomáša Štraussa: „Alexander Eckerdt bol vždy vyhranene súčasným tvorcom inšpirovaný novodobou realitou mestskej civilizácie. Tento postreh nadobúda svoju vážnosť zvlášť na Slovensku, kde prevládala dedinská problematika prekvapivo aj v obrazoch Eckerdtových rovesníkov.“
Človek mesta
Alexander Eckerdt naozaj nebol maliarom slovenského vidieka. Bol predovšetkým človek mesta, takže sa zaujímal o všetko, čo živý mestský organizmus prinášal. Šport, hry, hudba, zvlášť džez, pulzovanie ulice, život v bytoch, uličných dvoroch a domoch. Aj napriek tomu, že kompozíciu obrazu zjednodušoval (často až do tej miery, že pôvodne reálne predmety sú čitateľné len ako plošné znaky), jeho charakteristický copyright je koncentrovaný v inom.
To „iné“ je v zachytení všednosti, často vtipným a prívetivo nevážnym spôsobom. A práve to je divákovi blízke, lebo sleduje seba v povedomých a vyskúšaných situáciách.
Možno Eckerdtovo dielo aj naďalej ostane pomimo veľkých dejín, čo mu však nikto nevezme, sú jeho verní diváci. A súdiac podľa práve prebiehajúcej výstavy, je ich dosť.
Autor: Beata Jablonská (Autorka je teoretička umenia)