Najsilnejšou inscenáciou tohtoročnej Divadelnej Nitry bola dokumentárna opera o procese s Miladou Horákovou. Slávna česká altistka SOŇA ČERVENÁ, ktorá stvárnila hlavnú postavu, má s komunistickou diktatúrou intenzívne skúsenosti. Napriek tomu sa však porovnávaniu vlastného osudu imigrantky a disidentky s tragédiou popravenej političky bráni.
V emigrácii urobila veľkú kariéru, napriek tomu ju na Slovensku takmer nepoznáme. Krásna a šarmantná dáma si na festivalovej diskusii podmanila aj tých, ktorí sa na vypredané predstavenie nedostali.
Váš otec bol zakladateľ kabaretu Červená sedma. Sú tu korene vašej lásky k umeniu?
„Samozrejme, že ma to poznamenalo. Študentský literárny kabaret Červená sedma bol prvým divadelným priestorom svojho druhu, dovtedy existovali len šantány. Zanikol v roku 1922, skôr, než som sa narodila. Na jeho tradícii potom stavali Voskovec a Werich či Vlasta Burian. Otec sa venoval advokátskej profesii, no našu domácnosť aj naďalej navštevovali herci, literáti, operní speváci – Jindřich Plachta, Saša Rašilov, Míla Pačová a iní. Hoci som bola príliš malá, aby som si naplno uvedomovala, akí vzácni ľudia sú našimi hosťami, moju mladosť a vzdelávanie formovalo umelecké ovzdušie. Otec vo mne prebudil lásku k umeniu. Naučil ma veľmi dôležitej veci – že slovo a hudba majú rovnakú hodnotu a že je dôležité to rešpektovať.“
Vaše začiatky sú spojené s Divadlom V+W. Ako neznáme mladé dievča získa hlavnú ženskú rolu v slávnom muzikáli Divotvorný hrniec?
„Voskovec a Werich hľadali herečku a speváčku pre postavu Káče Maršálkovej. Išla som tam, hoci som bola veľká hanblivka a s verejným účinkovaním som nemala takmer žiadne skúsenosti. Asi práve preto si vybrali mňa – aj muzikálová Káča Maršálková je také trdlo, aké som v dvadsiatich troch rokoch bola ja.“
V Prahe ste sa stali hviezdou. Účinkovali ste aj v Hudebním divadle v Karlíne, po boku Jaroslava Marvana vo filme Poslední mohykán. A predsa ste Prahu v roku 1951 opustili a odišli do brnianskej opery. Bola pre vás opera takým veľkým lákadlom?
„Operu som od detstva považovala za svoj cieľ. Aj popri účinkovaní v Osvobozeném divadle som naďalej chodila na hodiny operného spevu. Takže keď sa naskytla možnosť nastúpiť do Janáčkovej opery, neváhala som.“
Onedlho ste dostali ponuku z berlínskej opery a tam vás zastihlo vztýčenie múru. Nebola to prvá výzva osudu na emigráciu. Mohli ste odísť v roku 1948, keď emigroval váš manžel, továrnik a „triedny nepriateľ“. Prečo ste to neurobili?
„Kým žila moja matka, ktorá mala v dôsledku väznenia v koncentračnom tábore podlomené zdravie, nechcela som odísť. Ale keď umrela, situácia sa zmenila. V Berlíne som sa stala známou, za Gluckovho Orfea ma poctili titulom Kammersängerin. Postupne prichádzali zaujímavé zahraničné ponuky. Keď začali stavať múr, bolo mi jasné, že zamurovávajú aj moju kariéru.“
Vtedy ste prešli do Deutsche Oper v Západnom Berlíne?
„Áno. To bolo krásne obdobie. Mala som vynikajúcu pozíciu, dostávala nádherné roly. Ale predsa len, Berlín bol ostrov, zavretý uprostred východnej zóny. Takže som sa stále cítila tak trochu zamurovaná. Preto som prijala ponuku frankfurtskej opery a založila si tam trvalé bydlisko, z ktorého som cestovala do sveta.“
Spievali ste na veľkých operných scénach – od Viedne, Londýna, Milána až po Paríž, kde ste sa stretávali s najväčšími osobnosťami. Ktorá z nich stojí najvyššie vo vašom rebríčku dôležitosti?
„Nemám taký rebríček. Ale určite za mnohé vďačím dirigentovi Herbertovi von Karajanovi. On mi ponúkol účinkovanie na salzburskom i bayuerthskom festivale, aj angažmán vo viedenskej Štátnej opere.“
Najväčšiu slávu vám priniesla Carmen, no vy ste sa nikdy netajili láskou k hudbe 20. storočia.
„Carmen som milovala od detstva. Ale predsa len, čím som bola zrelšia, tým viac ma lákali Janáček, Strauss, Berg, Henze , Nono.“
Keď ste skončili s operným spevom, vrátili ste sa k divadlu. Bola to veľká zmena?
„Môj čas opernej speváčky sa naplnil, to je najväčšia spravodlivosť na svete. Bolo by ma vtedy veľmi bolelo, keby som sa musela rozlúčiť s javiskom – tam je môj domov, moje šťastie. Chvalabohu som v roku 1990 dostala ponuku od jednej z najlepších nemeckých činohier, divadla Thalia v Hamburgu. Tam práve Robert Wilson začínal inscenovať muzikál Toma Waitsa The Black Rider. Obsadili ma doňho a potom som ostala v Hamburgu ďalších desať rokov.“
Aký je on ako autor?
„Je to úžasný umelec. Usilovný, dôsledný, neznáša žiadnu približnosť. Od prvého okamihu skúša na sto percent a to isté žiada od interpretov. V tom si s ním veľmi rozumiem.“
Poslednou produkciou, na ktorej ste sa od myšlienky až po javiskový tvar podieľali, je opera Zítra se bude, hudobný príbeh procesu s Miladou Horákovou. Ako dielo vzniklo?
„Vtedajší šéf Opery Národného divadla Jiří Nekvasil ma vytrvalo oslovoval s rôznymi ponukami na účinkovanie. Napokon sme sa dohodli, že najrozumnejšie bude nechať skomponovať operu, ktorá by bola tak trochu šitá mne ,na telo’. S Alešom Březinom, ktorý je známy ako autor skvelej filmovej hudby, sme sa poznali už z predchádzajúcej práce a výborne si rozumieme. Zhodli sme sa na tom, že témou diela má byť život silnej ženskej osobnosti českých dejín. Milada Horáková nám vyšla ako najnaliehavejšia téma.“
Vy ste však nevytvorili operu o Horákovej, iba o procese s ňou. Aj vy sama sa prevteľujete do rôznych postáv. Prečo?
„Nechceli sme vytvoriť fikciu. Rozhodli sme sa libreto založiť na autentických materiáloch. Aby malo dielo divadelne pevnú a funkčnú štruktúru, oslovili sme umelca s veľkými javiskovými skúsenosťami – Jiřího Nekvasila. Popri spolupráci na librete inscenáciu aj režíroval.“
Vaša mama umrela v komunistickom väzení. Téma procesu Milady Horákovej – ženy, ktorá prežila koncentračný tábor, aby umrela rukou komunistických katov – musí byť pre vás veľmi silná. Dokážete sa odosobniť?
„Mojím krédom je, že na javisko nie je možné prinášať osobné city, traumy, problémy. Tie treba nechať za scénou, na javisku musíte byť nad vecou. Myslím si, že práve tá forma, akú dielu Březina a Nekvasil dali – vysoko štylizovaná, vecná, možno až trochu suchá – je najdramatickejším momentom.“
V Divadelnej Nitre ste zožali obrovský úspech. Mnohí z tých, čo mali záujem, sa na predstavenie vôbec nedostali, a tí, čo to šťastie mali, ho hodnotili ako vrchol festivalu. Aký je ohlas v Prahe?
„Tiež vynikajúci. Hrávame od apríla trikrát mesačne pred vypredaným hľadiskom. Som šťastná, keď vidím v publiku sedieť toľko mladých ľudí. Im je toto dielo v prvom rade určené, ich chceme zasiahnuť.“
Aj v nitrianskom publiku najvrúcnejšie reagovali práve študenti, ktorých očarila vaša charizma.
„Ja nie som centrom tejto inscenácie! Slúžim jej. Zišli sme sa skvelý tím. Opera Zítra se bude je tímová práca.“
Rovnako prudko ste sa ohradili aj proti titulu „legenda českej opery“. Necítite sa byť legendou?
„V žiadnom prípade. Legenda je čosi ukončené a ja mám toho ešte toľko pred sebou! Práve prekladám do nemčiny operu Bohuslava Martinů Vojak a tanečnica. No a ak by sa naskytol podobný spoločný projekt, ako je Zítra se bude, určite by som si dala povedať.“
Svoje spomienky ste nazvali Stýskání zakázáno. Je to vaše motto?
„Ach, a aké! Clivotu som si raz a navždy zakázala.“
Autor: Michaela Mojžišová (Autorka je operná publicistka)
