Mať príležitosť pozhovárať sa so 61-ročným lídrom Jethro Tull neznamená hovoriť len o hudbe a s ňou súvisiacich témach. IAN ANDERSON je pokojný, triezvy a racionálny muž, je pritom súčasne takmer výhradným autorom všetkých tých poetických piesní legendárnej kapely, ktorú na Slovensku opäť uvidíme 5. novembra.
Mať príležitosť pozhovárať sa so 61-ročným lídrom Jethro Tull neznamená hovoriť len o hudbe a s ňou súvisiacich témach. IAN ANDERSON je pokojný, triezvy a racionálny muž, je pritom súčasne takmer výhradným autorom všetkých tých poetických piesní legendárnej kapely, ktorú na Slovensku opäť uvidíme 5. novembra.
Ste práve na turné k štyridsiatemu výročiu Jethro Tull. Mali ste pripravený plán B, ak by vám nevyšla kariéra profesionálneho hudobníka?
„Bolo to trochu inak. Môj plán A bol, že sa stanem policajtom. Plán B bol, že budem pracovať v lesníctve. Plán C znamenal stať sa žurnalistom a až plán D znel, že sa stanem hudobníkom. Napokon som skončil pri realizácii plánu D, ale rovnako šťastný by som bol, keby sa naplnil hociktorý iný. Možno na policajta som už dnes predsa len pristarý. A príliš čestný. Byť policajtom v súčasnosti, je ako byť politikom – nemôžete sa v každej situácii zachovať úplne fér.“
Vo vašich piesňach často vyjadrujete blízky vzťah k prírode, pôde, lesom, teda k témam, ktoré dnes už akoby boli nemoderné.
„Pre mňa tieto veci boli už od detských čias veľmi dôležité. Vyrastal som síce v Edinburghu, čo je veľké mesto, ale žili sme na jeho okraji a mal som do lesa a na pole asi desať minút pešo. Keď som mal asi dvadsaťsedem, bol som už schopný kúpiť si dom na vidieku a začal som dlhé obdobie farmárčenia a obrábania pôdy. Takisto som sa venoval lesníctvu, pretože sme mali stovky hektárov lesa. Teraz síce bývam na inom mieste v Anglicku, ale v podobnom blízkom spojení s prírodou.“
Myslíte si, že človek potrebuje mať svoj kúsok pôdy?
„Nie, pretože sa mi zdá, že väčšina ľudí nechce mať starosti s obrábaním a spracovávaním toho, čo si dopestujú. Všetko si dnes môžu kúpiť. Väčšina z nich preferuje bývanie v mestách. Radi vypadnú na pár dní do prírody alebo trebárs k moru, ale väčšina sú mestské typy. Ale viem, na čo sa pýtate - každý by v princípe chcel oboje. Lenže to nie je možné. Za ostatných sto rokov pribudlo viac ako päťdesiat percent populácie. Medzinárodná produkcia potravín nestačí, pridávajú sa k tomu klimatické zmeny, a tak časť svetového obyvateľstva bude výrazne trpieť nedostatkom. Žijeme v nebezpečných časoch. Je potrebné zamyslieť sa napríklad, či naozaj každý by mal mať toľko detí, koľko chce. Dnes sa to považuje za sväté právo, ale už nikto nerieši, či sa o nich má kto postarať. Čakajú nás veľmi vážne problémy. Politici síce vedia odpovede na tieto otázky, ale nehovoria ich, pretože by to znelo veľmi nepríjemne a oni chcú byť populárni.“
V jednom rozhovore ste vyhlásili, že ste rád, že nebudete nažive o sto rokov, pretože to s ľudstvom nevyzerá dobre.
„Nie, je mi ľúto, že pri tom nebudem, pretože by som rád videl, ako sa moje deti a vnuci popasujú s týmito ťažkosťami. Ale som veru dosť veľký pesimista. Dnes sa dá predpovedať, že do roku 2050 stúpne percento vypustených uhľovodíkových plynov o osemdesiat percent! A to aj preto, že si niektorí myslia, že majú nárok na neobmedzené čerpanie energiami. “
Je takéto myšlienky ťažké pretaviť do piesní?
„To sa vlastne ani nedá, lebo by to boli veľmi pochmúrne a pesimistické diela. Samozrejme, že sa nedá priamo spievať o negatívnych trendoch, klimatických zmenách a dezintegrácii svetovej ekonomiky. A hlavne si nemyslím, že ľudia o tom vôbec chcú počuť. Chcú sa nechať predovšetkým zabávať, nechať si urobiť náladu. Niekedy chcú byť aj na niečo vyzvaní, ale ozaj len niekedy. Ľudia sa dnes dívajú na umenie, ako na niečo, čo ich má naopak odpútať od problémov. A všetko, čo sme povedali, neznamená, že netreba zdôrazňovať aj dobré veci v živote, ktorých je našťastie stále dosť. Musíme nájsť vyváženosť medzi trestaním a pripomínaním toho, čo zanedbávajú. Možno to chce viac spirituality.“
Čo vlastne môže Jethro Tull ponúknuť generácii dnešných mladých ľudí?
„Myslím si, že im viem ponúknuť napríklad toto – prídu z nášho koncertu domov a zrazu sa pozrú na svojho otca s novým druhom rešpektu v očiach (smiech). Ak dvadsaťročný chalan vidí na koncerte v akcii Iana Andersona, Micka Jaggera či Eltona Johna, ktorí sú už asi starší ako jeho otec, je to preňho tiež nejaká škola. Je to pomoc pri hľadaní cesty ku generácii rodičov.“
Najprv na vás však tí mladí musia prísť.
„Chodia. Na koncerte Rolling Stones je ich azda už väčšina. Na pár našich koncertoch bolo možno 90 percent ľudí mladších než 25 rokov. Viete od čoho to tiež závisí? Či hráme vonku, alebo v hale. V otvorených priestoroch máme až 50 percent dvadsiatnikov, v halách menej. Záleží, či je viac státia, alebo sedenia. Aj cena lístka je v tomto veku významná položka.“
Čo počúvate vy v súkromí?
„Počúvam stále tú istú hudbu, ako keď som bol tínedžer. Charlieho Parkera, Sonny Boy Williamsona, Muddyho Watersa, teda hlavne blues a džez. Ale aj britský folkový revival – Berta Janscha či Roya Harpera. Plus veľa klasiky a veľa hudby, ktorú by som označil ako súčasný folk, väčšinou akustický. Je pozoruhodné sledovať vzájomné ovplyvňovanie v tomto žánri. Napríklad v 70. rokoch boli írske folkové skupiny ovplyvnené balkánskou hudbou, dnes sú rôzne kapely po svete ovplyvnené írskym folklórom. Už to nie je pôvodná hudba, ale podľa mňa je dobre, keď sa prepája aj s modernými technológiami, lebo to sa dialo v celej histórii.“
A čo súčasná rocková hudba? Je tam niečo, o čom si myslíte, že by bolo dobré v každom období?
„Rocková hudba sa vždy stáva majetkom stále novej generácie hudobníkov a fanúšikov. Nemení sa to skokmi, sú tam krivky a veľa recyklovania. Takzvané seattleské kapely ako Pearl Jam, Soundgarden či Nirvana napríklad obnovili istú rockovú prirodzenosť punkovej éry. Preto netvrdím, že teraz sa hrá zlá hudba, ale keď ste dnes mladý muzikant, znovu, ako sa hovorí, objavujete koleso. Používate nápady vyskúšané generáciami muzikantov pred vami. Kľúčové je pridať k tomu vlastnú identitu a životné skúsenosti, ktoré však ešte nemáte. Preto to aj tak znie. A už nemôžete byť ani takí revoluční ako The Who, Cream či Hendrix. Tí chlapci napísali knihu a tá sa dodnes už len číta. A vy môžete byť radi, keď dopíšete pár riadkov na konci niektorej stránky.
Podobné je to v džeze a klasike. V džeze sa už niekoľko desaťročí nedeje nič prevratné. Bol tu síce v 70. rokoch džezrock a fusion, ale tempo zmien sa veľmi spomalilo. A takisto vo vážnej hudbe. V zmysle, v akom sa ponúkala publiku v minulosti, sa najviac blížia soundtracky – hoci aj k Pánovi prsteňov alebo Harrymu Potterovi.“
Vo vašej slávnej skladbe spievate o postave, ktorá je príliš stará na rokenrol, ale umrieť ešte nechce. To však bolo pred tridsiatimi rokmi. Ste už dnes naozaj starý na rokenrol?
„Myslím, že na rokenrol som bol starý vždy (smiech). Už keď som začínal, chcel som hrať akustickú folkovú hudbu, ktorú sme začali miešať s rockom. Rokenrol, ako o ňom tu hovoríme, je hudbou pre tínedžerov a dvadsaťročných.“
Autor: Marian Zima (Autor je hudobný publicista)
