BRATISLAVA. Už aj keď bol Luis Buňuel dospelý, mama ešte stále chodievala na pomoc. Zišli sa mu najmä jej peniaze. Hlavne vtedy, keď bolo treba zaplatiť filmový materiál. Luis potom rozprával: „Nie som typickým buržujom. Keby som ním bol, žil by som z renty. Nerobil by som filmy.“
Tak napríklad, mama musela poslať 25 000 pesiet, aby si synátor mohol vyskúšať surrealistický experiment a nakrútiť Andalúzskeho psa.
Ani po štyridsiatich rokoch Luisa Buňuela záľuba v surrealizme neprešla, akurát keď nakrúcal Skrytý pôvab buržoázie (na snímke záber z filmu), už tak trochu vyškrtol zo svojho pracovného postupu spontánnosť.
Scenár k nemu písal spolu s kamarátom Jeanom-Claudom Carrierom (ten bol aj obľúbeným spolupracovníkom Miloša Formana) a prepisoval ho štyrikrát. Keď s ním boli hotoví, zahlásil: „Je taký dokonalý, že je až škoda ho nakrútiť.“ Film však nakrútil a práve sa u nás premieta. Je v programe Projekt 100.
Pokus o príbeh, ktorý nie je možné dokončiť
Carriere a Buňuel kedysi špekulovali, či možno vzdorovať vnútroným a logickým zákonom príbehu. Rozmýšľali, kam až môžu zájsť, aby diváka úplne nenaštvali, prípadne nefrustrovali. Chceli vymyslieť príbeh, ktorý nie je možné dokončiť. Pretože doň vždy vstúpi nejaká nová postava - odláka pozornosť smerom k novej téme a na tú pôvodnú nechá zabudnúť.
Vrchol tejto hračky dosiahli v Prízraku slobody, ale aj Skrytý pôvab buržoázie je pekný príklad.
VIDEO: Trailer k filmu Skrytý pôvab buržoázie
Keby sme to technicky zhrnuli, celý tento film je len opakovaním tej istej akcie. Nevydarenej. Skupinka buržujov, medzi nimi aj jeden veľvyslanec, by sa rada stretla na večeri. Vždy sa však do toho niečo zapletie (rozumej rakva v reštaurácii, teroristické komando, návšteva armádnej čaty alebo chuť na sex). Preto sa v podstate nedozvieme, o čom by si títo kamaráti (?) pokecali, zato však môžeme vystopovať drobné stopy po témach, o ktorých Buňuel dlhšie dumal.
Takou témou bola napríklad nostalgia, jemný strach zo smrti, stopy z detstva a živé sny. Buňuel zároveň skočil po príležitosti a do scenára zmestil aj svoj špeciálny recept na suché martini. Film v roku 1973 získal cudzojazyčného Oscara, hoci predtým Buňuel odvážne vyhlasoval, že amerických akademikov podplatil. To vraj aby sa zbavil zvedavých otázok, či má nejakú šancu.
Čo keby sme spravili film?
V Skrytom pôvabe buržoázie sa niekoľkokrát ukáže pekný obraz. Postavy kráčajú kdesi v poli, povedali by ste, že tá cestička nikam nevedie. Boli kritici, čo by si to chceli vysvetliť ako symbol. Že buržoázia je v koncoch. Buňuel v knihe konverzácií povedal: „Nie, musím vás sklamať, v tom nie je nijaký odkaz. Vnímajte to len ako obraz.“ Skrátka len nakrúcal scény, ktoré mu pripadali úsmevné, alebo mu len tak prišli na um.
Podobným spôsobom nás nabáda rozmýšľať aj o Andalúzskom psovi, ktorý sa premieta pred Skrytým pôvabom buržoázie. Pár dní pred jeho nakrúcaním za ním prišiel Dalí a povedal mu o svojom sne. Vraj videl, ako mu z dlane vychádzajú mravce. Buňuel mu odpovedal: A mne sa zase snívalo o britve, ktorá rozrezala oko. Čo keby sme z toho spravili film? No a tak si sadli, a začali spisovať jeden spontánny nápad za druhým.
Granadčania tvrdia, že v tom podivnom názve je odkaz na Federica Garcíu Lorcu, teda ich andalúzskeho rodáka, slávneho dramatika a veľkého kamaráta Buňuela i Dalího. Buňuel im, samozrejme, nikdy nepovedal, či je ich interpretácia správna, alebo nie.
