FRANKFURT. Predstavte si osem obrovských hál. Každá má niekoľko poschodí a ak chcete prejsť z prvej do poslednej, urobíte lepšie, ak nasadnete do autobusu. Každá hala je členená na dlhé dráhy označené písmenami. A tie rady sú porozkrajované provizórnymi stienkami a odlíšené číslami.
V takýchto kumbálkoch je roztriedená literatúra na frankfurtskom veľtrhu. Jeden z nich patril aj Slovensku. Literárne informačné centrum tradične prezentuje na veľtrhu slovenské knihy.
Radšej sa neporovnávajme
„Český pavilón je úžasný,“ hovorí Daniela Humajová, šéfka medzinárodného oddelenia slovenského Literárneho informačného centra. Je to tak – Česi však mali na veľtrhu nielen väčšiu rozlohu, ale aj oveľa atraktívnejšiu prezentáciu.
V strede pavilónu boli stolíky, väčšinou zaplnené diskutujúcimi obchodníkmi. Pri jednom z vchodov zas boli diagonálne zoradené nad sebou tri vitríny – okienka s troma oceňovanými knihami, napríklad od Petra Sísa či Petra Nikla. Ale aby sme sa zbavili československého porovnávania – taký slovinský priestor s knihami sa nedal v jeho oranžových farbách prehliadnuť.
Lupu so sebou
„Vyzerá to tu ako v knižnici pred päťdesiatimi rokmi,“ hovorí jedna z návštevníčok slovenského pavilónu. Pútač Slovakia pôsobí, akoby si odžil ešte aj prvý máj. Nemoderný nábytok, štítky s menami vydavateľstiev naozaj vyťahujú spomienky z detstva na poličky mestskej knižnice. Môžete namietať, že ide o knihy a nie o imidž. Ale práve tu, medzi tisíckami vystavujúcich a morom kníh, nie je imidž tak úplne na zahodenie.
„Zahraniční vydavatelia majú záujem najmä o súčasných autorov, Ballu, Beňovú, Horvátha,“ tvrdí Humajová. Prečo potom patrí vonkajšia strana velikánovi slovenskej literatúry Milanovi Rúfusovi, druhá polovica vitríny sa pýši antológiou literatúry krajín Višegradskej štvorky v štyroch jazykoch, no chýba kniha Jany Beňovej Parker, ktorá bola preložená do nemčiny a ktorú autorka na veľtrhu aj prezentovala?
Ľúbostný román Jany Beňovej Parker (mimochodom, novinárky nášho denníka) vydalo nemecké vydavateľstvo Erata a je to jediná slovenská kniha preložená do nemčiny v tomto roku. Vo frankfurtskej hale síce absolvovala spolu s Ivanom Štrpkom čítačku (ozaj, prečo musí autorka, ktorá neovláda nemčinu, čítať po nemecky? Neriešia sa takéto situácie hereckým sprievodom?), no v slovenskom pavilóne tento preklad nevystavovali.
A potom sú tu ešte také detaily: na minipozvánke – letáčiku, na ktorý bolo lepšie priviezť si z domu lupu, chýbalo to najpodstatnejšie – miesto, kde sa bude čítačka konať. Niet sa prečo čo čudovať, že tam čítala Jana Beňová po nemecky zväčša svojim krajanom.
Krpce to nezachránia
„Slovenská literatúra nie je v centre záujmu, je ťažké ju tu presadiť. Ovplyvňuje to celková klíma a celková pozícia kultúry,“ vysvetľuje Humajová. Ak takto vyzerajú aj ďalšie zahraničné akcie a čítačky zakončené kokteilom s korbáčikmi pre verných, tak sa nezáujmu o našu literatúru niet čo čudovať. Nie každý je Hvorecký, ktorý zvláda sebavedomý prednes a ktorému sa o atmosféru postará housový dídžej.
Ale aby sme neboli nespravodliví – Literárne informačné centrum predsa len mohlo okoloidúcich niečím zaujať. Tento rok si priviezlo aj obrazovku, na ktorej chceli premietať film. Mal byť o slovenských spisovateľoch a knihách, ale akosi nevznikol, a tak to zachraňovali tradičné skackajúce krpce, zábery na rozkvitnutú lúku a vyrezávanú fujaru. Ako keby si slovenskí organizátori vzali k srdcu heslo tohto ročníka. „Fascinujúce a farebné.“ Škoda, že patrilo Turecku.
Nie literatúra, ale kniha
V Halle 8, ktorá je venovaná anglicko-americkej literatúre, sa v malinkom pavilóne nachádza fotografická kniha Andreja Bána Kosovo, či krásny titul Ladislav Mednyánszky. Pri stole sedí riaditeľ vydavateľstva Slovart Juraj Heger a ukazuje dvom maďarským paniam knihu o slovenských národných parkoch. Žasnú a hneď sa pýtajú, koľko má slov. Potom rátajú, ako to zvládne prekladateľ. Vzápätí prichádzajú ďalší obchodní partneri.
„Nikto nepríde do stánku slovenského vydavateľstva s tým, že chce vydať slovenskú literatúru. Nikoho nezaujíma slovenská literatúra, ale knihy,“ hovorí Heger. Ďalšou komplikáciou je, že kým kniha nie je preložená zo slovenčiny, ťažko sa hľadá literárny agent. Oveľa ľahšie sa preto teraz ponúka Pišťankova kniha Rivers of Babylon, keďže tá už vyšla aj v anglickom preklade. „A keď im dáme prečítať recenziu z Timesu na Rivers of Babylon, ktorá bola veľmi pozitívna, je to jednoduchšie. Celý ten proces však trvá dlho.“ A dodáva, že aj v knižnom svete platí zákon o kontaktoch. Podľa Hegera najlepší spôsob, ako dostať naše knihy do sveta, je, keď si knihu kúpi zahraničný vydavateľ, ktorý verí, že ju predá.
Okrem Literárneho informačného centra a Slovartu mal vo Frankfurte svoj pavilón aj Ikar a pár slovenských tlačiarní. Slovart je však v „osmičke“ ako jediný zo Slovenska. „Práve do tejto haly chodia ľudia, ktorí hľadajú niečo nové v literatúre.“
(jak)
