BRATISLAVA. Nepoznáme asi momentálne vychytenejších basgitaristov, ako sú tí traja, ktorí tvoria superskupinu S.M.V. – Stanley Clarke, Marcus Miller a Victor Wooten. Nie sú však len dokonalými majstrami svojho nástroja, ale aj kapelníkmi, aranžérmi a skladateľmi.
So superskupinami slávnych inštrumentalistov to však často býva ťažké. Hudobníci mávajú tendenciu hrať veľa a bravúrne, a keď ich je v kapele viac, hudba sa často mení na ľahkú atletiku. S tým je spojený ďalší neduh inštrumentalistických albumov - presolenie sólami. V tých strašných zhlukoch, vodopádoch a prílivových vlnách tónov sa normálny smrteľník prestáva orientovať a nastáva nuda, v horšom prípade zdesenie.
Nič z toho neplatí pre album Thunder, ktorý je dôkladne prepracovaný a jeho štruktúry sú premyslené a prehľadné. Inštrumentalistický aspekt je samozrejmosťou, ale táto hudba sa nám prihovára dobre zaranžovanými témami. Ide teda o pesničky. Aj keď väčšinou bez spevu.
Viac než mrmlanie zozadu
Basová gitara má špecifickú pozíciu medzi hudobnými inštrumentmi. V 40. rokoch ju vymysleli na to, aby tvrdila muziku účinnejšie než kontrabas, a tiež aby sa jednoduchšie prenášala. V 70. rokoch ľudia ako Alphonso Johnson či Jaco Pastorius prišli na to, že basová gitara má na viac, ako na mrmlanie niekde vzadu - napríklad na sólové party, alebo plnohodnotné sprievodné akordické hranie. Stanley Clarke (1951) bol jedným z tých, ktorí menili tvár nástroja ako člen skupiny Return To Forever Chicka Coreu, čo potvrdil vlastnými do popova orientovanými formáciami, v ktorých bol lídrom (pamätné bolo jeho vystúpenie na Bratislavských jazzových dňoch v roku 1985).
Marcus Miller (1959) je multiinštrumentalista a producent, slávu si získal ako strojca návratu Milesa Davisa po niekoľkoročnej prestávke v roku 1986, kde mu pripravil kompletné hudobné podklady albumu Tutu, takže majster Miles len prišiel a nahral trúbku. Najmladší je Victor Wooten (1964), ktorý sa zasa spočuteľnil ako člen mimoriadnej formácie banjistu Belu Flecka Flecktones. Priebežne pôsobil aj ako líder, jeho tohtoročný album Palmystery je úplne mimoriadny.
Charakteristický trojhlas
Traja basgitaristi nahrali album s rôznymi zostavami spoluhráčov. Niekde si vystačia s komornejším obsadením, niekde počuť viac nástrojov, sú tu i veľké mená (George Duke, Chick Corea). Marcus Miller dohral aj basklarinet, saxofóny a syntetizátory. A ako to vyriešili s troma basgitarami (prípadne s dvoma a jedným kontrabasom Stanleyho Clarkea)?
Premyslené štruktúry vyzerajú tak, že kým jeden hrá spodky, ďalší má na starosti melódiu a tretí rôzne priznávky a vyhrávky, alebo sa hlasy spájajú v pôsobivý trojhlas. Skladby si skladateľsky rozdelili, každý z nich má odlišný spôsob hrania (najmodernejší je podľa očakávania iniciátor celého projektu Wooten) a podľa charakteristického prejavu počuť, čo kto hrá.
Teda, bolo by jasné, keby sme tomu venovali pozornosť, ale to ani nie je potrebné. Tento album, plný plnokrvných groovov aj smoothjazzového romantického oparu je o hudbe. Ani keď nepočúvame symfonickú skladbu, nezvykneme si stále analyzovať, čo hrá kontrabasová sekcia, violončelá a husle. Traja basoví hrdinovia slúžia výsledku, a to je na tomto albume najlepšie.
Na Bratislavských jazzových dňoch budeme počuť Clarkea, Millera a Wootena v piatok, 24. 10. ako vyvrcholenie prvého večera festivalu. Sprevádzať ich budú klávesista Federico Gonzales Pena a bubeník Derico Watson.
Autor: Marián Jaslovský
