BRATISLAVA. Informácia o údajnom udaní Miroslava Dvořáčka Milanom Kunderom v roku 1950 vyvoláva dohady o tom, či sa práve preto stalo udavačstvo takou častou témou Kunderovej tvorby.
Odboj alebo rodina?
Príbeh architekta Jiřího Nečasa, žijúceho relatívne pokojným životom (ak o takom možno hovoriť v čase stanného práva počas druhej svetovej vojny), osudovo poznačí okamih, keď počas návštevy ženy, s ktorou spolupracuje v odboji, vstúpi do ich bytu domovník. Ten je známy svojím udavačstvom, a tak Jiří, v snahe ochrániť svoju ilegálnu odbojovú skupinu, udavača zabije. Riešenie dilemy, či dať prednosť odboju, alebo rodine, je témou Kunderovej hry Majitelé klíčů zo začiatku 60. rokov.
Už predtým sa fenomén udania či zrady objavil aj v poéme Poslední máj z roku 1955, rozvíjajúcej obraz pokušenia väzneného Júliusa Fučíka gestapáckym komisárom Böhmom. „Loučí se nebe se sluncem. / Je jako dětská slza čisté. / Sklonil se k Fučíkovi Böhm: Podivní jste vy komunisté.“
Dnes Kundera obe tieto diela, spolu s ostatnými básnickými zbierkami zavrhol a nehlási sa k nim. Téma udavačstva, zrady a pomsty sa však v jeho tvorbe objavuje naďalej, dokonca ešte významnejšie. Čiastočne v poviedkach Směšné lásky, kde však slúži skôr na rozohratie humorno-erotických príbehov, no predovšetkým v jeho prvom románe Žert.
Nevydarený žart
„Optimismus je opium lidstva! Zdravý duch páchne blbostí. Ať žije Trockij! Ludvík“. V liste tohto znenia, ktorým sa hrdina Žertu, komunistický študent Ludvík, pokúša o vtipnú odpoveď svojej láske Markéte, až príliš presvedčenej straníčke. List sa však dostane do nepravých rúk a Ludvíkovi sa rozplýva nielen sen o Markéte, ale aj o štúdiu, a končí na vojenskej službe u pétepákov.
Podľa českého spisovateľa Milana Uhdeho sa však najrazantnejšie Kundera vyrovnal s udavačstvom v knihe Život je jinde, kde básnik Jaromil udá brata svojej milenky. Tá sa totiž oneskorila na rande a ako výhovorku si vymyslela, že odhovárala brata od cesty do cudziny. Ten je, samozrejme, náležite perzekvovaný tajnou políciou.
Čaro nechceného
Žiaľ, kniha Život je jinde, dokončená v roku 1973, je zatiaľ českému (i slovenskému) čitateľovi nedostupná, pretože Kundera nechce povoliť jej oficiálne vydanie v češtine. To isté platí aj o Knihe smíchu a zapomnění z roku 1979, ktorá tiež vyšla len v samizdate a exile. V nej sa nachádza výrok o protagonistke Tamine, ktorý v súčasnej Kunderovej kauze získal nečakaný nový rozmer: „V tom se Tamina vůbec nemýlí: v deskách policejních archívů je naša jediná nesmrtelnost.“
