Za klasika fejtónu by som bez rozpakov označil českého spisovateľa Ludvíka Vaculíka. Veď jeho najnovšia kniha Dřevěná mysl (Jaroslava Jiskrová - Máj, Dokořán, Praha 2008) je už piatym zväzkom fejtónov, ktoré tento autor pravidelne píše od sedemdesiatych rokov a ktoré nestratili nič ani zo svojej umeleckej hodnoty, hoci v nich väčšinou reagoval na nepriazeň, ba až nepriateľstvo doby.
Príspevky v prítomnej knihe vychádzali v rokoch 2002-2008 každý utorok v Lidových novinách a napriek tomu, že Vaculíkova pravidelná rubrika sa príznačne nazýva Poslední slovo, jeho slová neboli, chvalabohu, posledné, lebo autor je človek, ktorý má vždy čo povedať.
Významná postava českého disentu, románopisec, vydavateľ samizdatovej Edice Petlice, autor protikomunistického manifestu Dva tisíce slov (1968), využil formu fejtónu jednak v čase, keď mal zákaz publikovať, jednak po nežnej revolúcii, a nikdy to nebol výraz pisateľskej núdze alebo nebodaj publicistickej kratochvíle. Šlo o vnútornú nevyhnutnosť, tlak vedomia na svedomie.
Vaculíkova ponovembrová fejtonistika nehýri nejakým optimizmom, hoci zmizlo to, čo nielen jemu strpčovalo, ba kazilo život. Naďalej si zachováva svoju prirodzenú skepsu, ktorá platí takisto pre oblasť politiky ako pre iné oblasti ľudských aktivít, pre oblasť myšlienok i činov. Nikde sa nedá obalamutiť prvým dojmom, nech by to bola akákoľvek maličkosť, či všednosť každodenného života.
Ludvík Vaculík totiž píše s rovnakou vervou a zaujatím o všetkom, čo videl, zažil alebo myslel, lebo má v sebe dar „zvídavosti“, ponoru do vecí, ktorý ho núti nespoliehať sa na vyleštené povrchy.
Nikde nezaprel svoj talent rozprávača a tak je priam rozkoš čítať jeho zážitky z cestovania vlakom alebo električkou, skúsenosti zo zahraničných ciest, z besied s čitateľmi. Rovnako nás však upútajú svojské úvahy o čase, vesmíre, slobode, v ktorých sa Vaculík prejavil ako človek prenikavého intelektu, pričom neupadol do abstraktnej špekulatívnosti.
Jeho intelekt pracuje naplno vo všetkom, čoho sa vo fejtónoch dotýka. Obdivujeme ho napríklad pri jeho častých zmienkach o ľudovej piesni, kde za jednoduchým textom identifikuje hlboko ľudské príbehy a kladie si paradoxne zaujímavú otázku, či si niekto v moderných časoch bude onedlho pospevovať o počítači alebo kreditnej karte.
Vaculíkove fejtóny charakterizuje pestrosť námetov a štylistická variabilita, ktorá niekde dosahuje priam aforistickú brilantnosť. Vie byť vtipne vážny, no aj prudko sarkastický, najmä vo fejtónoch politických („Komunizmus padl a příčiny, proč vznikl, se vrátili“, „Naše svoboda byla uzavřena do bankovních trezorů“); rád pracuje so slovom, no nehračkári; hovorí aj o sebe, no nechvasce sa.
Príznačná je skromnosť, s akou Ludvík Vaculík pripomína svoj historicky prelomový príspevok na zjazde československých spisovateľov roku 1967.
Podľa definície žánru naozaj krátke útvary, ale na dlhé rozmýšľanie.
