S LUDVÍKOM VACULÍKOM O LITERATÚRE, TAKTIKE, KOMUNIZME ČI SPRÁVANÍ SA V HRIECHU

Už som z boja prepustený

V čase najtuhšej normalizácie, odpovedal LUDVÍK VACULÍK na otázku, ako sa vlastne cíti, odzbrojujúcim bonmotom: „Nemôžem sa sťažovať. Nemám komu.“

Ludvík Vaculík (1926), spisovateľ a publicista, autor manifestu Dvetisíc slov, zakladateľ samizdatovej edície Petlice, jeden z prvých signatárov Charty 77. Najznámejšie diela: Sekyra, Morčata, Český snář, Jaro je tady, Srpnový rok, Jak se dělá chlapec, Po(Zdroj: ČTK)

Niekedy v polovici 70. rokov, v čase najtuhšej normalizácie, odpovedal LUDVÍK VACULÍK na otázku, ako sa vlastne cíti, odzbrojujúcim bonmotom: „Nemôžem sa sťažovať. Nemám komu.“ Tú vetu pritom vyslovil človek, ktorý sa občianskymi postojmi, verejnými výzvami, publicistickými či umeleckými textami už desaťročia brilantne a nekompromisne vyslovuje k aktuálnym problémom spoločenského diania. Slávny spisovateľ, považovaný za jedného z najvplyvnejších českých mysliteľov, bude v nedeľu hosťom verejnej diskusie Anasoft litera festu v štúdiu Slovenského rozhlasu v Bratislave a na druhý deň sa predstaví na Žilinskom literárnom festivale.

Našťastie ste sa tohto svojho bonmotu nikdy nedržali. Oplatí sa sťažovať, aj keď nie je komu?

„To je dokonca účinná literárna metóda. Človek píše sťažnosť, no keďže nemá komu, dáva mu to slobodu, pretože sa toho, komu sa sťažuje a na koho sa sťažuje, nemusí báť. A tak, keď som prežíval niečo kritické, písal som si to. Nie ako rukopis, teda úplne voľne, nehľadiac na to, či sa to môže, alebo nie.“

Vyústilo takéto písanie nakoniec niekedy aj v neplánovanú knižku?

„Kedysi som robil vychovávateľa vo fabrike a protivili sa mi oficiálne stranícke požiadavky na spôsob výchovy učňov. Poučený z predošlého pracoviska, odkiaľ ma pre podobný nesúhlas vyhodili, začal som si to vybavovať sám pre seba písomne. Z toho zápisu sa vyvinula kniha Rušný dům.“

Po nej nasledoval román Sekyra, zaraďovaný medzi vrcholné diela českej literatúry 60. rokov.

„Sekyra je beletrizovaný spor s otcom. Obaja sme boli v strane, aj keď už s rozdielnymi názormi. Až keď zomrel, premietal som si jeho život a začalo mi byť veľmi ľúto, že ho tak nešťastne venoval čomusi, čo sa ukazovalo čím ďalej pochybnejšie.“

Vy ste sa vyrovnali s komunizmom svojím vystúpením na zjazde spisovateľov v roku 1967 či manifestom Dvetisíc slov o rok neskôr. Známy je aj váš výrok, že komunizmus nie je názor, ale povaha, keď človek činmi predbieha svoje poznanie. S akou mierou zveličenia to možno vnímať?

„Žiadne zveličenie, tak to je. Komunizmus je povaha, ako každý ­izmus, bol teda skôr cieľom ľudských pováh, ako samotnej myšlienky.“

Po okupácii ste sa ocitli medzi zakázanými spisovateľmi, knihy vám vychádzali len vo vašej samizdatovej edícii Petlice alebo na Západe. Nechýbala vám motivácia písať?

„Nie, pretože píšem len zo svojej potreby, bez ohľadu na čitateľa a vydavateľa. Hovoril som si, že som natoľko totožný s každým iným človekom, že keď budem písať o sebe, tak ten sa v tom nájde tiež. Okrem toho sme my, zakázaní, tvorili malú, ale živú obec. To stačilo písať už len kvôli nim. Veď aj Ivan Kadlečík začal tie svoje miniatúry písať na naše želanie, a aký to malo význam.“

Vaše aktívne pôsobenie v disente, znepríjemňované ŠtB, muselo byť sprevádzané pocitom ohrozenia. Dá sa hovoriť u vás o hrdinstve?

„Nie, určite nie. Bol to trochu zvyk a aj vedomie povinnosti vzhľadom na to, čo som tomu národu povedal. Nemohol som predsa odrazu stíchnuť, vytratiť sa. A ďalší motív bola rodina, synovia, veď oni sa kvôli mne nedostali na školu, najmladší dokonca ani na učňovku. Najstaršiemu, ktorý sa učil za murára, povedali: Keď otec odvolá Dvetisíc slov, pôjdeš na priemyslovku. Proste bolo to z mojej strany samo­zrejmé a malo to aj jeden nečakaný následok – u nás neexistoval generačný rozpor. Ja som prežil vzdor voči otcovi, ale nikdy som necítil vzdor synov voči mne. Ich vzdor bol totožný s mojím.“

Naozaj ste nemali strach, že to s vami predsa len zle dopadne?

„Nie, navyše cítil som sa chránený svojím menom a povesťou. Napríklad pred Václavom Havlom som bol vo výhode - mal som robotnícky pôvod, mohli ma brať ako súdruha, ktorý sa mýli, kým on bol od začiatku triedny nepriateľ. Ale v jednom momente, to som ešte nikde nepísal, keď som cítil, že moja statočnosť je v koncoch, som si povedal: Panebože, nech sa stane, čo chce. Pôjdem do pekla, ale odnesie ma tam môj katolícky čert. A nie eštebácky.“

Vaša tvorba je žánrovo pestrá - denníky, záznamy, romány, fejtóny. Od čoho závisela literárna forma, pre ktorú ste sa práve rozhodovali?

„Len od mojej nálady a momentálnej schopnosti. Proste to, čo ma zaujalo a vzrušilo, si samo poručilo spôsob, akým to mám robiť. Keď som chcel písať o ženách, tak som to musel trochu viac zahaliť do beletrie, napríklad.“

Český snář, považovaný za vaše vrcholné dielo, je označovaný ako komponovaný denníkový román, kde ste výber záznamov podriaďovali umeleckému zámeru. Bolo to naozaj tak?

„Samozrejme. Začal som písať denník a nevedel som, čo bude nasledovať. Postavy sa mi dostavovali na scénu postupne. Autor klasického románu si vymyslí jeho kostru, jednotlivé postavy a tak ďalej. Tu som to prenechával na spontánny vývoj. A sny? Niektoré boli zápisom skutočných snov a iné sny boli formou, ktorou som chcel povedať to, čo som nechcel povedať.“

Raz ste sa vyjadrili, že všetko, čo ste napísali, bolo spôsobené nejakou životnou chybou. Je to naozaj tak?

„Človek prísne podľa mravov a zákona žijúci neprežije nič, nemal by o čom písať.“ (Smiech)

Český snář sa niekedy vníma kontroverzne.

„To mi je jedno. Ja som sa vyrovnával vedome, pred publikom, so životom. Svojím. Však tiež preto všetkým postavám, ktoré tam vystupujú, som dal rukopis prečítať. Takže vôbec nebola pravda, čo si ľudia mysleli, že som niekoho zhodil či ohováral.“

Panuje o vás názor, že neuznávate taktiku v politike, láske, ani v umení, nech to stojí, čo to stojí.

„To je taktika.“

Viac k tomu nemôžete povedať?

„Raz som sa vyrovnal so svojimi hriechmi tak, že som si povedal: Chlapče, keď už hrešíš, tak v tom hriechu sa správaj čo najslušnejšie, čo najpoctivejšie. Keď sa mali narodiť deti z môjho mimomanželského vzťahu, bola to zložitá situácia, jedno som však vedel iste: Postavím sa k tomu čestne. A moja žena Madla aj chlapci to vzali na vedomie, tie deti k nám mohli kedykoľvek prísť a Madla sa k nim správala vždy veľmi pekne. To, čo sa nemalo stať, sa muselo napraviť pravým konaním teraz. A to platí všeobecne.“

Od polovice sedemdesiatych rokov dodnes pravidelne píšete fejtóny, ich samizdatovú éru ste uzavreli koncom roka 1989 textom, v ktorom opisujete svoj zážitok z pamätnej novembrovej manifestácie na Letnej, kde ste sa nakoniec na tribúne neobjavili.

„Pre mňa bolo neprijateľné, že sa ma pýtali, čo budem hovoriť, tak som o­dišiel. Povedal som si, že už je tých bojovníkov proti komunistom toľko, že som z toho boja prepustený.“

Nemali ste pocit ublíženosti?

„Nie. Bral som to tak, že som napravený vo svojej márnomyseľnosti. Chcel som hovoriť, a oni mi povedali: Nehovor Vaculík, nehovor. Myslím, že som unikol nejakému sebazhanobeniu.“

Napriek tomu bolo vtedy reálne, že by ste sa zapojili do politiky. Nelákalo vás to?

„Bol som dostatočne poučený. V máji 1946 som s ideálmi vstúpil do komunistickej strany, no hneď na prvej schôdzi som spoznal, že to bola chyba a snažil sa veci napravovať zvnútra, až kým ma z tej strany nevyhodili. Tým vtedajším chybným krokom som si zaistil celkom zaujímavý a dobrodružný životný program a po novembri 1989 som sa už nechcel vystavovať ďalšiemu omylu vstupom do politiky. To by som si pokazil život.“

Keď som raz cítil, že moja statočnosť sa končí, som si povedal: Panebože, nech sa stane, čo chce. Pôjdem do pekla, ale odnesie ma tam môj katolícky čert. A nie eštebácky.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Ako na refinancovanie hypotéky
  2. Volkswagen T-Roc: ofenzíva v triede SUV
  3. Príďte diskutovať o budúcnosti Európy v slovenských mestách
  4. Peter Chudík: Chcem byť aj naďalej oporou nášho kraja
  5. PSK Aréna stavia základy pre kvalitný a moderný hokej
  6. Maurícius: Slnečná dovolenka v zime
  7. Podnikajte vo vlastnom blízko historického centra
  8. Nečakaným favoritom na predsedu PSK je prešovský advokát Garaj
  9. M-MARKET s novým konceptom KOCKAminiv Prešove
  10. Pivovar Šariš opäť podporí rozvoj domáceho regiónu
  1. Energetici predávajú nevyužívaný majetok
  2. Posledných 30 r. cena fotovoltických panelov klesla 100 násobne
  3. Trendy udržateľnej architektúry
  4. Volkswagen T-Roc: ofenzíva v triede SUV
  5. Ako dobre bývať v centre Bratislavy?
  6. Príďte diskutovať o budúcnosti Európy v slovenských mestách
  7. Peter Chudík: Chcem byť aj naďalej oporou nášho kraja
  8. Štýlové osvetlenie do obývačky: Rozhoduje i to, ako žijete
  9. PSK Aréna stavia základy pre kvalitný a moderný hokej
  10. Maurícius: Slnečná dovolenka v zime
  1. Maurícius: Slnečná dovolenka v zime 14 455
  2. Nečakaným favoritom na predsedu PSK je prešovský advokát Garaj 3 443
  3. PSK Aréna stavia základy pre kvalitný a moderný hokej 2 618
  4. Ukážeme vám, prečo je dobré sporiť si na dôchodok 2 264
  5. M-MARKET s novým konceptom KOCKAminiv Prešove 1 214
  6. Peter Chudík: Chcem byť aj naďalej oporou nášho kraja 1 034
  7. Ako na refinancovanie hypotéky 961
  8. Volkswagen T-Roc: ofenzíva v triede SUV 721
  9. Podnikajte vo vlastnom blízko historického centra 680
  10. Pivovar Šariš opäť podporí rozvoj domáceho regiónu 551

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Z Bonaparte do štátnej rezidencie? Fico plánuje bývanie aj pre Kisku a Danka

Šéf Úradu vlády Igor Federič kedysi vybavoval pre premiéra luxusnú vilu pri Bratislavskom hrade. Fico sa bránil, že by sa tam nikdy nenasťahoval.

KOMENTÁRE

Čechov teraz čaká obdobie ich mečiarizmu

České voľby popierajú tézu, že za nástup populistov môžu štandardné strany.

SVET

Anarchisti, hackeri či liberáli? Prečo Česi volili Pirátov

Pustite nás na nich, vyzývala Pirátska strana.

Nová kniha Michala Havrana: Obesíme ťa

Denník SME pripravil v utorok 24. októbra špeciálne vydanie. Kúpite ho v stánkoch s knihou Michala Havrana za 3,99 €.

Neprehliadnite tiež

Michael Jackson nebol normálny. Ale bol to génius, hovorí jeho spolupracovník

Džezový hudobník Marcus Miller sa snaží upozorniť hudbou na rasizmus.

Džezáky otvorili deti v krojoch a obrazy hôr. Nechýbali ľudovky a rap

Vybrali sme to najzaujímavejšie z prvých dvoch dní festivalu.

Jo Nesbø sa vymazal z titulkov filmu Snehuliak. Nóri sú z neho šokovaní

Na filmovú podobu bestselleru som nemal žiadny vplyv, vraví.

Z opilcov na diskotéke urobil rozprávku. Beck mohol na novinke radšej spomaliť

Hudobný chameleón pred dvomi rokmi vyvolal škandál na cenách Grammy.