Zbláznili sme sa. Štyria, dvaja redaktori, fotograf a TV reportér, bežíme na aukciu obrazov. Lebo budú padať milióny, lebo sa budú dražiť Benka, Fulla i Jasusch. Lebo bude rekord. Nebol, ale milióny padali, dokopy štrnásť.
Smiešne - také mŕtve umenie v mŕtvych inštitúciách. A Národná, ktorá narieka, že ročný rozpočet na akvizície má jeden milión, a pritom sa nájdu štátni úradníci, ktorí netalentovaným gýčiarom ulievajú verejné prachy na ich „výstavky". Veď biele kocky aj tak zívajú prázdnotou, koncepty zomreli pri pôrode Duchampovým R. Mutt a umenie je v dnešnej dobe luxusným klišé.
Klišé? To len tie galérie sú prežité: ich opodstatnením je už iba zbierkotvorná funkcia, múzeum, panoptikum odovzdané ďalším generáciám. Súčasné umenie napadlo ulice a šíri sa ako guerrillová infekcia.
Zrazu sú plátnom fasády a ulice. To nie sú len nápisy a farebné plochy, nálepky či obrazy cez šablóny, ale aj sochy, architektúra, úžitkový dizajn, aplikácie, plagáty. Vtip, irónia, sarkazmus, prekračované kontexty a stovky či skôr tisícky návštevníkov denne. Takých, ktorí by do kamennej galérie nikdy nevkročili – umenie logicky prišlo za nimi.
Že je to vandalizmus? Možno. Trestný zákonník vraví, že „kto poškodí cudziu vec tým, že ju postrieka, pomaľuje, popíše farbou alebo inou látkou, potrestá sa odňatím slobody až na jeden rok... (§ 246)“ Ale čo je to to poškodenie? A čo má prednosť, súkromné vlastníctvo alebo výtvarný prejav, umenie?
Streetart sa ním stal, keď predali prvé takéto dielo za státisíce libier. A napokon, nekričia najviac tí, ktorí nemajú problém hodiť na zem ohorok z cigarety?
Toto je budúcnosť umenia - vizuálno vo verejnom priestore, vo verejnej diskusii, na očiach všetkých. Páči - nepáči, správne - nesprávne, dobré - zlé sú len pekné (dvoj)slová. Ak klasické obrazy zaujímajú už iba finančných investorov, umelci si logicky nájdu iné cesty. Milión sem, milión tam. Zbláznili sme sa. Budú dražiť Benku, Fullu i Jasuscha.
