Počas bábkového predstavenia sa bolo treba starať o efekty, napríklad zvukové. To mal v rodine Dubských na starosti malý František. Vždy, keď bol jeho otec v maringotke a pred celou dedinou vytváral mágiu rozprávky, on musel byť nablízku. „To bolo samé podaj, samé prines,“ spomína dnes na najčastejšie pokyny.
A vraví, že tie by sa ešte vyplniť dali. A dali by sa aj pochopiť. Ale ako sa otec dokázal do drevenej bábky vžiť, to už tak celkom dobre pochopiť nevedel. „Na to ti stačí zobrať tohto panáka do ruky. Uvidíš, ako to z tej ruky prejde na teba celého, tvrdil mi. No mne to neprešlo.“ Neprešlo, cenzúra komunizmu silnela. Dubský odmietal hrať „vhodné“ predstavenia, a tak jeho remeslo pomaly utíchlo.
Maringotka prestala so svojimi cestami, zostala stáť na dvore. Tridsaťsedem rokov. Dubského manželka Mária z nej drevené postavičky vytiahla, zaniesla k sebe do izby. Len raz za rok ich ešte vyniesla na vzduch, oprala ich, naškrobila, vyžehlila. Minulý rok to robila naposledy, a so zrýchleným dychom. Pretože ich vlastne vyprevádzala. Odovzdala ich múzeu v Modrom Kameni a povedala: Raz na svet, raz zo sveta.
Obzerať sa späť kamerou
Takže kočovné bábkové divadlo už patrí do múzea. Musí to pripustiť aj dokumentárny film Posledná maringotka, hoci sa mu do toho veľmi nechce. Sám tú cestu do múzea ukazuje, ale ešte sa stále obzerá späť. Hľadá tých, čo s bábkami zatiaľ neskončili. Aj keď ich je len päť, šesť, možno sedem.
V Debrecíne našiel Henrika Keménya. S remeslom začal jeho dedko, pôvodne cirkusant a artista. A k divadlu sa neskôr zlákal aj Henrikov otec, hoci to už istý čas skúšal roztáčať v Spojených štátoch. Nadšený (a inšpirovaný bombastickými americkými reklamami) založil Maďarské mechanické divadlo Columbia – vôbec si nepredstavoval, že čoskoro skončí v koncentračnom tábore.
Ešte raz rozbaliť aktovku
Henrik hrá dnes sám. Možno preto, aby si otca i dedka oživil, a možno preto, aby sa nemusel vzdať pred plynúcim časom. Sám je už dôchodca. Maringotku nemá, ale cestuje po kultúrnych domoch. Rozbalí paraván a koženú aktovku – rozosmeje deti, vyruší ich zo špárania sa v nose, a po hodinke zase aktovku zabalí. A pokorne odchádza.
Podobné príbehy sú v Česku a v Nemecku. Rodina Dombrowských prežila lustrovanie štátnych komisií v NDR a dnes ešte stále hrá – tradičné formy. V rodine Kopeckých je zas aj mladý Rosťa Novák, a ten skúša divadlo vynoviť. Aj on vie zahrať Fausta s drevenou bábkou, predstavenie však krásne doplnil svojím mystickým pohybom na trampolíne. Vyzerá to nádejne. Takéto divadlo ešte dlho bude. Ale čo bude s tou maringotkou?
V dokumente to pekne vysvetlia Dombrowskí i Kopeckí seniori. Vieme, že z maringotky sa kedysi vyťahovali rozprávkoví hrdinovia, príbehy a ich šťastné pointy. Ale nemyslíme na to, že v maringotke žili aj sami divadelníci. A nebolo to ľahké. Bola v nich zima, a nebola v nich teplá voda ani záchod. To už asi do 21. storočia nepatrí.
Smutne a fajn
Keď bábky z rodiny Dubských prišli do múzea, so svojím predstavením ich vítal divadelník Anton Anderle. Roky sa nadchýnal vo svojej dielni, a popri hraní ich aj stružlikal. No dnes už ani on nežije.
Scenár k dokumentu Posledná maringotka napísala Ida HledíkováPolívková, zrežíroval ho Peter Beňovský. Nie je to taký typ filmu, na aké zvykneme chodiť do kina, pretože sa v ňom veľa hovorí. Kinu však pasuje dômyselná kamera Richarda Krivdu. Svedčia mu aj také príbehy. Sú smutné, ale je vám pri nich tak akosi fajn.
Posledná maringotka
SR/ČR, 2007, 64 min.
Réžia: Peter Beňovský
Scenár: Ida Hledíková – Polívková
Kamera: Richard Krivda
Hudba: Vladimír Martinka
Produkcia: Lívia Filusová
Premiéra na Slovensku: 2. 10.
