Pred Newmanom sme bezmocní

BRATISLAVA. Jablká práve dozreli a vo vzduchu sa vznáša pôvabná, zasnívaná pesnička. Raindrops Keep­ Fallin' On My Head. Butch Cassidy vezme do rúk bicykel a napadne mu, že by sa pred svojou frajerkou mohol trochu predviesť. Preháňa sa po celom ranči a predvádza jedno ekvilibristické cvičenie za druhým. Ani na sekundu z bicykla nezíde. Teda, až kým nespadne. Rovno pred maštaľou. Krava sa naňho dlho zadíva a už je jasné, že bude treba utekať.

Butch, švihaj! Chcelo by sa vám zakričať. Ale to netreba. Tento chlap predsa nemôže skončiť zle.

Ako byť nesympatický

Butch Cassidy a Sundance Kid je krásny film, v roku 1969 ho nakrútil George Roy Hill. Bolo to zaujímavé obdobie. Americké publikum si začalo zvykať na otvorenejšie erotické scény a zároveň aj na viac násila. Popritom sa prizeralo, ako sa mení ich legendárny Západ a ako v ňom už miesta pre silných hrdinov niet. Vo filmoch zrazu obdivovalo zlodejov a podvodníkov. V prípade Butcha a Kida dokonca neškodných.

V roku 1969 však bolo publikum proti takým nezmyslom bezmocné. Sundancea Kida hral Robert Redford, Butcha Cassidyho Paul Newman. Nebolo možné, aby boli nesympatickí.

Podobný zážitok mal Newman už v roku 1963 s filmom Hud. Pre časopis Studio spomínal: „S režisérom Martinom Rittom sme spravili veľkú chybu. Vytvorili sme postavu Huda Bannona a mysleli si, že ju budú všetci neznášať, pretože sa správa ako pes. Lenže ľudia ho zbožňovali. Zdal sa im super!“

Vedel dobre, prečo sa to stalo. Tvár mal ako sochy gréckych bohov, to mu oplieskavali o hlavu, už keď začínal. Keby vraj nebol taký pekný, mohol byť ešte lepší. Ako Marlon Brando.

Niekto sa asi bál, že ho nebudú brať vážne. Ale Newman celkom prirodzene odmietol kariéru seladona. Aj z Bena Hura sa vyhovoril, povedal, že do sukne nemá dostatočne pekné nohy. Zato mal pekné filmy a tak sa rýchlo pridal aj k Brandovi, aj k Stevovi McQueenovi.

Frajer Luke nesklamal

Predstavme si teda klasickú otázku: Kto je lepší, Brando, McQueen, Redford alebo New­man? Filmoví fanúšikovia si ju mohli klásť donekonečna, aj tak vždy vedeli, že je to len zábavná hádanka bez odpovede.

Išlo predsa o to, čo vie herec so svojou prítomnosťou vo filme vyvolať. A keď sa premieta Newmanov Frajer Luke, dodnes sa diváci razom menia na jeho spolubývajúcich z väzenia. Obdivujú ho. Za to, že dokáže zjesť päťdesiat vajec za hodinu, alebo za to, že odpapuľuje dozorcovi. Cítia z neho nezlomnú silu a nechcú vidieť, že sú veci, ktoré dokážu zlomiť aj jeho. Luke to vie, sám z toho čerpá silu a nakoniec zomiera s úsmevom. Aby nikoho nesklamal.

To, že sklamal, si Newman myslel v roku 1954. Vtedy prišiel do kín jeho prvý film Strieborný kalich. Tak sa za ten pátos hanbil, že napísal do novín a prosil o odpustenie. V roku 1986 dostal Oscara za film Martina Scorseseho Farba peňazí. A v roku 1995 už myslel na to, že skončí, pretože nebolo veľa scenárov, do ktorých by sa zamiloval.

Mal však čas na automobilové preteky, budovanie nadácie pre rakovinou postihnuté deti a vedenie potravinárskeho podniku. Všetok jeho zisk išiel na charitu. Keď sa ho spýtali, koľko už pri ňom zarobil, odpovedal: „Ale, nejaké stovky miliónov doláčov.“

Samozrejme, že mu pritom žiarili tie jeho najmodrejšie oči z celej filmovej histórie. Áno, hovorí sa o nich do omrzenia. Lenže, skúste nájsť nejaké iné.

Paul Newman s Robertom Redfordom v záverečnom obraze filmu Butch Cassidy a Sundance Kid. Hrdinov zastrelia, našťastie to nie je vidieť.

V roku 1986 dostal Oscara za film Farba peňazí. Po skončení kariéry sa sústredil na charitu, odovzdával všetok zisk zo svojej potravinárskej spoločnosti Newman’s Own. FOTO – SITA, REUTERS