Spisovatelia, ktorých ego prerastá len čitateľský nezáujem o ich vlastné texty? Vydavatelia, ktorí sa v trhovom prostredí chcú správať trhovo, no keď ich trh zomelie, utekajú na ministerstvo so žiadosťou o dotáciu? Alebo novinári, ktorí trpia komplexom literárnej neschopnosti i autori beletrie, ktorí zase tým mesianistickým?
Vraj životaschopná: má autorov, ktorých v ich akademických pokusoch o post, pod, nad, pred a niekedy i popritext podporujú dve-tri katedry slovenskej literatúry a literárnej vedy i autorov, ktorí čítajú a komentujú správy zo šoubizu v jednej zo slovenských komerčných televízií. Má spisovateľa, ktorý dobre píše len keď píše publicistiku i publicistov, ktorí si nahovárajú, že robia literatúru. Má autorku, ktorú chceli kedysi pasovať za mužský zázrak slovenskej literatúry, no dnes radí v sexe. Má niekoľko „nedocenených“ talentov, ktorým ak neudelia grant, ihneď na internet napíšu tak strašne alternatívne štiplavý text stredoškolskej argumentačnej úrovne o udeľovaní grantov.
Má aj niekoľko nefungujúcich spolkov, ktoré si nevedia prísť na meno, množstvo združení a zväzov plných bývalých červených, modrých, zelených i tyrkysových so svojimi kýblikmi a lopatkami.
Ale toto všetko je skoro v každej (literárnej) krajine a je to normálne.
Normálne však nie je, ak sa počas jedného týždňa rozhodnú dve organizácie zorganizovať literárne festivaly. Jeden v Bratislave a druhý v Žiline.
Ale tak to asi chodí v krajine, kde sa Jano nebaví s Ferom a dotácie chodia na poslednú chvíľu. Slovenská literatúra.
