Nechcela veriť, že to bol život

Po koncentračnom tábore myslela aj na samovraždu. Fotografka Magdaléna Robinsonová musela strácať do života chuť, keď videla, že mnohí Slováci stále oslavujú vojnový slovenský štát.

Magdaléna Robinsonová mala jeden malý dôkaz, že život je nezničiteľný. Skrývala ho doma, v obývačke. Vrátila sa k nemu vždy, keď potrebovala samu seba trochu povzbudiť, a predvádza ho aj v novom dokumente Mareka Šulíka.

Film Cesta Magdalény Robinsonovej má dnes na literárnom festivale v Žiline premiéru.

Príbeh o ľudskej pamäti

Život je nezničiteľný, vraví v tom filme optimisticky. Ale keď rozpráva o tom svojom, už podľa rytmu srdca cíti, že sa jej ťažko dýcha. „Hovorím, hovorím, a neverím, že to bol môj život. Bolo to také beštiálne!“

Magdaléna Robinsonová bola fotografka a keď začínala, fotografovala všetko to, čo bolo krásne. Veľmi to potrebovala.

O čosi neskôr, v roku 1962 to skúsila inak. Chystala svoju prvú výstavu a pár záberov chcela spraviť aj v Osvienčime. S úzkosťou odtiaľ utiekla. Spomienky, nepriateľky, ju znovu zaskočili. Ale rozprávať o nich chcela a musela, pretože jej príbeh je aj príbehom o ľudskej pamäti.

„Keď sa po revolúcii začalo verejne hovoriť o osamostatnení Slovenska, opäť sa objavili znaky slovenského štátu a portréty Jozefa Tisa. Magdaléna Robinsonová sa na to bezmocne pozerala v televízii a odrazu dostala pocit, akoby sa tie hrôzy opäť vrátili. Myslím si, že aj preto nahrala svoje svedectvá pre Nadáciu Milana Šimečku,“ hovorí Marek Šulík.

Otec si myslel

Sám sa s ňou nestretol, pracoval len s jej inšpiratívnymi nahrávkami. Robinsonová zomrela pred dvomi rokmi, to už vlastne na tretíkrát. Prvýkrát sa za rýchlu smrť modlila pri bombardovaní neďaleko koncentračného tábora, druhýkrát sa pokúsila o samovraždu. To vtedy, keď sa po vojne vrátila domov do Žiliny a hneď na vlakovej stanici stretla člena Hlinkovej gardy. Veselo sa prechádzal.

V rodine jej čin nikto nepochopil, ešte sa aj za ňu hanbili.

Preto dnes Marek Šulík uvažuje o tom, aká je hodnota ľudskej pamäti. „Aká je jej hodnota, keď sa aj teraz, v dobe jednoduchého prístupu k informáciám, relativizujú jednoznačné zločiny? Ján Sokol, predstaviteľ cirkvi a zástupca tisícok katolíkov, vyzýva na dodržiavanie desatora. Pritom však naivne, a podľa mňa cynicky tvrdí, že za slovenského štátu sme boli na úrovni. Prečo? A prečo slúži omšu za Jozefa Tisa? Historici a právnici môžu a majú diskutovať o tom, či mal byť popravený, alebo len väznený. Jozef Tiso však jednoznačne zlyhal morálne, pretože sa nepostavil zlu na odpor.“

Vo filme hovorí Robinsonová o jednej detskej spomienke. Prechádzala okolo Katolíckeho domu, sotva za sebou ťahala aktovku. Hore stál Tiso a práve vyhlasoval slovenský štát. Vzápätí prišli zákony, ktoré jej zakazovali mať lyže, bicykel, rádio. „Môj otec si myslel, že keď budeme žiť slušne, dodržiavať desatoro...“, nedopovie, jej slová preruší porucha v prenose. Lebo Šulík púšťa jej nahrávky zo starého, malého televízora.

Koho to bolí

Je to desivé, ale výstižné. Také výpovede môžeme počúvať niekoľkokrát, stále nás však bude od nich bezpečne oddeľovať teplo našich izieb.

On sám, režisér, o tom hovorí: „V tých spomienkach sú veci, ktoré si neviem predstaviť. Sú spojené s citovým a fyzickým utrpením, a to som ja neprežil. Preto je vo filme dôležitá téma prenositeľnosti ľudskej skúsenosti. Do akej miery sme schopní pochopiť, čo sa vlastne stalo? Čím sme ďalej od historických udalostí, tým menej vnímame utrpenie ľudí, čo vtedy žili. Keď hovoríme o bitke pri Moháči, nikto už nevidí mŕtvych či dokaličených vojakov. Je to pre nás len akýsi neidentifikovateľný zhluk mečov a tiel. Nikoho nebolí.“

Otázka pre maturantov

Magdaléna Robinsonová poznala takú laxnosť a myslievala aj na to, ako dnes niektoré hlasy holokaust popierajú.

Marek Šulík o holokauste síce nakrútil film, ale aj on vie, že také nezmysly bude ešte počuť. „Niekedy sa hanbím za nás Slovákov. Na internete čítam názory mladíkov, ktorí si myslia, že slovenský štát musel predsa židovskú otázku „nejako“ riešiť. Vtedy by som chcel ujsť pred vlastnou bezmocnosťou. O dvadsať rokov už zrejme žiadny priamy svedok holokaustu žiť nebude. Čo bude potom? Zopakujú sa dejiny? To sa ma, mimochodom, pýtali už moji profesori na maturitách.“

Po žilinskej premiére príde Šulíkov film Cesta Magdalény Robinsonovej aj do Bratislavy, premietať sa bude 20. októbra.

Aká je hodnota ľudskej pamäti, keď sa aj teraz, v dobe jednoduchého prístupu k informáciám, relativizujú jednoznačné zločiny?

Marek Šulík, režisér