Viliam Klimáček má rád symboliku totalitného režimu a už dlhšiesa pohybuje na burzes komoditami slovenských dejín. Tentoraz mu vďaka tomu prišiel v Bratislavedo cesty Allen Ginsberg.
Cesta k beatnikom môže byť stále zarúbaná. Čiže vždy ich niekto pre seba v pravý čas objaví. Tak sa na nás teraz nalepila aj návšteva básnika Allena Ginsberga v Bratislave v dávnom roku 1965.
Spracovať túto skutočnosť ako divadelnú tému je dobrý nápad. Je to záslužné z hľadiska výchovno-vzdelávacieho, hra určite uspokojí zopár učiteľov literatúry a ich študentov. Treba oceniť aj možnosť nahliadnuť do zväzkov ŠtB cez netradičný bulletin. Má podobu dosiek s kópiami spisu o Ginsbergovej návšteve a s reaktuálnymi novinovými výstrižkami.
Len aby bolo
Škoda však, že práca s originálnym dokumentárnym materiálom vrátane dobovej filmovej dokrútky a dosiaľ nepoužitých hudobných podkladov vtedajšej kapely Beatman nemajú v hre pevnejšie miesto. Divadelný zážitok neumocňujú ani spomienky našich beatnikov, Osamelých bežcov Petra Repku, Ivana Štrpku a Ivana Laučíka. Prečo sa stali nekonkrétnym básnikovým tieňom? A kde je vlastne Ginsberg? Slabý scenár navodzuje dojem, že hra vznikla len preto, aby bola. A jej inscenačná podoba pôsobí ako výstrel do prázdna z nenabitej pištole.
Herecké výkony kolíšu, nie pre nedostatok talentu, skôr pre nejasný zámer, o akú výpoveď vlastne ide. Dievčaťu v podaní štýlovo nadizajnovanej Renáty Ryníkovej chýba potrebná naivita a jednoznačnejší prejav. Chameleón Vlada Kittlera je viac afektovaný než tragikomický. Dano Heriban je primerane civilný, postava básnika mu svedčí, ale je ho akosi málo. Džezmen Jaslovský sa vlúdi do atmosféry cez neho ako cez hudobníka, príjemne ju osviežuje, ale jeho postava tiež ostáva nevyužitá. Vierohodným hereckým typom sa napokon stáva Klimáček, eštebák v baloniaku s pohľadom ukrytým za veľké okuliare.
Nemá zmysel stavať na sile beatnickej poézie a bizarnosti totalitných praktík, ak všetko chceme na scéne tromfnúť. To je tiež jeden z pocitov, ktorý so sebou hra prináša. Je to škoda o to viac, že nemusí byť pochýb o tom, či protagonisti majú s témou vlastnú, intímnu skúsenosť. Mohli s ňou prežiť nezabudnuteľné obdobie, no nemohli o tom presvedčiť. Akoby sa v polovici cesty autor zháčil.
Na dne
Režijný pokus preklenúť čas hiphopom a zavolať na scénu Lyrika síce môže zaručiť úspech, no raper vystupuje v inscenácii skôr ako roztlieskavač než ako adekvátna paralela beatnickej poézie. Čo, samozrejme, neznamená, že nemá v správnom kontexte potrebnú silu. Je trochu smutné, keď nálada musí byť, a ak nie je, treba ju za každú cenu vyrábať. V pokuse o dokumentárne divadlo totiž víťazí Klimáčkov rokmi overený pop-pohľad.
Jeden opakovaný obraz sa ma však dotkol. Pred strohým bielym mólom na čiernej podlahe som sa tak mohla ocitnúť na dne voľakedajšieho Dunaja a pocítiť bezmocnosť. Znamená oveľa viac než ľahko použiteľný atribút komunizmu.
Viliam Klimáček: Ginsberg v Bratislave
Scenár a réžia: Viliam Klimáček
Hudba: Marián Jaslovský a Dano Heriban, scéna: Peter Janků, kostýmy: Renata Ormandíková
Premiéra: 4. a 5. októbra v divadle GUnaGU v Bratislave
